Mladí v plnej paráde: Náter z masla, okru a rastlín chráni pred africkým slnkom. Natierajú si aj zapletené vlasy.

Slečny bez zubov a opaľovacie krémy z masla: Vitajte so svete Himbov

Kaša na obed, zapletené vlasy, práčovňa v rieke. Kmeň Himbov zo severnej Namíbie žije tak trochu ako v dobe kamennej.

V Opuwe, prezývanom aj hlavné mesto Himbov, to žije. Sedíme vo dvore reštaurácie hneď vedľa miestneho supermarketu a obedujeme kuracinu. Sadli sme si tak, aby sme veľa videli. Deje sa tu všetko aj nič. Upravení čierni džentlmeni v bielych košeliach a vo vyžehlených nohaviciach sa tvária ako bankári na Wall Street.

Ženy z kmeňa Himba s deťmi priviazanými v šatkách na chrbtoch, odeté do kúskov kože, celé natreté na červeno, zvedavo nakúkajú do obchodu od prahu vstupných dverí. Ulice brázdia aj ženy z kmeňa Herero. Sú to korpulentné matróny zahalené do dlhých šiat jednoduchého strihu, ale o to pestrejších farieb. Šaty si navrstvia na takú hrúbku, že vyzerajú obézne aj tie, čo nie sú.

Na hlavách nosia klobúky zvláštneho plochého tvaru, akoby nosili veľký podnos obalený látkou. Chvíľu uvažujeme nad prenocovaním v Opuwe. Láka nás príležitosť dlhšie čerpať z jeho atmosféry hraničného mesta, no ešte lákavejšia je možnosť dosiahnuť najsevernejší sever Namíbie už dnes.

Domorodci majú dobré uši

Neskoro popoludní náhodne zastavujeme pri dedine Himbov. „Pííí pííí...“ Deti verne napodobňujú tón esemesky a snažia sa nám vysvetliť, že prišli z neďalekého okolia, keď počuli zaznieť presne taký zvuk. Ale kde sa vzal? Z menšieho batoha vyťahujeme náš mobilný telefón a naozaj na displeji svieti symbol esemesky. Teda domorodci majú ale sluch!

Zatiaľ čo sa snažíme vyslovovať jazykolamové mená rozšantených deciek, pozorujeme, ako sa do dediny postupne schádzajú ženy aj muži. Z okolitého hája vanie nádherná rastlinná vôňa. Nevieme, čo to je. Nedokážeme ju identifikovať ani k ničomu známemu prirovnať. Sme ňou omámení.

„Máme pre vás dary. Priniesli sme vrecká cukru, ovocné cukríky a mango z našich zásob,“ podávame tovar starým ženám, zatiaľ čo sa na dvore prevaľujú najmenšie deti. Na opačnom konci je zhromaždisko kôz.

Snažíme sa komunikovať verbálne aj neverbálne, navodiť priateľskú atmosféru, no ľady neroztápajú ani naše dary. Nie je to ono. Sme nečakaní hostia a túto bariéru nie a nie prekonať. Himbovia sú tu doma. Všetky práva sú na ich strane.

Údolie z praveku

Trocha rozladení pokračujeme v ceste smerom k vodopádom Epupa. Približne dvadsať kilometrov pred hranicou s Angolou vedie prašná cesta cez údolie z praveku. Nie „ako“, ale priamo z praveku.

Rovinu riedko posiatu úbohými stromami obklopujú kopce zo všetkých strán. Stromy majú holé pne. Všetky sú rovnaké. Ich konáre rastú až vo výške, kam nedosiahnu kozy Himbov. Napočítali sme tu šesť dedín. Od západu slnka uplynula možno štvrťhodina.

Na dvore každej osady horí oheň, ku ktorému sa schádzajú domorodci po celodennej práci, pasení dobytka, výchove detí alebo ničnerobení, to môžeme iba hádať. Približne takto to mohlo vyzerať pred vyvinutím človeka na súčasný evolučný stupeň Homo financius.

Do kempu v palmovom lese na brehu rieky Kunene priamo pri vodopádoch Epupa prichádzame až po zotmení. Vládne tu tropická klíma. Z vysokej vlhkosti vzduchu skombinovanej s horúčavou automaticky vyplýva premena nášho strešného stanu na strešnú saunu.

Využívame všetky vetracie okienka, napriek tomu v ňom začína byť znesiteľne až niekedy nadránom. Vstávať sa nám vôbec nechce, ale kvôli rannej prechádzke po brehu rieky Kunene sa napokon odhodlávame.

V rodine Himbov

Cestička popri sústave vodopádov Epupa ponúka malebné výhľady. Svitanie zažína červené skaly, pomedzi ne sa valí rieka a padá strmo nadol v niekoľkých hrdlách.

Erózia vytvorila viacero malých skalnatých ostrovov. Na tých vyrástli baobaby, urputne bojujúce o svoj kúsok pôdy, až na dva extra tučné. Tie si pokojne trónia v obkľúčení zúrivou riekou a vyzerajú ako prerastené dubáky. Tvoria senzačnú kulisu. Slnko tlačí lúče cez ich zelené koruny, čo jasne vidno vďaka vode odparujúcej sa z divokej hladiny.

Na spiatočnej ceste stretávame sedemnásťročného chlapca z kmeňa Himbov. Nie je to žiadna náhoda. Mladík odpozoroval, ako sme sa vybrali k vodopádom, a počkal si, kým pôjdeme späť. „Ahoj! Volám sa John. Rád vás zoberiem na návštevu do mojej rodnej dediny. Som sprievodca.“

Včerajšia návšteva bola pre nás tak trochu sklamaním, takže teraz túžime ešte o čosi viac ako kedykoľvek predtým navštíviť, pozorovať a zažiť úplne obyčajný deň bežnej rodiny Himbov v ich autentickom prostredí. Nenecháme sa dlho prehovárať. Osud a Johnova šikovnosť nám podali pomocnú ruku v tom správnom okamihu.

V lokálnom obchode kupujeme dary. Na návštevu sa predsa nepatrí prísť s prázdnymi rukami. Balenia múky, cukru a dve fľaše oleja. To je vlastne takmer kompletný sortiment tunajšieho supermarketu.

„Chcem študovať. Chcem sa dostať na univerzitu do Windhoeku. Budem tam bývať u môjho otca. On v hlavnom meste pracuje. Je Himba. Ja som po ňom polovičný Himba a z maminej strany som Herero. Tá žije v neďalekej dedine, tam za tým kopcom v buši,“ rozpráva cestou autom John.

Zo značenej prašnej cesty odbočujeme na provizórnu cestu zarezávajúcu sa hlboko do ostnatého buša. Cesta vedie až k dedine kruhového pôdorysu, chránenej plotom z tŕnistých konárov akácií. Hovoria jej kraal, čo je holandský názov pre juhoafrickú dedinu.

Pred hlavným vstupom do kraalu sa zdravíme s dvomi mladými ženami. Našou vstupenkou sú potravinové zásoby, ktoré sme priniesli. John je vlastne tiež na návšteve. Žije tu jeho starý otec. Žeby práve po ňom zdedil svoje rýdzo himbské meno?

Býva v jednom z oblých domov postavených z konárov a hliny, bez okien, iba s jediným malým vchodom. Pred domom leží kôpka kamenia s tlejúcim popolom a so zvyškami dreva. Je to miesto posvätného ohňa, ktoré býva vždy pred domom staršinu.

Ten pri rituálnych obradoch komunikuje s predkami. Himbovia veria, že vďaka ohňu sú duchovia predkov na obradoch priamo prítomní, preto im vymedzili miesto medzi ohňom a domom. Aby si mali kde sadnúť, keď už precestujú diaľavu z ich spirituálneho sveta.

Bez spodných zubov

John sa razom mení na profesionálneho sprievodcu a vysvetľuje nám aj praktickejšie využitie posvätného ohňa. „Pri špeciálnych príležitostiach, ako je napríklad obdobie pamiatky zosnulých príbuzných, sa na ohni opečie koza alebo býk a s plnými bruchami v kruhu širokej rodiny sa spomína.“

O kúsok ďalej stojí jednoduchý prístrešok s plochou strechou vytvorenou z hrubších konárov. Jeho hlavnou úlohou je vrhať tieň. Poskytuje ochranu pred páliacim slnkom, ale zároveň umožňuje udržiavať spoločenský život v dedine.

Krásne mladé ženy s úžasnými účesmi vytvarovanými akoby z dredov alebo zo zapletených vrkočov, celé natreté červenou zmesou z kravského masla a okru, ktorá slúži ako ochrana pred slnkom, využívajú miesto pod verejným prístreškom na pohodlné dojčenie detí, prípravu potravín alebo remeselné práce.

Tradičné výrobky sú kožené sukničky, opasky, čelenky alebo v kombinácii s kovmi aj ozdobné náhrdelníky, náramky i úplne praktické veci ako košíky, nádoby na vodu alebo mlieko.

John nám predstavuje svoje sesternice a prezrádza na ne, že si dali vytrhnúť štyri spodné zuby, aby zostali verné tradícii s jednoduchým významom. Je to poznávacie znamenie žien Himbov.

V kraale má svoje miesto aj budova, ktorú by sme podľa funkcie mohli nazvať letná kuchyňa alebo špajza, iba s tým rozdielom, že sa využíva najmä vtedy, keď je vonku nepríjemné počasie. Najdôležitejší a najcennejší poklad Himbov je ich dobytok.

Uprostred dediny stojí veľká kruhová ohrada, do nej na noc zatvárajú kravy a kozy. Pasenie dobytka majú na starosti muži, ženy na revanš takmer všetko ostatné.

Napriek tomu, že Himbovia žijú v odľahlej, pomerne izolovanej oblasti severnej Namíbie, ich stretnutiu s civilizačným valcom nemožno úplne zabrániť. Je až zarážajúce, ako starostlivo si chránia kultúru a tradičný spôsob života.

Himbovia väčšinou nemajú záujem sťahovať sa z prostredia vyprahnutých hôr do miest, nechcú nosiť handry zvané západné oblečenie, dokonca by boli najradšej, keby mohli poslať do škôl iba vyvolené deti, zatiaľ čo ostatné by zostali v osadách žiť tak, ako žili ich rodičia a starí rodičia.

Z ich zmýšľania sú štátni úradníci zúfalí. Himbovia nemajú mobilné telefóny ani televízne prijímače, nenechali sa spustošiť alkoholom. Presne napĺňajú význam slova domorodec.

Posvätné vodopády

Až do skorého večera oddychujeme, ba priam pôžitkársky vegetujeme v palmovom kempe na novej drevenej terase s ľadovo vychladeným pivom Windhoek v ruke. Na kvalite a chuti piva hneď poznať, že Namíbiu riadia Nemci. Sehr gute Weissbier!

Z vyvýšenej terasy máme ničím nerušený rozhľad cez zúrivé kaskády rieky Kunene až na jej opačný breh. Tam už leží Angola. Opäť absolvujeme túru popri vodopádoch, no tentoraz mierime na miesto s ideálnym výhľadom, vytypované ráno.

Posvätné vodopády Epupa sa nenávratne ponárajú do tmy. Nie je to metafora, ale veľa nechýbalo. Plány na stavbu priehrady narazili na ťažký odpor obyvateľov severnej Namíbie, najmä Himbov, pre ktorých má toto miesto najväčší význam v bežnom aj duchovnom živote. Samotná snaha domorodcov by však pravdepodobne na zastavenie plánov nestačila. Zasiahla vyššia moc.

Projekt Ohangwena II pod vedením Martina Quingera priniesol oblasti okolo vodopádov Epupa, ale aj celej severnej Namíbii, novú nádej. V dvestometrovej hĺbke objavili hydrológovia rezervoár pitnej vody s rozlohou 2 800 štvorcových kilometrov.

Voda z tohto zásobníka by vystačila obyvateľom celej severnej Namíbie na štyristo rokov. Znamenalo by to aj koniec závislosti od staručkého vodovodu z Angoly. Výstavba priehrady by bola bezpredmetná. Zostáva už len jedno. Vymyslieť efektívny spôsob čerpania vody z takej hĺbky.

Vidieť bielych ľudí

Prichádza John s dvomi mladšími kamarátmi. Najmenší zo všetkých troch rozpráva slušnou angličtinou a rozpráva veľa. Zasypáva nás otázkami, vzápätí prezrádza svoje veľké plány do budúcna, že chce študovať, stať sa učiteľom matematiky a anglického jazyka, kúpiť si auto, cestovať na ňom cez Angolu, Benin, Sudán až do Európy, kde túži vidieť veľké domy a bielych ľudí.

Ukazuje nám pokrčený papier so srdcervúcim textom o chudobe, o snahe pomáhať svojej mame a škole. Jasné, vyzerá to ako školská úloha a zároveň spôsob, ako prinútiť turistov trochu pustiť perie. Ale vlastne, prečo nie?

S chalanmi sme strávili nezabudnuteľný večer pri ich posvätných vodopádoch, rozprávali sme sa o batohoch, matematike, Usámovi bin Ládinovi a vôbec o živote takým úprimným spôsobom, že im chceme pomôcť aspoň tým málom, čo momentálne môžeme.

Krpec mal guráž a vyšlo mu to. Do kempu za nami nesmie, takže si dohadujeme stretnutie za plotom, kde mu odovzdávame drobný kontraband. Je to však iba momentálne riešenie.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].