Pod dohľadom: Deti v Anglicku pozorne sledujú lekári, učitelia a všímaví sú aj susedia. Všetci majú povinnosť nahlásiť miestnym úradom akékoľvek podozrenie.

Šikana či opatrnosť: Ako vlastne funguje ochrana detí v Anglicku?

Polícia vám v Anglicku môže zobrať dieťa okamžite. Stačí telefonát od suseda.

Záškoláctvo, deti v zime pobehujúce s holými pupkami, osamelo túlajúce sa po uliciach, s modrinami po tele spôsobenými detskými šarvátkami či pri kradnutí dreva v lese. U obyvateľov rómskych osád vcelku častý jav, na ktorý sme si už zvykli. Ak však takáto rodina príde do Anglicka, neostane len pri tom, že vzbudí všeobecnú pozornosť.

Susedia, učitelia či lekári okamžite zalarmujú britskú sociálku. A záver úradníkov? Zanedbávanie starostlivosti o deti, prípadne, obvinenia z ich fyzického týrania. Deti tak môžu skončiť u pestúnov či v horšom prípade u adoptívnej rodiny. Najmä, keď britská vláda v súčasnosti adopcie podporuje. Ako vlastne funguje ochrana detí v Anglicku, o ktorej sa toľko diskutuje?

Prísny systém

Na Slovensku sa aj naďalej šíri panika z nútených adopcií britských sociálnych úradov. Prípady slovenských rodín Ivany Boorovej či Čonkovcov, ktorým odobrali deti, vyznievajú ako systémové aj ľudské pochybenia. Ich následkom je rodinné utrpenie a pocit nespravodlivosti. Podobných osudov je v Anglicku viac. Veď ktorému rodičovi by sa páčilo, že mu do výchovy zasahuje štátny úradník, ktorý môže získať moc zobrať mu dieťa? Tamojší systém ochrany detí je úplne iný ako ten náš.

Oči na stopkách majú nielen učitelia a lekári, ktorí sú schopní každé zvláštne poranenie dieťaťa, modrinu či zanedbané oblečenie pre istotu hlásiť sociálnym úradom, ale na rozdiel od Slovákov sú všímaví aj susedia. Ak počujú, že sa z vedľajšieho domu ozýva krik, dieťa plače, pretože vidí, ako otec bije matku, či ak sú pred domom často prázdne fľaše z alkoholu, zalarmujú sociálnych pracovníkov. Tí u vás budú, niekedy aj v sprievode polície, do pár hodín.

Takéto dieťa chápu ako emocionálne týrané a zaradia ho do takzvaného ochranného registra. Pravidelnej kontroly sa už nezbavíte. A ak sa situácia doma nezmení, môžete o dieťa prísť. Ak navyše majú sociálni pracovníci vážne podozrenie, že deti sú bité alebo inak fyzicky zneužívané, polícia má právo okamžite vám ich zobrať. Mimo domova ich pritom môže držať až sedemdesiatdva hodín. V Anglicku funguje jeden z najprísnejších systémov ochrany detí na svete. Podobný je vraj iba v Amerike.

Ochrana dieťaťa je na prvom mieste. Britská vláda do celého mechanizmu investuje obrovské peniaze. Financuje sociálnych úradníkov, prekladateľov, sudcov, právnikov, odborníkov, ktorí vystavujú posudky, rodinných pracovníkov, tréningové centrá či pestúnov.

Pod dohľadom

Manželia Monika a Peter H. prišli do Anglicka pred dvoma rokmi aj s dvoma chlapcami, ktorí dnes majú osem a štrnásť rokov. Patria k tým smoliarom, ktorých „známi“ obabrali. Sľúbili im prácu, z ktorej napokon nič nebolo. Škriabali sa s deťmi sami hore. Brali brigády, všetko. Štyria za neprimerane vysoké peniaze obývali jednu izbu v dome s ďalšími jedenástimi ľuďmi, až sa napokon ocitli na ulici. Nakoniec im pomohol sociálny úrad. Presne ten, ktorý ochraňuje deti.

„Viete, je rozdiel, či ste zamestnaný, alebo nie. Ja som mal prácu alebo brigádu. Rozdiel tiež je, či vaše deti chodia do školy, alebo nie, či sú poriadne oblečené. Tu také veci neutajíte. Sociálnemu úradu sme museli predložiť všetky možné dokumenty. Chceli potvrdenie, že deti chodia poctivo do školy, že chodia na zdravotné prehliadky a majú lekára. Chceli bankové výpisy, adresy, kde všade sme bývali. Ale problémy nám nerobili. Naopak, poskytli nám byt, za ktorý platíme len daň z nehnuteľnosti,“ rozpráva zážitky z Londýna Peter.

Kauza s nútenými adopciami slovenských detí manželov prekvapila. „Volal nám kamarát, či máme deti pri sebe, tak sme sa o to začali zaujímať. Zhodli sme sa však na tom, že tie deti určite bezdôvodne nebrali. Je tu veľká komunita Rómov. Drvivá väčšina z nich nepracuje a žmýka tento štát. A čo robia s pasmi?! Majú ich množstvo na neexistujúce deti. Nečudujem sa, že im potom deti berú,“ rozvíja myšlienku Petrova manželka Monika.

I ďalší Slováci žijúci v Londýne vyťahujú z rukáva nejaký príbeh, či už o zneužívaní britských benefitov slovenskými rodinami, alebo o zážitkoch so sociálnymi pracovníkmi. „Štvorročný syn mal problém so semenníkmi, tak sme šli k lekárovi. Už o týždeň som dostala list zo sociálky, že ak mám nejaké obavy, čo sa týka syna, aby som neváhala obrátiť sa na nich. Neviem, odkiaľ mali adresu ani čo to znamenalo. List som hodila do koša,“ spomína si Martina na zážitok, keď jej opisujeme príbeh Ivany Boorovej.

„Museli mať viac dôvodov. Nie je možné, aby jej ich zobrali len tak. Ale zase na druhej strane verím, že sa môžu stať aj takéto bláznivé veci, ten systém je nedokonalý. Malý si zlomil v škole ruku a jedna z otázok lekára bola, či je v rodine zaangažovaný sociálny pracovník. Spovedali nás, akoby sme mu to my urobili,“ krúti hlavou Martina.

Jeden telefonát

Celý proces odoberania detí sa môže začať hlásením od lekára, od učiteľa či suseda miestnemu úradu. K najčastejším dôvodom patria podozrenia zo zanedbanej starostlivosti o dieťa, jeho emocionálneho či fyzického týrania, alebo zneužívania. Ak sociálni pracovníci posúdia, že hlásenie je opodstatnené, začnú vyšetrovanie. „Väčšinou sa začne bez upozornenia. Treba hneď zistiť, čo sa deje, zaistiť dôkazy. Samozrejme, že žiadnemu rodičovi sa nepáči, ak mu na dvere zaklope sociálny pracovník, niekedy aj s policajtmi. Tí však prichádzajú iba vtedy, ak ide o podozrenie, že je páchaný zločin. Ak ide o prípad zanedbávania starostlivosti o dieťa, je nepravdepodobné, že príde aj polícia,“ vysvetľuje vedúci oddelenia na ochranu detí z vládnej organizácie Cafcass Richard Green.

Vyšetrovanie sa končí tromi spôsobmi. Jeho zastavením, ak sa podozrenie nepotvrdí, alebo nasleduje ďalšie vyšetrovanie a dieťa je zaradené do registra ochrany detí. Rodina sa tak dostáva pod drobnohľad sociálnych úradov. Treťou možnosťou je pomoc rodine. Napríklad, ak si matka nedokáže vytvoriť vzťah k dieťaťu alebo sa oň nevie postarať, dajú jej šancu naučiť sa to.

V Anglicku je množstvo detských a tréningových centier. S takýmito rodinami pracuje v Londýne aj sociálna a rodinná pracovníčka Slovenka Naďa Ondrejovičová. „Ak matka udrie dieťa tak, že mu ostane červený fľak, je to nelegálne. Neodporúčala by som dávať žiadne výchovné capnutia po zadku. Učím matky, že namiesto bitky majú použiť iné metódy. Musia sa s deťmi porozprávať a vysvetliť im, prečo nemôžu niečo robiť, prečo musia poslúchať. Ďalšou metódou je poslať dieťa do kúta, ale to závisí od jeho veku. Ak je dieťa staršie, môžete mu zakázať obľúbené veci, ako hračky, pozeranie televízie, mobil,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka. Rodiny majú na nápravu obmedzený čas, ktorý sa môže predĺžiť. „Ak sú deti v ochrannom registri, vypracuje sa pre ne trojmesačný plán, ako majú rodičia postupovať. Musia ho dodržiavať. Je v ňom napríklad to, že dieťa musí pravidelne chodiť do školy, že matka závislá od alkoholu musí podstúpiť odvykaciu liečbu a podobne. Sociálny pracovník chodí rodinu raz týždenne navštevovať. Potom sa rodičia a všetci profesionáli, čiže napríklad aj učitelia, stretnú, a porozprávajú sa, či dieťa napreduje a čo sa zmenilo. Dohodnú sa, čo ďalej,“ dodáva.

Štedré príspevky

Aj zanedbávanie starostlivosti je v Anglicku v jednej z kategórií zneužívania. „Ak príde slovenská rodina do Anglicka a nepracuje, dostane detské prídavky. Na prvé dieťa je to dvadsať libier na týždeň, na druhé aj tretie dieťa po trinásť libier na týždeň. Potom je to ďalší príspevok, ktorý môže byť až do päťdesiat libier týždenne určený na oblečenie a stravu pre dieťa. Štát im následne platí ubytovanie. Napríklad za štvorizbový byt až štyristo libier na týždeň. Matky dostávajú aj poukážky na stravu v hodnote 3,2 alebo 6,2 libry, v závislosti od veku dieťaťa. Za to majú deťom kupovať vitamíny, zeleninu, mlieko. Navyše, aj samotní rodičia môžu požiadať o príspevok v nezamestnanosti. Ak sú na podpore, zdravotné ošetrenie, zubára aj lieky majú zadarmo. Tak si spočítajte, koľko im štát na týždeň dáva. Myslím si, že aj preto sú anglické úrady prísnejšie na rodičov a na to, ako sú deti vychovávané a oblečené. Majú na to predsa peniaze od vlády,“ poukazuje na princípy Naďa Ondrejovičová.

Preberú zodpovednosť

Ak rodiny ani po opakovaných šanciach nezmenia prístup k dieťaťu alebo mu hrozia akútne fyzické či emocionálne traumy, nasleduje ďalší krok. Sociálny úrad požiada súd o delegovanie rodičovskej zodpovednosti. Starostlivosť o dieťa, a tým aj rozhodovanie o jeho osude, prechádza pod štát. „Sociálni pracovníci však musia mať jednoznačné dôkazy. Navyše, súd pred tým, ako rozhodne, ustanoví dieťaťu profesionálneho zástupcu, ktorý háji jeho práva. Je to náš zamestnanec, ktorý napokon odporúča súdu, čo je najlepšie pre blaho dieťaťa. Analyzuje všetky správy, rozpráva sa so všetkými zúčastnenými stranami, s dieťaťom, rodičmi, učiteľmi, so sociálnymi, s rodinnými pracovníkmi, kým vydá posudok,“ vysvetľuje rozhodujúcu časť v rodinnom konaní Richard Green z Cafcass. Ide o sociálnych pracovníkov, ktorí v súčasnosti musia mať univerzitné vzdelanie. V minulosti to tak nebolo.

Na základe tejto správy súd rozhodne. Podľa štatistík väčšina detí putuje do pestúnskych rodín. Tie na každé dieťa dostávajú od štátu do štyristo libier týždenne. „Neznamená to však, že musí skončiť u cudzích ľudí. Môže ostať aj s rodinou, s príbuznými, so staršou sestrou, starými rodičmi. Navyše rodičia môžu kedykoľvek požiadať súd o obnovenie procesu,“ tvrdí Richard Green z Cafcass. Dokazovanie, že si dieťa zaslúžia späť, je veľmi ťažké a často zdĺhavé. Navyše môžu mať počas tohto obdobia obmedzený styk s dieťaťom.

Podporujú adopcie

„Mám sedemročné skúsenosti a tiež som poskytovala správy súdu. Z niektorých rodín dieťa zobrali, ale myslím si, že to bolo vždy správne rozhodnutie. Boli to aj rodiny, ktorým sme dali opakovane možnosť napraviť sa. Snažila som sa, aby matka brávala dieťa pravidelne do školy, aby mu dávala jesť, lebo bolo podvyživené, aby s ním chodila na očkovanie. Matka však nemala záujem,“ dodáva Naďa Ondrejovičová. Naďa zároveň pracuje s obeťami násilia páchaného na ženách, ktoré utiekli z domu a žijú v utajení.

Štát im pomôže postaviť sa opäť na nohy, ale na revanš musia tieto ženy poslúchať sociálne úrady. Dieťa, ktorého meno je už v ochrannom registri, môžu matke odobrať totiž aj vtedy, ak sa vráti k násilníckemu manželovi. Pre Angličanov to znamená, že porušila plán a životom v spoločnej domácnosti s násilníkom opäť vystavuje dieťa emocionálnemu, prípadne aj fyzickému týraniu.

„Po určitom čase sociálne služby umožnia dieťaťu kontakt s otcom, ale prvé mesiace zvyčajne len cez kontaktné centrá, kde sociálny pracovník dozerá na dieťa, aby mu otec neublížil. Ak sú sociálni pracovníci spokojní s jeho správaním, dovolia mu stretávať sa aj mimo centra a bez dohľadu,“ vraví sociálna pracovníčka. Ak je dieťa pod ochranou štátu a napríklad v pestúnskej starostlivosti, neznamená to, že skončí na adopcii. O tom musí rozhodnúť opäť súd. „Relatívne málo prípadov sa končí nútenými adopciami. Je to veľmi sporná záležitosť aj v tejto krajine. Na jednej strane vláda tvrdí, že by ich malo byť viac, ďalšia skupina ľudí si myslí, že nútené adopcie sú eticky aj morálne nesprávne,“ tvrdí Richard Green.

Adopcie pribúdajú

Anglicko zažilo v roku 2007 obrovský škandál, keď v Londýne rodičia na smrť utýrali sedemnásťmesačného Petra. Dieťa pritom bolo pod dohľadom sociálnych úradníkov, ktorí jeho smrti nezabránili. Nechali ho žiť s násilnými rodičmi. Odvtedy štatistiky jasne ukazujú, kam sa trend uberá. K 31. marcu 2012 bolo v Anglicku takmer 70-tisíc detí pod dohľadom miestnych úradov, čo je o trinásť percent viac v porovnaní s rokom 2008. Až tri štvrtiny z týchto detí bolo umiestnených v dočasných pestúnskych rodinách. Viac ako tritisíc ich bolo adoptovaných, čo je oproti minulému roku o dvanásť percent viac. A na zvýšenie počtu adopcií a urýchlenie celého procesu vyzýva pravidelne aj samotný britský premiér David Cameron. Ako otvorene hovorí vedúci oddelenia na ochranu detí vládnej organizácie Cafcass Richard Green,

žiadne právo nie je perfektné, a to v žiadnej krajine. „Právo nie je ideálne, súdy nie sú ideálne, my nie sme ideálni. Ale takýto systém máme. Väčšinou funguje, ale niekedy sa objavia hrozné nespravodlivosti. Aj tu tento systém kolíše medzi dvoma cestami. Pred pár rokmi tu bola kauza, keď súd vrátil dieťa rodičom a tí ho utýrali na smrť. Spôsobilo to prudký vzrast počtu detí, ktoré sa ocitli pod ochranou štátu. Preto je teraz aj trend dosiahnuť viac adopcií, hoci táto otázka aj u nás vyvoláva množstvo sporov. Aj tu sú dva tábory. Príďte o päť rokov a ja predpovedám, že číslo opäť klesne a trend sa obráti. Je to ako na hojdačke,“ hovorí odborník s 36-ročnými skúsenosťami v oblasti sociálnej ochrany detí.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní