Nádhera: Existuje niekoľko turistických chodníkov, z ktorých sa naskytne ideálny pohľad na Rondu.

Jar v Andalúzii: Býčie zápasy, Hemingwayove stopy či história vyrážajúca dych

Aj o tom je juh Španielska.

Súmrak vo zvlnenej krajine olivových sadov. Blížime sa ku Granade. Zaznieva zvonenie telefónu. „Buenas noches, Amigos! Hello! Kde ste?“ hovorí José z Apartamentos Bellavista. „Autom sa do mesta nedostanete. Musíte ísť pešo. Všetko tu býva plné, zájdite na tretí kruhový objazd, potom už pôjdete iba rovno a tam nájdete parkovisko,“ naviguje nás. Vraj zazrel jedno voľné miesto. Prechádzame cez mesto plné križovatiek, cez kruhové objazdy, po strmých kľukatých uliciach s dlažobnými kockami.

Ibaže GPS na jednom z kruhových objazdov skončí a my vôbec netušíme, kde by sme mohli nájsť spomínané parkovisko. „Zájdite cez výjazd číslo dva, smerom na Carreta Murcia. Po pravej strane zazriete továreň na keramiku Fajalauza. Tam ma počkajte. O chvíľu sa stretneme,“ dočkáme sa vysvetlenia cez telefón. Prichádzame na vrchol kopca. Vidíme drobný moped. „Hello! My sme tí Slováci. Kde je parkovisko?“ konečne stretávame Josého. „Poďte za mnou!“ Nasadí si čiernu prilbu, trčí mu z nej iba hustá brada, pred jarnou nocou ho chráni čierna bunda. Vyzerá ako nejaký andalúzsky pirát krivolakých, hrboľatých, strmých, väčšinou jednosmerných mestských ciest, frčiaci na hučiacom, smradľavom mopedíku.

Zavedie nás na voľné parkovacie miesto pri malom námestí Camino Fuente del Avellano. José fičí svojím mopedom do Apartamentos Bellavista, my kráčame pešo. Počká, kým prídeme.

Vstávame skoro. Brieždenie sa ešte nezačalo. Ticho, tma, svieži vzduch, stuhnuté nohy. Vychádzame na granadskú rozhľadňu Mirador de San Nicolás. Obloha je jasná, mierny vietor prináša chlad, mesto v doline je ponorené v tme, zatiaľ čo ohromný komplex palácov a pevností Alhambra nad ním svieti ako kráľovská koruna. Rozpoznám Salón de los Embajadores, Sieň vyslancov. Práve tu kráľovná Izabela I. Kastílska spolu s manželom Ferdinandom II. Aragónskym udelili podporu námornej výprave do Indie, na ktorú sa v roku 1492 vydal Krištof Kolumbus.

Býčie zápasy

Pokračujeme v objavovaní Španielska. Po troch hodinách jazdy parkujeme v stiesnených priestoroch podzemnej garáže pod hotelom v starej časti Sevilly. „Mám ich! Už vás tu čakajú niekoľko dní,“vydýchne si recepčná po chvíli bezradného prehrabávania zásuviek. Podáva mi obálku s lístkami na večernú corridu de toros - býčie zápasy.

Na námestí La Encarnación v roku 2011 dokončili dielo nemeckého architekta Jürgena Mayera. Metropol Parasol je s dĺžkou 150 metrov a výškou 26 metrov najväčšia drevená štruktúra na svete. Vyzerá ako ozrutná skupina húb prerastajúcich cez celé námestie. Veď Sevillčania ju prezývajú Las Setas de la Encarnación - Inkarnácia húb.

Pred arénou Plaza de toros de la Real Maestranza de Caballeria de Sevilla parkujú zdravotnícke vozidlá, dav fanúšikov čaká na príchod matadorov, stánkari predávajú ľadové nápoje a vankúše pod zadok. Dve a pol hodiny sa pozeráme na boj matadorov - Moranteho de la Puebla, Miguela Ángela Pereru a Javiera Jiméneza - so šiestimi býkmi. Plní zmiešaných dojmov a zvláštnych pocitov si sadáme do reštaurácie neďaleko arény. Treba býčie zápasy zakázať? Ide o týranie zvierat alebo je corrida de toros skutočná, storočiami preverená kultúrna hodnota? Pri dobrej večeri sa aj takéto myšlienky lepšie vstrebávajú. Dávame si jamón iberia y cerveza - šunku a pivo. Jedlo je vynikajúce.

Ráno. V tradičnej andalúzskej krčmičke vládne svižný pohyb. Okolie barového pultu obsadili ľudia všetkých vekových kategórií. Podávajú raňajky. Na stenách visia plagáty zo zlatej éry býčích zápasov. Sú spomienkou na obdobie rivality najväčších matadorov všetkých čias - Juana Belmonteho a Joselita z rokov 1914 až 1920. Priamo nad barom je zarámovaný odev matadora nazývaný chaquetilla. Medzi vypreparovanými býčími hlavami sú zavesené dlho zrejúce šunky jamón serrano. Jednu z nich zvesia a krájajú na tenké plátky, tie vkladajú do rozpoleného pečiva bocadillo pokvapkaného z vnútornej strany olivovým olejom. Takýto sendvič krátko zapekajú a podávajú s pohárom pomarančovej šťavy.

Tretí najväčší na svete

Catedral de Santa Maria de la Sede, Sevillská katedrála, je ohromná stavba. Dokončili ju v roku 1506 a dnes je najväčšou gotickou katedrálou a celkovo tretím najväčším kostolom na svete. Krištof Kolumbus v nej má miesto svojho posledného odpočinku. O ulicu ďalej je sevillské číslo 2 - bývalá maurská pevnosť a súčasný kráľovský palác Alcazár. Katedrála aj Alcazár sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Nie náhodou. Na prehliadku každého z nich si treba vystáť nepríjemný rad, všetko komplikujú bezpečnostné opatrenia.

História maurskej pevnosti sa začína niekedy v desiatom až jedenástom storočí. Ako plynuli storočia, pribúdali prestavby a prístavby. Množstvo významných budov a častí - Sieň spravodlivosti a Patio del Yeso, Nádvorie panien, Dom obchodu, Gotická kaplnka, Kráľovská spálňa či fantastické záhrady, no najmä architektonicky príťažlivé kúpele Los Baños de Doña María de Padilla. Úžasne fotogenická scenéria má tú chybu, že vymyslieť originálnu kompozíciu je nemožné. Väčšina Japoncov, teda turistov, to najskôr zoberie priamo zo stredu. Nie som výnimka. Potom zistia, že tento záber už niekde videli. Všade. Tak urobia rošádu vpravo, potom vľavo, avšak aj takéto obrázky tu už boli. Hovorím si teda - nevadí, miesto je to aj tak výnimočne príjemné.

Iná Sevilla

Sme v inej časti mesta. Plaza de España a Parque de María Luisa sú oveľa novodobejšie diela, veď boli dokončené v roku 1928. Námestie je v tvare poloblúka. Dve krajné veže dopĺňajú centrálnu budovu. Vodný kanál ponúka možnosť člnkovania. Nechýba fontána a zaujímavé kóje vytvorené z keramických dlaždíc. Zobrazujú rôzne provincie krajiny. Kulisy Plaza de España poslúžili niekoľkým filmom, napríklad skvelej snímke Lawrence z Arábie s Petrom O’Toolom.

Mostom de los Remedios prichádzame k bráne do oficiálneho areálu Feria de Abril. Konečne, veď preto sme tu. Ale tá brána! Obrovská žltá nafukovacia brána. Na nej nápis: EXPO 92 Sevilla 25 Aniversario. Dvadsiate piate výročie svetovej výstavy. Veľkosť všetkého naokolo tomuto významnému jubileu zodpovedá.

Aj keď Španieli jedávajú sladké šišky až v neskorých nočných hodinách, my si vychutnávame čokoládové churros neskoro popoludní. Je prihorúco na prisladké šišky. Večer by určite chutili lepšie. Aj tak sme radi, lebo na prechádzku ulicami tvorenými radovou zástavbou zo šiatrov s pásikavými vzormi v gigantickom priestore „výstaviska“ pod páliacim slnkom spotrebujeme veľa energie.

Sviatočne odetí obyvatelia mesta brázdia ulice na konských povozoch, drožkách či na špeciálne vyzdobených tátošoch. Prezentujú hodnotu svojho postavenia pred ďalšími rodinami. Je to príliš alegorické, strojené, okázalé, ale aj tak krásna prechádzka. Dievčatá a dámy chodia v tanečných róbach, akoby boli účastníčkami svetovej súťaže vo flamencu. Možno aj sú.

Dnes sa tento andalúzsky tanec možno naučiť v rôznych tanečných školách, no kedysi školy neexistovali. Nevie sa, ako presne flamenco vzniklo ani kedy. Určite začínalo pred mnohými stáročiami, iste je ovplyvnené, tak ako architektúra, východnou kultúrou, no badateľný začiatok štýlu má stopy v 19. storočí. Slávna speváčka Majorana v piesni Solea vizuálne dokresľovala text pohybmi ramien, spontánnymi rytmickými krokmi a dupanými variáciami. Primiešal sa k nim vplyv koridy, pohyby matadora a napínavá hra na matadora - muž - a muletu alebo býka - žena. A vznikol jedinečný tanec. Tie róby sú fantastické. Ženy v nich vyzerajú ako omilostené morské panny, nie dramaticky ako od El Greca, skôr sviežo, elegantne a farebne ako Dalího motýlia plachetnica.

„Hemingwayova“ Ronda

Zvlnená cesta plná zákrut i serpentín v hornatej krajine plnej olivových svahov spája Sevillu s mestečkom Ronda. Už v šiestom storočí pred naším letopočtom sa v oblasti usadili Kelti. Neskôr tu vládli Rimania. Potom svoj architektonický vplyv pridal islam. Úzke ulice dláždené kameňom, stúpajúce a klesajúce v strmých úbočiach skalného masívu preťatého kaňonom El Tajo, rozdeľujúcim mesto na dve polovice. Komu by to neučarovalo?

Ronde neodolal Hemingway, Welles ani Rilke. Z Rondy pochádzal zakladateľ moderných býčích zápasov a najvýznamnejší matador všetkých čias Pedro Romero (1754 - 1839). Býčia aréna Plaza de Toros de Ronda bola dokončená v roku 1785 a slúži dodnes. Hemingway písal o Ronde, no tentoraz nie o býčích zápasoch. Zažil občiansku vojnu, o ktorej napísal svoje najrozsiahlejšie, pravdepodobne aj najlepšie dielo - román Komu zvonia do hrobu. V pôsobivej desiatej kapitole opisuje hromadné vyvraždenie nacionalistov, ktorých republikáni ženú z kostola cez námestie na most, odkiaľ ich zhadzujú do malého potoka na dne hlbokej rokliny. Nespomína meno mesta, ale je jasné, že tým mostom z nemenovaného andalúzskeho mestečka je v skutočnosti Puente Nuevo, útesom El Tajo a mestom Ronda.

Výhľad na Puente Nuevo z vyhliadkového chodníka zarezaného do svahu oproti mostu nám vyráža dych. V neskorých večerných hodinách sa kocháme pohľadom stojac na malej kamennej rímse. Od chrbta svieti zapadajúce slnko. Osvetľuje kaňon, budovu hotela vľavo, domy vpravo, Puente Nuevo uprostred, potok v hĺbke pod ním je ukrytý v tieni. Keď sa otočíme, z tejto výšky široko a ďaleko dovidíme na andalúzsku krajinu romantických olivových sadov, poľných cestičiek, upravených fariem. Adios, Espaňa!


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].