Jasminko Halilovič: Autor projektu detstva vo vojne, ktoré vyústilo do knihy a múzea a teraz ho rozširujú do ďalších krajín.

Svedectvo detí vojny: Táto téma nás niekedy rozplače

Jasminko Halilovič (28) mal tri roky, keď vojna v Bosne začala, a sedem, keď skončila. Prežil ju v obliehanom meste. Hovorí, že mal šťastie. Boli pri ňom rodičia a súrodenci. Nikto z nich nezahynul. Mohol chodiť do školy a občas sa pohrať s kamarátmi. Jeho kamaráta však zavraždili.

Zahraničie

Odvtedy cítil, že musí vymyslieť projekt, ktorý by vyrozprával príbehy z vojny. Videl, že nikto nedáva slovo deťom. Tak začal zbierať príbehy ľudí, ktorí boli počas vojny v Bosne deťmi. Najprv len stručné, rozsahu esemesky. Neskôr k nim pridal dlhšie záznamy a videá. Ľudia mu odovzdávali predmety z vojnového obdobia, ktoré pre nich vtedy veľa znamenali. Tak sa zrodila myšlienka múzea. Múzea detstva vo vojne. Otvorili ho v januári tohto roku v Sarajeve.

Každého zaujíma, aké to bolo v Sarajeve cez vojnu. Ja sa však chcem spýtať na obdobie potom, keď vojna v Bosne skončila.

Spred vojny nemám na mesto nijaké spomienky. Bol som ešte príliš malý. Moje prvé spomienky na Sarajevo sú spomienky na zničené mesto. Takmer každá budova bola zničená alebo poškodená. Aj životy ľudí boli zničené. Prvý rok bol o adaptovaní sa na normálny život. Pre mňa bolo zrazu príliš ticho. Chýbalo mi ostreľovanie. Zvykol som si počítať strely. Pýtal som sa rodičov, prečo ich už nepočuť. Len dva dni po uzavretí Daytonskej mierovej dohody v decembri 1995 moja sestra porodila dieťa. Pre našu rodinu to bolo veľmi symbolické. Ako keby sa narodil mier.

Ako detstvo vo vojne ovplyvnilo tvoj ďalší život?

Profesionálne veľmi. Vďaka nemu som začal s týmto projektom. Osobne nie až tak veľmi ako ovplyvnilo iných. Cez vojnu som mal šťastie. Prežil som ju so svojou rodinou. Mohol som sa učiť, čítať, niekedy aj hrať s kamarátmi. Patril som medzi tie šťastné deti, ktoré nestratili rodičov ani súrodencov, neboli ranené a mohli chodiť do školy. Počas práce na tomto projekte som si uvedomil, že životy iných ľudí boli vojnou ovplyvnené oveľa, oveľa viac.

Prečo si začal pracovať knihe a múzeu detstva vo vojne?

V roku 2006 som publikoval svoju prvú knihu. Bol to môj blog o Sarajeve, prvý blog v Bosne, ktorý vyšiel v knižnej podobe. Touto knihou som vstúpil do sveta spisovateľov a publikovania. Potom som urobil ďalšiu knihu o Sarajeve, veľkú fotografickú monografiu, vyšla v roku 2010. Celý čas som však chcel vymyslieť projekt o tom, čo sa tu dialo cez vojnu. Na pamiatku kamaráta, ktorého cez vojnu zabili. Pripadalo mi, že nie je fér, že skúsenosti detí nie sú dostatočne zdokumentované. Chcel som urobiť knihu. Ale nevedel som, akým štýlom ju urobiť. Nemal som vlastné spomienky, denník ani nič podobné, čo by som mohol použiť ako základ knižného príbehu. Tak som sa rozhodol pre knihu spomienok mnohých ľudí, ktorí boli počas vojny deťmi. Nie je to moje osobné svedectvo, ale svedectvo našej kolektívnej skúsenosti, skúsenosti našej generácie. S projektom som začal v roku 2010. Postupne som si uvedomoval, aký má potenciál a ako veľa znamená pre tých, čo zdieľajú svoje spomienky. Čoskoro sa zbieranie príbehov stalo mojim hlavným zamestnaním. Stretnutia s ľuďmi, ich skúsenosti z vojny, predmety, ktoré si z toho obdobia odložili, to všetko ma priviedlo na myšlienku vytvoriť múzeum.

Mladí z tvojej generácie hovoria o vojne často? Alebo chcú radšej zabudnúť?

Keď som ako stredoškolák chodil na párty, po oslave sme si všetci sadli a rozprávali sa. Niekto vždy začal o vojne. Ostatní sa pridali. Všimol som si, že o tých udalostiach hovoria veľmi špecifickým spôsobom. Nesústredia sa len na to ťažké a bolestné. Vykresľujú to obdobie nie iba ako obdobie strát. Chcú ukázať, že neboli iba pasívne obete. Aktívne využívali obmedzené zdroje, aby si zabezpečili svoju existenciu. Vytvorili niečo väčšie ako je ich osobný príbeh. Aj keď boli iba deťmi, učili sa, pomáhali rodičom, chodili do školy, prečítali stovky kníh, vzdelávali sa. Dokázali prežiť. Hlavne v Sarajeve sú ľudia hrdí na svoje mesto. Spojenie medzi mestom a ľuďmi je veľmi silné. Cítime, že sme s mestom zdieľali zložité časy. Vojna sa nám spája s pocitom hrdosti. Ľudia sú hrdí, že prežili, odolali nepriateľovi, ubránili svoje mesto a pomáhali spoluobčanom. Vojna bola bohatým obdobím. Znie to zvláštne, lebo vojna je vždy chudobná, čo sa týka potravín, infraštruktúry, lekárskej starostlivosti, slobody pohybu a podobne. Ale je bohatá v inom zmysle. Medziľudské vzťahy sú oveľa bohatšie. Ľudia sa viac zaujímajú o druhých. V Sarajeve často počujete, že počas vojny boli ľudia lepší ako teraz.

Výzvu, aby ľudia posielali svoje príbehy, si publikoval na sociálnych sieťach. Každý príbeh však mohol mať maximálne 160 znakov. Nebolo to príliš málo?

Kniha mala byť zaujímavá pre mladú generáciu. Tá žije rýchlu digitálnu dobu. Chcel som, aby mladí získali maximálne možný počet uhlov pohľadu na to, čo sa dialo. Na začiatku mi kamaráti hovorili, že 160 znakov je málo. Že sa nimi nebude dať rozpovedať príbeh. Ale myslím si, že tento koncept má svoj význam.

Napokon si však s niektorými participantmi robil aj dlhšie rozhovory.

Nebol to zámer. Chcel som urobiť len knihu. So svojim životom som plánoval niečo úplne iné.

Čo?

Urobiť si PhD. z finančníctva v zahraničí. Ale všetky plány sa zmenili, keď som začal editovať tie krátke príbehy. Na moju výzvu prišlo tisícpäťsto odpovedí. Pri mnohých som cítil, že by sa dali naformulovať lepšie. Nechcel som ich však editovať bez vedomia ich autorov. Tak som každému z nich poslal mail, či súhlasí s úpravou svojho textu. Alebo či chce niečo povedať inak, niečo pridať a podobne. Ľudia odpovedali. Začali posielať dlhšie spomienky, dokumenty, denníky, listy, kresby, fotografie predmetov z vojny aj s ich príbehmi. Uvedomil som si, že pod posteľami, v pivniciach, na povalách sú krabice plné spomienok a dôležitých predmetov. Rozhodol som sa vytvoriť priestor, kde sa môžu zachovať a vzdelávať ľudí z celého sveta.

Koľko máte teraz predmetov?

Okolo tritisíc osemsto. A stále ich zbierame. Koncept rozširujeme aj do ďalších krajín. Náš tím sa práve vrátil z Libanonu, kde zbieral predmety od sýrskych detí v utečeneckých táboroch. Bude z nich ďalšia výstava. Pracujeme aj na inom type projektu. Je zameraný na ľudí, ktorí ako deti vyrastali v rôznych konfliktoch na celom svete a teraz žijú vo Washingtone.

Aká bola cesta od zozbierania predmetov k vytvoreniu múzea s budovou, expozíciou a všetkým, čo tu máte dnes?

Bola to celkom výzva. Žijeme v krajine, kde mladí ľudia nemajú veľa príležitostí. Je tu najvyššia miera nezamestnanosti mladých v Európe. Máme aj najvyššiu všeobecnú mieru nezamestnanosti spomedzi všetkých európskych štátov. Mnohí, hlavne vzdelaní ľudia, odchádzajú do zahraničia. Politická situácia ešte viac sťažuje situáciu pre projekty ako je naše múzeum. Máme tri hlavné etnické skupiny a všetky majú svoje vlastné politické strany. Boli pri moci cez vojnu a zostali pri moci dodnes. Stále vyhrávajú voľby. Počas tých rokov získali všetko. Médiá, obchodné spoločnosti. Kontrolujú takmer celú krajinu. Nie je jednoduché urobiť niečo, čo nie je v súlade s ich záujmami. Nielenže vám nepomôžu, ale ešte vám kladú prekážky. Je zvláštne, že ich ľudia ešte stále volia.

Mladí nejdú do politiky?

Nie. Ani nevolia. Sú príliš sklamaní. Počas volieb sedia v kaviarňach, pijú kávu a hovoria, že aj tak nemôžu nič zmeniť. Ale to sa momentálne nedeje len v Bosne.

Všimla som si, že v múzeu pracujú väčšinou mladí ľudia. Majú všetci za sebou detstvo vo vojne?

Väčšina áno. Najmladší členovia tímu sa narodili po vojne a máme aj cudzincov, ktorí vojnu nezažili.

Aké to je, prežiť vojnu a mať ju teraz v práci celý čas pred očami?

Zvykneš si na to. Ponúkame podporu psychológa, ak ju niekto potrebuje. To je súčasťou uzdravovacieho procesu. Navyše cítime, že odovzdávame niečo dôležité celej našej spoločnosti. Našim respondentom rozhovor o tých udalostiach tiež často pomôže. Všimli si to kolegovia aj teraz v Libanone. Pre utečencov zo Sýrie znamenalo veľmi veľa, že sa mohli vyrozprávať. Stávajú sa rôzne veci. Táto téma provokuje spomienky, niekedy nás rozplače. Nedávno prišla žena a priniesla kostým a denník svojej dcéry, ktorú cez vojnu zabili. Bol to známy príbeh. To dievčatko vyhralo tanečnú súťaž a na druhý deň ho zastrelili. Vyšla o ňom kniha v Taliansku a Nemecku. Niekoľko zahraničných múzeí už matku žiadalo o dcérkin denník. Nikomu ho nechcela dať. Povedala, že čakala na múzeum ako je naše. Takéto stretnutia v nás vyvolávajú silné emócie.

Pre vašich respondentov je ťažké hovoriť o vojnových udalostiach?

Pre niektorých je to jednoduchšie, pre iných veľmi, veľmi ťažké. Nezávisí to od toho, čo prežili. Niekto stratil blízkych členov rodiny a bol schopný o tom rozprávať, iný neprežil takúto stratu a predsa bol rozhovor o vojne náročný. Pre interviá máme striktné pravidlá, aby sme respondentov chránili pred traumou.

Chodia k vám do múzea aj školy?

Od januára tu bolo päťtisíc žiakov. Prišli sami, z iniciatívy učiteľov. Od septembra budeme mať špeciálne programy pre deti.

Ako je vojna popísaná v učebniciach?

Líši sa to podľa častí krajiny. Ale všeobecne v nich toho veľa nie je.

Prečo? Je to príliš čerstvá téma? Alebo kontroverzná?

Príliš čerstvá, ale má to aj ďalší dôvod. Politici sa nezhodli na tom, čo by sa malo učiť. Tak si každá časť krajiny učí svoju verziu.

Čo si ľudia v tvojom veku obvykle myslia o ostatných národnostiach? Napríklad Bosniaci o Srboch?

Závisí to od toho, kam ideš a koho sa spýtaš. V Sarajeve je situácia celkom dobrá. Vždy to bolo multietnické mesto. Ľudia vedeli, ako žiť spolu. Ani cez vojnu sa to veľmi nezmenilo. Ale Sarajevo je výnimka. V menších mestách a na vidieku je to oveľa horšie. Niektoré mestá sú kompletne rozdelené. Napríklad Mostar. Etniká tam žijú každé na svojom brehu rieky. Mladí ani nechodia do tých istých kaviarní. Chorváti majú svoje a Bosniaci svoje. Máme aj také hlúpe školy, kde sú v jednej budove deti rozdelené do tried na základe etnicity a učia sa rozdielne veci.

Takže aj mladí sa etnicky separujú?

Nepovedal by som, že oni. Rozdelil ich systém. Ten v Bosne rozdeľuje ľudí. Je založený na oddelení jednotlivých etník. Ale nedávno sa stal v Jajce, malom meste v centrálnej Bosne, veľmi pozitívny prípad. Chceli tam etnicky rozdeliť školu a trinásťroční študenti bojovali za to, aby zostali spolu. Škola nakoniec zostala spoločná.

Oproti minulosti sú etniká teda rozdelené viac?

Je to stále horšie. Bezprostredne po vojne bolo spolužitie veľmi zložité, ale všetci sme cítili optimizmus. Boli aj pozitívne obdobia. Ale teraz je situácia veľmi zlá.

Aký je tvoj názor, čo sa týka budúcnosti Bosny?

Dúfam, že sa staneme súčasťou Európskej únie a že zostaneme jednou krajinou. Milujem Bosnu a chcem ju vidieť zjednotenú. Ale priepasti medzi etnikami sú tak hlboké, že budúcnosť mojej krajiny môže vyzerať úplne inak.

Prečo je podľa teba dôležité vystavovať spomienky detí?

Zdieľanie príbehov môže vyliečiť traumu z minulosti. Mladá generácia porozumie dôležitosti mieru. Pochopí, aké kľúčové je využiť všetky možnosti, ktoré má. Prinášame aj informácie o deťoch, ktoré dnes žijú vo vojne alebo pred ňou utekajú. Výskum a prezentácia týchto skúseností prispieva do diskusie o aktuálnych témach ako je integrácia, tolerancia, migrácia, medzinárodná bezpečnosť, násilie. Nie je len o detstve vo vojne. Výpočet súvisiacich tém je nekonečný.

Viac o živote v dnešnej Bosne nájdete v reportáži JANY ČAVOJSKEJ v najnovšom čísle týždenníka PLUS 7 DNÍ.

Zahraničie