Hitler našiel v Tisovi nekritického obdivovateľa a poslušného služobníka.

Slováci veria farárom. On je farár a verí mne, vyhlásil Hitler a spoľahol sa na Tisa

Tiso sa nijako netajil, že Hitler mu je sympatický. Ako povedal, urobil naňho „ľudský dojem“.

Jedni v ňom vidia svätca, iní diabla. Pre tých prvých zostane martýrom, ktorý sa obetoval pre národ, pre tých druhých zlosynom, ktorý zatiahol Slovensko do vojny, zakrvavil si ruky zločinmi spolu s Hitlerovými nacistami a skončil za to na šibenici. Aj desiatky rokov po smrti je Jozef Tiso osobou, ktorá rozdeľuje Slovákov.

Obžaloba

„Bol predsedom vlády, predsedom diktátorskej strany, dal si hovoriť ‚vodca národa‘ a vystupoval a konal ako hlava jedného totalitného štátu - a teraz? Hrá komédiu priemerného nevedomca, ktorý vraj nečítal noviny, nevedel, že je vojna, čo napísal Adolf Hitler v Mein Kampfe, nevedel, že Nemci vraždia ženy a deti, nevedel, čo sa deje v armáde, ktorej bol najvyšším veliteľom, nevedel, čo robia gardisti a ich veliteľ Kubala, nevedel, čo robí ÚŠB, nikomu nič neprikázal ani nekázal..."

"Nevedel, že na Slovensku vypuklo povstanie proti Nemcom a jeho fašistickej vláde, na nič sa nepamätá, za nič nechce byť zodpovedný,“ pripomenul v záverečnej reči pred národným súdom prokurátor.

Pre obžalovaného žiadal najvyšší trest. Ako povedal, doktor Jozef Tiso bol zodpovedný za tisícky mŕtvych a tiež za obrovské materiálne škody. Spomenul zákernosť a tvrdošijné opakovanie zločinnej činnosti i absenciu ľútosti. „Tiso sa nepriznal ani neľutoval. Niet u Tisu poľahčujúcich okolností.“

Pád: 29. október 1945. Prezidenta Tisa odvádzajú spútaného reťazami do Bratislavy. Foto: TASR

Cesta na výslnie

Takmer šesťdesiatnik v tmavom obleku s kňazským golierom okolo krku a s krátkym šedivým ježkom na hlave, o ktorom prokurátor hovoril, akoby nepočúval. Možno v duchu bilancoval. Kedysi bol dlhé roky dekanom vo farnosti v Bánovciach nad Bebravou a povedal, že hoci čert ťahá káru, hlavne, že sa vezie.

A až donedávna tá jeho kára nešla veru zle. Začalo sa to skôr v chudobnej než bohatej rodine, vo Veľkej Bytči, kde sa trinásteho októbra 1887 narodil. Matka, prostá a nábožná dedinčanka, mu vštepila lásku k Bohu a nadaný mladík sa pustil tým smerom. Cirkev si ho všimla a umožnila mu štúdiá na viedenskej univerzite Pázmaneum, kde sa pripravoval budúci výkvet kléru rakúsko-uhorskej monarchie. Platilo to aj pre neho.

Po skončení štúdií krátko vyučoval teológiu v nitrianskom biskupskom seminári a potom sa stal osobným tajomníkom biskupa. Nádejnú kariéru mu takmer prekazila prvá svetová vojna. Chvíľu bol poľným kurátom, no už krátko po vojne padol vzdelaný a pragmaticky zmýšľajúci kňaz do oka hlinkovcom.

Potom to išlo už rýchlo. Z bánovského dekana sa stal najskôr československý minister zdravotníctva, potom predseda autonómnej slovenskej vlády a napokon prezident a vodca.

Hitlerov sluha

Tiso sa nijako netajil, že Hitler mu je sympatický. Ako povedal, urobil naňho „ľudský dojem“. Aj Hitler bol spokojný. V Tisovi našiel nekritického obdivovateľa a poslušného služobníka. Keď sa raz generálom SS nepozdávalo, že musia robiť štafáž „tomu tlstému popovi“, zahriakol ich slovami: „Pamätajte si raz navždy, že Slováci veria farárom. Tiso je farár a Tiso verí mne!“

O slovenskom prezidentovi sa pochvalne vyjadril aj v súvislosti s konečným riešením židovskej otázky. Keď totiž nacisti začali spojeneckým a satelitným vládam naznačovať, čo chystajú, nenašli takú podporu, akú očakávali. Zdráhali sa Benito Mussolini i Miklós Horthy či bulharský cár Boris.

Nesúhlasil ani protektorátny prezident Emil Hácha. Prekážky pri likvidácii Židov nekládli nacistom iba hlavy dvoch štátov. Chorvátsky „poglavnik“ Ante Pavelić a slovenský prezident Jozef Tiso. „Vidíte, ako nám ten tlstý farár posiela Židov?!“ pochvaľoval si Hitler.

Ilúzia samostatnosti

Tiso Hitlerovi skutočne slúžil dobre. Podľa nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, ktorú podpísali už 18. marca 1939, mala totiž nemecká branná moc právo kedykoľvek si zriaďovať na území republiky vojenské objekty a mať v nich toľko vojakov, koľko považuje za potrebné, a nemeckí zamestnanci podliehali nemeckému súdnictvu.

Slovenská vláda sa tiež zaviazala viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Jozef Lettrich, politik, ktorý nebol poznačený ideológiou fašizmu ani komunizmu, povedal, že išlo vlastne len o miernejšiu formu protektorátu, ako mali Čechy a Morava.

„Ľudácky režim na Slovensku mal len ilúziu samostatnosti a nezávislosti od Nemecka, ktorou propagačne operoval smerom k domovu a k neinformovanej cudzine. Nemecko sa k slovenskému štátu správalo ako k neplnoprávnemu subjektu. Okrem zahraničnej politiky mu určovalo aj vnútornú, najmä hospodársku a finančnú. Hitler dokonca určoval, kto má byť a kto nemá byť členom slovenskej vlády.“

Proti národu

Kňaz a prezident Tiso zatiahol svoju krajinu aj do ničivej vojny po boku nacistov. A bol na to hrdý. Po napadnutí Sovietskeho zväzu v telegrame Hitlerovi napísal: „V okamihu, v ktorom sa pripojuje Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej civilizácie za záchranu spravodlivosti a civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“

S Tisovým a „Božím požehnaním“ museli potom Slováci bojovať a hynúť za záujmy nacistického Nemecka. Keď sa napokon vzopreli a povstali, povolal proti nim nemeckú armádu.

Na oslavách „viťazstva nad nepriateľským povstaleckým hnutím“ odslúžil v prítomnosti vysokého katolíckeho duchovenstva ďakovnú omšu a na prehliadke protipovstaleckej jednotky SS a roty Hlinkovej gardy predniesol prejav a vyznamenal tých, čo dva mesiace zabíjali Slovákov a ničili jeho vlastnú krajinu.

Holokaust

Že sa na Slovensku chystá konečné riešenie židovskej otázky podľa vzoru nacistického Nemecka, sa na jar 1942 už nedalo utajiť. Vatikánsky štátny sekretár kardinál Maglione reagoval nótou, v ktorej uviedol, že dúfa, že tieto správy nezodpovedajú skutočnosti, lebo nemôže uveriť, že by sa v krajine, ktorej zámerom je dať sa viesť katolíckymi zásadami, mohli prijať také závažné opatrenia prinášajúce také strastiplné dôsledky pre toľko rodín.

Napriek tomu sa 25. marca 1942 začali deportácie Židov zo Slovenska. Maglione preto nariadil chargé d’ affaires Svätej stolice v Bratislave Giuseppemu Burziovi protestovať priamo u prezidenta. Mal sa „dovolávať jeho kňazského cítenia“. Tajomník Kongregácie pre mimoriadne duchovné záležitosti Domenico Tardini k správe pre Bruzia pripísal: „Neviem, či demarše dokážu zastaviť bláznov. Blázni sú dvaja - Tuka, ktorý koná, a Tiso, ktorý ho nechá konať.“

Nemýlil sa. V nasledujúcich siedmych mesiacoch vyviezli zo Slovenska 58-tisíc mužov, žien a detí židovského pôvodu. Väčšina z nich našla v koncentrákoch smrť. A prezident kňaz to schvaľoval. Verejne.

„Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A urobili sme podľa príkazu Božieho - Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu.“

Vernosť za hrob

Tiso sa nespamätal a nevytriezvel, ani keď bolo celému svetu jasné, že Hitler a jeho tisícročná Tretia ríša so všetkými jej hroznými zločinmi sú už minulosťou.

Po Hitlerovej samovražde, pár dní pred koncom vojny, po tom, čo musel sám utiecť zo Slovenska, poslal telegram s ubezpečením vernosti ríši aj Hitlerovmu nástupcovi admirálovi Dönitzovi. A krátko predtým, v polovici apríla 1945, v rozhlasovom prejave v Kremsmünsteri vyhlásil, že „keby sme dnes znovu začínali svoju politickú prácu, zase by sme ju tak konali ako za uplynulých šesť rokov“.

V mene republiky!

Pätnásteho apríla 1947 vyhlásili rozsudok. V mene republiky a slovenského národa. Bol dlhý. Čítanie dvestotridsiatich troch strán sa skončilo až popoludní. Verdikt znel: „Trest smrti povrazom.“

O tri dni neskôr, po rozbrieždení, vyviedli bývalého prezidenta na dvor väznice Krajského súdu v Bratislave. Odsúdenému prečítali rozhodnutie prezidenta republiky o zamietnutí milosti. Potom mu kat v ošumelom občianskom obleku so žltkastými, kedysi bielymi semišovými rukavicami zviazal ruky i nohy povrazom a jeho pomocníci ho vytiahli hore.

Tam mu navliekli na krk slučku a na povel ho pustili. Nebol mŕtvy hneď. Kat sa mu snažil pomôcť na druhý svet trhnutím slučky, aby sa krčný stavec zlomil a prerušila sa miecha. Napriek tomu sa ešte chvíľu dusil a chrčal. Keď telo obeseného napokon zmeravelo, prokurátor sa obrátil na lekárov, ktorí skonštatovali smrť. Vzápätí vyhlásil, že rozsudok bol vykonaný.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní