Pamätník revolucionárov: Skulptúra z roku 1978 v centre Biškeku.

Skorumpovaný raj: V Kirgizsku biznis aj školy fungujú cez úplatky

Aj obyvateľom stredoázijského Kirgizska zatiaľ chýba sneh. Nie je to však zďaleka jediné, čo ich trápi.

Je decembrový večer v deväťstotisícovom Biškeku, hlavnom meste krajiny s rovnakým počtom obyvateľov, ako má Slovensko, no so štvornásobnou rozlohou.

Nad sídliskom Stredný Džal, ktoré domáci označujú termínom mikrorajón, svietia hviezdy a chladný nočný vzduch sa miesi s vôňou horiaceho uhlia. V zime ním kúri väčšina krajiny a dym vychádza z komínov nízkych domov i z vysokánskych teplárenských.

Študentské večery

„Uhlie dovážame zo susedného Kazachstanu, no ťaží sa i u nás, napríklad v oblasti Kara-Keče, čo v preklade znamená Čierna noc,“ vraví študent štvrtého ročníka informatiky Nursultan. Býva s päticou kamarátov z detstva, takisto študentov, v prenajatom byte na ôsmom poschodí jedného z relatívne nových výškových domov.

Okrem toho, že sú rovesníci, spája ich i miesto narodenia. Všetci pochádzajú z Dželalabádu na juhu krajiny. Do kirgizskej metropoly sa vybrali študovať, aby si zabezpečili lepšie pracovné uplatnenie. „To je však otázne,“ vraví Magomet, ďalší z mladíkov, a dodáva: „Polovica študentov i tak skončí bez práce.“

V porovnaní s privátmi našich študentov je džalský byt až podozrivo tichý a pokojný. Dôvodom relatívne malého množstva osláv a „večeriniek“ je čiastočne náboženstvo. Kirgizi sú sunitskí moslimovia a piť by teoreticky nemali. Pravou príčinou je však nedostatok peňazí vo vreckách chlapcov.

„Štúdium v Kirgizsku si musíme platiť, a tak nám veľa nezostane,“ zhodujú sa všetci. „Ročne zaň treba dať od sedemsto až do niekoľko tisíc dolárov,“ dozvedám sa.

Jedinou vysokou školou, kde je štúdium bezplatné, je kirgizsko- turecká univerzita Manas. Viac ako o spôsob podpory mladých však ide o tureckú politickú záležitosť a upevňovanie vplyvu v regióne strednej Ázie.

Kirgizských študentov tak musia poväčšine financovať rodičia, čo je v krajine s priemernou mzdou na úrovni čosi vyše sto eur mesačne pomerne zložité. „Mladí z chudobných rodín sú prakticky bez šance. Zostáva im najprv sa pokúsiť na školu zarobiť,“ vraví Nursultan.

Kníh sa nedotknú

„V tejto krajine je skorumpované úplne všetko,“ svorne tvrdia domáci. Väčšina biznisu funguje nelegálne a cez úplatky, rovnako je to v prípade mnohých škôl.

„V novinách nedávno písali, že štúdium na univerzitách je v Kirgizsku populárne a začína priťahovať aj zahraničných študentov. Bodaj by nie! Veď tu sa nik kníh ani nedotkne, prejsť skúškami znamená dať správnu sumu do vačku každému z vyučujúcich. Zarábajú málo a radi si prilepšia. A tak ide celá kvalita vyučovania dolu vodou!“ vraví jeden zo študentov, ktorému sa tieto praktiky vôbec nepáčia.

Systém, kde sa všeličo môže, naopak, vyhovuje mnohým podnikateľom. „Dovážam z Číny točky na čapovanie piva, je to výborný obchod. A ak by som podnikal bez papierov a neodvádzal dane, nič neriskujem! Ak príde kontrola, oznámia mi odhalenie nedostatkov a nariadia pokračovať v podnikaní v súlade so zákonmi. Žiadna pokuta, žiadne trestné stíhanie. No uznaj, nie je táto krajina raj?!“ dozvedám sa od mladého podnikateľa zo západu krajiny, ktorý mi ani za svet nechce prezradiť meno.

Pre toho, kto peniaze má, je táto stredoázijská krajina skutočne zasľúbenou zemou. Vynikajúci obed tu vyjde v prepočte na dve eurá, jazda trolejbusom na štyri až osem centov a štyristokilometrová jazda taxíkom, ktorý berie viacero pasažierov, asi sedem eur.

Ten, kto na to má, si môže zalyžovať takmer na prázdnych svahoch slušne vybaveného strediska v Karakole za menej ako desať eur na deň, požičanie vybavenia vyjde na polovicu tejto sumy.

Vnútroštátna letenka na trase do Oša vyjde približne na tridsať eur a celý čajník zeleného čaju na medzinárodnom letisku Manas v Biškeku si možno pred letom objednať za neuveriteľné dva somy. Za euro by ste ich dostali rovných sedemdesiatpäť...

Populárna samsa

Vďaka tradíciám vysokohorských nomádov tunajšie jedlá nie sú veľmi zdravé, zato chutné a výživné. Kirgizské národné jedlo sa volá bešbarmak - päť prstov. Nazýva sa tak jednoducho preto, lebo sa konzumuje rukami, piatimi prstami. Pripravuje sa z baraniny, hovädziny, cestovín a prílohou k nemu je miestna forma okrúhleho chleba - lepjoška - pečená tak, že sa prilepí zvnútra do rozpálenej kruhovej hlinenej pece.

„V strednej Ázii je veľmi obľúbená uzbecká špecialita samsa. Výbornú ju robia v reštaurácii na križovatke ulíc Nekrasova a Leva Tolstého,“ vedie ma študent Nursultan k majstrom kuchárom zo susedného Uzbekistanu.

Piecka, v ktorej sa samsa pripravuje, sa volá tandyr a kúria v nej drevom. Do pripraveného cesta zabalia zmes baranieho mäsa, tuku, cibule a korenín.

Presné zloženie plnky a najmä výber korenia je predmetom tajomstva každého kuchára. Jednotlivé plnené taštičky sa nalepia zvnútra na stenu pece a po dvadsiatich až tridsiatich minútach ich možno vybrať špeciálnou naberačkou zvanou čemű.

Pri stolovaní sa taštičky prerežú pozdĺžne nožíkom a môžu sa jesť rukou alebo príborom. Typickým nápojom podávaným so samsou je čierny alebo zriedkavejšie zelený čaj.

Hrdí ľudia

„Tú čiapku nosia určite tak často ako u nás ľudia kroje,“ poznamenal s miernym dešpektom istý známy, keď som mu ukázal biely plstený kirgizský kalpak. Nie je to však pravda. Kalpak je rovnako ako pre Uzbekov ich štvorcová „dopű“ obľúbená pokrývka hlavy.

Ak sú Kirgizi na niečo hrdí ešte viac, je to ich vlajka. Na červenom pozadí sa na nej vyníma tűndűk - najvrchnejšia časť jurty. Slúži nielen na vetranie, do jurty ňou zároveň vchádza svetlo a vychádza dym.

Hrdosť niektorých domácich sa však prejavuje aj inak. Kým Biškek je úplne dvojjazyčné mesto, kde v komunikácii dokonca prevláda ruština, taxikári z Kočkoru a Narynu sú ochotní jazyk „zo sovietskych čias“ použiť, len keď sa presvedčia, že cudzinec naozaj po kirgizsky nehovorí. Mladšia generácia si však dôležitosť vzdelania v tomto smere uvedomuje a okrem ruštiny čoraz viac dvadsiatnikov ovláda aj angličtinu.

Máme radi extrém

Na nablýskanom terénnom voze sa veziem s trojicou mladých ľudí z Biškeku. Na povrchu rozbitej cesty sa strieda asfalt s ľadom a z predbiehania v zákrutách stopäťdesiatkou nemá nik z nás dobrý pocit. Vodič sa navyše neustále - do rytmu piesní v štýle rap - pohráva s pištoľou. Hoci je to nevinná paintbalová verzia zbrane, vyzeráme ako posádka z gangsterského príbehu.

Keď v jednej z dedín nezastavíme policajnej hliadke, začínam sa obávať scenára autonaháňačky. Našťastie nás tentoraz nik neprenasleduje: „Niekedy sa strážcom zákona nechce ani vyraziť. Môže sa stať, že unikajúce auto dobehnú a sedí v ňom takisto policajt!“ vraví vodič a dodáva: „Vieš, my tu v Kirgizsku máme radi extrémy...“

Malé Holandsko

„Toto je malé Holandsko,“ vravia domáci o dedinke Tup na východnom okraji jazera Issyk- Kuľ. Všade naokolo sú však len staré budovy zo sovietskych čias, rozbitá cesta a niekoľko kusov potulujúceho sa hovädzieho dobytka.

Vysvetlenie prezývky osady prichádza vzápätí: „Tupská anaša, tak sa v regióne nazýva marihuana, je najlepšia v širokom okolí. Okrem domácich ju majú radi aj holandskí turisti, ktorí sem prichádzajú najmä v lete. Mnohí z nich majú svoje cestičky, ako si ju odviezť i domov,“ dozvedám sa.

O anašu nemám záujem. Radšej si dám poradiť od Pášu - výrobcu nábytku a štukatúry z Čolpon-Aty. „Dnes je trh v Bosteri, dedine len zopár kilometrov odtiaľto. Voláme ho jednoducho jármarka. Bosterský jarmok pripomína čosi medzi trhmi v Užhorode a tými našimi v deväťdesiatych rokoch.

Tovar tvoria najmä lacné čínske odevy a obuv, z tých hodnotnejších možno spomenúť koreniny a domáci med. „Pracujem tu v administrácii,“ vraví pani Guľja, ktorej kamarátka sa pred fotografovaním musí urýchlene nalíčiť. „Predavači platia sto somov za tri metre trhového stola. Dobrá cena, nie?“ vraví Guľja. Neoponujem, v prepočte je to len čosi vyše eura.

Syn geológa

Obyvateľ Čolpon-Aty Šamil je potomkom Tatárov i Kirgizov. Šikovný stolár a tesár - „krasnoderevščik“- má vynikajúci rozhľad. Od histórie cez geografiu až po architektúru.

„Do veľkej miery za to vďačím otcovi. Bol geológ a ukázal mi veľmi veľa z našej prírody,“ vraví Šamil. Vzápätí vysvetľuje, prečo novodobej architektúre Kirgizska chýba vkus. „Peniaze sú len časť problému. Pracoval som i u susedov a vidieť rozdiel. Keď chce niečo postaviť Kazach, túži po tom, aby bolo hotové dielo lepšie, krajšie a najmä iné, ako má sused.

Kirgiz chce presne rovnaké ako to susedovo. V tom je naša bieda!“ dodáva a prechádza k literatúre: „Domácich skoro nič nezaujíma. Je to veľká škoda. Ja mám doma šesť a pol tisíca kníh a mnoho mi dali,“ vraví. „A moji rovesníci? Okrem alkoholu, žien a sauny nepoznajú iné témy...“

Šamil má svoj názor aj na rastúci vplyv Turecka a islamu v oblasti. „Aj tak nemajú veľa šancí, na ťahu je Čína. Mojim deťom radím, aby poznávali čínsku kultúru a jazyk, zíde sa im,“ uzatvára.

My a najvyšší

„O islame sa možno vyjadriť pomocou jedného z rubajatov slávneho perzského básnika Omara Chajjáma. Vraví o tom, ako my ľudia žijeme s čašou vína v jednej ruke a Koránom pod druhou. A mnohí z tých, čo u nás chodia do mešít, nie sú ozajstní moslimovia. Nevedia nič, ide len o efekt. Často sa s nimi hádam!“ vraví Šamil, ktorý sa nehanbí za to, že je ako odchovanec sovietskych čias ateista, ibaže to nazýva krajším výrazom gnostik.

„Keď sa ma ľudia spýtajú, v čo verím, a povedal by som, že som ateista, urazia sa. Keď poviem, že som gnostik, začnú sa zaujímať o to, čo to vlastne znamená.“

O reálnom základe Šamilových slov sa môžem presvedčiť o pár dní v Naryne. V tunajšej novej mešite, postavenej v roku 1994, sedí skupina bradatých mužov. Na cudzinca hľadia s prekvapením i nedôverou.

Miestny imám, duchovný, počúva slová mladíka čítajúceho arabské modlitby. Keď sa mu neskôr skúsim prihovoriť po arabsky, priznáva, že v tomto jazyku nepozná ani slovo: všetky modlitby má foneticky napísané na papieri. „Aj keď modlitbe nerozumiem, počíta sa. Boh jej predsa rozumie,“ dozvedám sa.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].