Skromní tureckí kresťania: Utláčaní ľudia, ktorí chcú byť rešpektovaní

Komunita ortodoxných kresťanov v Turecku celé stáročia bojuje o prežitie. Vojna v susednej Sýrii im život dodatočne sťažuje.

Na koberci v kruhu sedia chlapi a popíjajú sladký čierny čaj z malých sklenených šálok. Typický obraz moslimského sveta Orientu. No títo opálení muži nie sú moslimovia, ale kresťania z oblasti Tur Abdin na juhovýchode Turecka. V hornatom regióne všetko zaváňa históriou.

Ľudia rovnako ako pred stáročiami každé ráno z kamenných dvorov odprevádzajú cez drevené vráta ovce na pašu, v jednom z najstarších funkčných kláštorov na svete dodnes znie jazyk Ježiša Krista. Len tých kresťanov postupne ubúda.

Hoci tu v minulosti tvorili väčšinu, dnes v najväčšom meste oblasti, asi 150-tisícovom Midyate, zostalo len 110 rodín. Pravda, ak nepočítame utečencov, ktorí sem prúdia z neďalekej Sýrie.

Podobnosť s moslimami

Za vchodovými dverami do kostola sú police s prezuvkami. Príslušníci Sýrskej (niekedy sa uvádza aj Syriackej) ortodoxnej cirkvi do kostola síce nechodia bosí ako moslimovia do mešity, ale väčšina sa prezúva. Aj keď to nie je povinné.

„Do chrámu predsa nebudeme chodiť v rovnakých topánkach ako po zašpinenej ulici,“ vysvetľuje Gabriel Khoury, kresťan z Austrálie, ktorému práca umožňuje žiť striedavo v krajine svojich predkov a u protinožcov, kde má rodinu. Kresťanky v Midyate nosia šatky.

Ak sa pozorne zadívate, všimnete si rozdiel medzi „zahalenou“ moslimkou a kresťankou - kresťanke vidieť časť dlhých vlasov. Zahalené sa podobajú postavám z renesančných obrazov s biblickými výjavmi. Pri modlitbách tieto postavy ožívajú a pozorovateľ akoby sa zrazu ocitol v minulosti, v spojení so živou vierou prvých kresťanov.

Miestni kresťania dokonca rozumejú jazyku Ježiša Krista - aramejčine. Samozrejme, v jeho novších dialektoch, ktorými dnes hovoria najmä Asýrčania na Blízkom východe. Všetko sa zdá autentické. Žiadne zlato, drahý mramor. Iba kamene, z ktorých sú vybudované chrámy a kláštory. Obrazy na kobercoch zavesených na stenách, jednoduché maľby na plátne.

„Ideme sa pozrieť na kameň, na ktorom sa odohrávala posledná večera,“ hovorí nám Gabriel, v ktorého rodine bolo 18 kňazov a mníchov. Naposledy bol jeho starý otec vikárom biskupa z Antiochie. Cez modré plechové dvere vstupujeme do kláštora.

Ešte päť minút chôdze po extra úzkom točivom schodisku a ocitneme sa v miestnosti s kamenným oltárom, ktorý si údajne pamätá posledné Ježišove dni na Zemi. „Tu slúžia omše iba novokňazi. Svoju prvú omšu,“ vysvetľuje Gabriel. V miestnosti s rozmermi osem krát osem metrov, medzi jednoduchými drevenými lavicami a kamennými stenami opotrebovanými časom, sa začne Gabriel modliť.

Šeptá si slová v aramejčine. Nerozumieme jeho modlitbám, ale priam cítime úprimnú vieru, ktorá z neho vyžaruje. Relikvia takéhoto významu by bola v Európe pravdepodobne obložená zlatom a inými drahými kovmi. Tu ju uchovávajú vo všetkej skromnosti, ďaleko od očí verejnosti.

Mníška Dayrayto

V žiadnom z kláštorov v Tur Abdine nenájdete viacmníchov ako prstov na jednej ruke. V Kláštore svätého kríža žije jediný človek. Mníška Dayrayto. Nevie, koľko má rokov, jej čas sa začal počítať, až keď vstúpila do kláštora. Mníškou je už 55 rokov.

„Voľakedy sa nezaznamenával dátum, keď sa človek narodil. Používali sa opisy. Hovorilo sa napríklad, keď bola červená obloha alebo keď bola silná búrka. Ľudia si pamätali roky podľa zvláštnych udalostí, ktoré sa v nich udiali,“ vysvetľuje Gabriel.

Skoro ráno budí mníšku kohút. Žena nakŕmi sliepky a kráča s džbánom po mlieko do jednej z dvoch domácností susediacich s kláštorom. Spolu tvoria dedinu. Dayrayto odtiaľto pochádza. Vrátila sa na starobu z hlavného biskupského kláštora Mor Gabriel, kde pracovala a modlila sa. Pred jej návratom dedinský kláštor chátral. Kedysi tu žili mnísi a tí na prelome 19. a 20. storočia zažili zlé časy.

Osmanská ríša vtedy zmasakrovala desaťtisíce asýrskych kresťanov, mnohých z nich práve v Tur Abdine. Časť historikov ich prenasledovanie vníma ako súčasť známej genocídy Arménov. Ale kresťania z Tur Abdinu to ľahké nemali ani počas ďalších desaťročí.

Napäté vzťahy so susedmi, či už moslimskými Turkami, alebo Kurdmi, im poriadne strpčovali život. Čísla o demografickom vývoji oblasti hovoria za všetko. Midyat bol dlho výlučne kresťanské mesto - pred 17. storočím ste tu sotva mohli stretnúť moslima či Kurda. V roku 1960 žilo v centre mesta 1 600 rodín a ďalšie tisíce kresťanov ste mohli nájsť v okolitých dedinách.

Pozemský raj

Srdcom Tur Abdinu je kláštor Mor Gabriel. Jeden z najstarších funkčných kresťanských kláštorov na svete založil v roku 397 svätý Samuel a svätý Šimon. Vyrástol na základoch chrámu zoroastrizmu - v tom čase oficiálneho náboženstva upadajúcej Perzskej ríše.

Dnes je sídlom arcibiskupa Syriackej ortodoxnej cirkvi v diecéze Tur Abdin. Už v čase vzniku kláštora Mor Gabriel bol juhovýchod Turecka trecou plochou dvoch veľkých ríš - Byzantskej a Perzskej. Rôzne mocenské záujmy sa tu prelínajú dodnes. Gabriel má na to svoje vysvetlenie.

„Na území dnešného juhovýchodného Turecka sa podľa legendy narodil Abrahám, biblická postava troch monoteistických náboženstiev,“ hovorí. „Tu bol raj. Preto tu vznikajú konflikty - ľudia bojujú o rajskú zem.“ Tur Abdin, čo v preklade znamená Hora Božích služobníkov, na turecké pomery nie je oblasť veľká rozlohou.

Malé dediny sú rozhádzané v údoliach kopcov divoko obrastených vinohradmi a mandľovníkmi. Kde-tu nájdete aj ovocné sady. Len pár centimetrov pod povrchom zúrodnenej pôdy je veľká piesočná „púšť“, ktorá príde vhod pri budovaní nových ciest. Kláštory sú roztrúsené a bez auta je takmer nemožné všetky veľké navštíviť.

Niektoré sú skryté v skalách ako Mor Jakub, iné sú zasadené do kopcovitej krajiny bez výhľadu na akékoľvek ľudské obydlie. Je ich omnoho viac ako tých sedem, ktoré sa uvádzajú na internete a v turistických sprievodcoch. Niektoré čerstvo obnovené kláštory a kostoly napríklad nestihli zaradiť do turistických tipov. Ešte pred dvoma rokmi boli kamene kláštorov a kostolov v Tur Abdine zanesené prachom a mnohé chátrali.

Ale chvíľu im svitalo na lepšie časy. Turecká vláda s vidinou rozvoja cestovného ruchu zacielila do tejto oblasti masívne investície. Širšie okolie mesta Mardin vrátane Tur Abdinu by sa malo po Istanbule a stredomorskom pobreží v priebehu niekoľkých rokov stať treťou výkladnou skriňou Turecka.

Modernizácia pre kresťanov prináša aj určité riziká. Predstavení kláštorov občas zápasia s hrozbou, aby kostoly a kláštory neskončili len ako múzeá bez živej komunity.

Namiesto svadby pohreb

Ale oveľa väčšou hrozbou pre komunitu aj ambiciózne plány tureckej vlády je vývoj za sýrskou hranicou a v neďalekom Iraku. Dôsledky krvavej občianskej vojny a nástupu teroristov z Islamského štátu pociťujú aj v Tur Abdine. Na pohreb utopených utečencov bratov Jakoba a Hannu prišli takmer všetci asýrski kresťania v Midyate.

Zmestili sa na neveľký cintorín v kláštore Mor Abraham. Bratia sa pokúsili dostať do Európy spolu s ďalšími sedemnástimi utečencami a prevádzačom na člne pre šesť osôb. Narazili na skalu. „O piatej ráno nastúpili do člna v meste Marmaris. O pol siedmej sa začali potápať. Pomoc prišla až o jedenástej, pre nich už neskoro,“ povedal nám Sargon, syn utopeného Hannu.

Dva týždne pred tým, ako sa utopili v mori, bratia prešli z rodného sýrskeho mesta Kámišlí do tureckého Nusaybinu. Jakobova žena ostala v Sýrii. Plánovali, že manžel sa usadí a príde po ňu. Zastavili sa v Midyate u tretieho brata Gabriela Banayana. Ten naliehal na nich, aby nikam nešli.

„Spoliehali sa na vlastné sily. Obaja boli rybári a veľmi dobrí plavci. Mora sa nebáli,“ hovorí so smútkom Gabriel. „Z pohľadu Európanov to vyzerá, že moji bratia utekali za väčšími peniazmi a pohodlím. Nie je to tak. Máme tu všetko. Internet, smartfóny a iné veci. Slušnú prácu. Nepotrebujeme ísť preč, ale keď je vaše mesto vzdialené iba pár kilometrov od teroristických šialencov, nemáte veľmi na výber,“ dodáva.

Hanna mal okrem lepšieho života ešte jeden motív - prísť na svadbu svojho syna Sargona do Švédska. Ten sa mal ženiť v tomto roku. Namiesto toho syn prišiel na otcov pohreb.

Z tábora do mesta

V posledných mesiacoch sú sýrski utečenci v Tur Abdine každodennou realitou. Mnohí kresťania hľadajú pomoc u príbuzných a priateľov. Malak Hajar s rodinou sa nasťahovali do domu manžela jeho sestry v starom meste Midyat. Prišli z utečeneckého tábora, ktorý je za mestom, niekoľko sto metrov od miesta, kde boli pochovaní bratia Hanna a Jakob.

Tábor je rozdelený do dvoch sekcií, kresťanskej a moslimskej. S moslimami sa zdravia, ale nijako osobitne neudržujú kontakty. „V Sýrii bolo všetko v poriadku. Mal som svoj dom, mal som rodinu, mal som kamarátov. Boli medzi nimi aj moslimovia,“ spomína Malak.

„Kým mal pod kontrolou krajinu Asad, bolo dobre. Fungujúca polícia nás dokázala ochrániť pred šialencami,“ vyjadruje jednoznačný názor. Utiecť sa rozhodol po tom, čo mu syna uniesli muži z Islamského štátu. Pýtali za neho výkupné 25-tisíc dolárov.

„Nemali sme toľko peňazí, tak sme ho museli tam nechať. Netušíme, čo je s ním,“ dodáva a do očí mu vyhŕknu slzy. Zapadajúce slnko sfarbuje kamenné mesto Midyat. V jednom z kostolov znie spev v aramejčine. Pred oltárom na dvoch drevených podstavcoch sú položené obrovské knihy.

Okolo nich ženy a muži spievajú. Modlitby odriekajú spevom. „Kresťanov je viac ako dve miliardy, ale málo z nich sa správa naozaj ako kresťania. Moslimov je tiež obrovský počet, ale iba niekoľko z nich sa riadi Koránom,“ prehodí Gabriel. Vie, o čom hovorí. Jeho rodičia utiekli pred desaťročiami z Turecka do Austrálie pred násilím a diskrimináciou. „Ak miluješ svojho nepriateľa, už nemáš nepriateľa.“