V bezpečí: Aj títo pracovníci kameňolomu sú zo Sýrie. Nezarobia veľa, no nemusia sa obávať vojny.

Sýrčania sú robotníci, Ukrajinky prostitútky: V Libanone majú na každú prácu národnosť

Vojna v Sýrii ničí vzťahy medzi ľuďmi aj v susednom malom Libanone.

Žili sme ako v raji. Taká krásna, dobrá krajina to bývala! Dnes je všetko preč! vraví sedemdesiatnik, Sýrčan Farúk. Z jeho tváre možno vyčítať únavu a trápenie.

„Pracoval som ako mechanizačný inžinier, žena bola lekárka. Mali sme dva byty, dve kancelárie, všetkého nadostač. O to všetko sme postupne prišli. Napokon som bol nútený presťahovať sa do kamarátovho bytu v centre mesta Homs, na jeho okrajoch už bolo príliš nebezpečne. Teraz odchádzam za synom, ktorý študuje za zubára v tureckej Adane,“ zdôverí sa vynikajúcou češtinou.

Ani sa nechce veriť, že tento jazyk, ktorý sa naučil počas štúdií v Brne, už vraj tridsať rokov nepoužil. Farúka som stretol na bejrútskom letisku samotného, jeho manželka emigrovala dávnejšie do Turecka za synom. S ďalším, ktorý žije a pracuje v Katare a už päť rokov ho nevidel, sa stretne o pár hodín.

„Tak veľmi sa teším!“ vraví Farúk a do očí starého chlapa sa tlačia slzy. Do kože utečenca sa však mnohí jeho takmer krajania vžiť nevedia. Zamestnankyňa Tureckých aerolínií v Bejrúte si od Farúka vypýta dvesto dolárov za nadváhu batožiny. Ten má len dve možnosti - zaplatiť alebo letieť bez podstatnej časti z nej. Vojna už dávno nie je dôvod na súcit či pomoc.

More otáznikov

„Kto všetko je za vojnou v Sýrii? My sami nevieme,“ vysvetľuje svoj pohľad. „Ľudia u nás si mysleli, že náš prezident je ako ten v Tunisku. Že po dvoch týždňoch sa vzdá a utečie. Ale veľmi sa prerátali. Bašár al-Asad sa nevzdal. A k opozícii sa postupne pridali vagabundi. Ľudia nevedno odkiaľ, vraj „bojovníci za islam“, v skutočnosti snajperi, ktorí chladnokrvne strieľajú po každom. Toto nikto nechcel.“

Do zložitej mozaiky pohľadov na sýrsky konflikt mi denne pribúdali nové počas mesiaca, ktorý som strávil so sýrskymi utečencami a sezónnymi robotníkmi v Libanone. Od tých, ktorých nositelia sú jednoznačne na strane Džajš Súrí - Sýrskej armády bojujúcej po boku prezidenta-, po tých, čo by radšej volili budúcnosť bez neho a Arabskej socialistickej strany obrody Ba’ath. Jedno však majú spoločné. Skupiny patriace k frontu Al-Nusra a „Islamskej vlasti v Iraku a Šáme“ - Dawla al-islámíja fí Irák wa aš-Šám - nepodporuje ani jeden z nich. Oveľa viac než to, kto napokon zvíťazí, ich zaujíma bezpečnosť a mier.

„Za Bašára bolo bezpečne,“ dozvedám sa aj od zarytých nepriateľov jeho režimu. „Verím svojim ľuďom a ich zmyslu pre správny výber, veď za našou krajinou sú tisícročia kultúry!“ šalamúnsky uvažuje Ziád z juhu Sýrie.

Smeruje cez Bejrút na loď plávajúcu zo severolibanonského Tripolisu do Turecka. Ziád je skalopevne presvedčený, že i za militantnými opozičnými skupinami je vlastne vláda, aby Sýrčanom ukázala, že výber je len medzi poriadkom reprezentovaným prezidentom a bezprávím z rúk fanatikov.

Napriek pomerne vyhraneným názorom viac nemieni v domovine zotrvávať. Smeruje za manželkou do tureckého Mersinu i so svojím obľúbeným nástrojom oud - bezpražcovou arabskou lutnou. Celkom iného názoru je sýrsky mladík Ádil, ktorý v Libanone jazdí na vyklápacom aute z kameňolomu na stavby ciest a späť. Za mesiac tu zarobí vyše tisíc eur a je spokojný. No zostať v krajine cédrov nemieni.

„V blízkom čase by som sa rád oženil, no na to treba mať vlastný dom. Kým v oblasti Sýrie, odkiaľ pochádzam, ho kúpim v prepočte za tritisíc eur, v Libanone je to vyše dvadsaťnásobok. Ktorý Libanončan by navyše chcel mať zaťa Sýrčana?“ pýta sa realisticky Ádil a vzápätí vyjadrí svoju tajnú túžbu: „Každá vojna sa raz musí skončiť. Ak bude u nás opäť bezpečne, urobím všetko tak, ako som si zaumienil!“ Mnoho Sýrčanov otvorene vraví, že najfanatickejší z protiasadovských bojovníkov pochádzajú z cudziny.

„Najviac je Jordáncov, Egypťanov, Somálcov i Čečenov,“ vraví mladík, ktorý sa radšej nechce predstaviť. „Tí poslední sú najhorší. Sú majstrami v odrezávaní ľudských hláv. Navyše často ani nevedia po arabsky, len po čečensky a po rusky. Keď protivládne frakcie zostrelia vládny armádny vrtuľník a pilotov zajmú, často hneď volajú Čečenov! Tí s pokrikom Alahu Akbar! vykonajú svoju krvavú pomstu. Je toto vôbec islam? Je to hnusná vražda a hanbím sa, že vôbec existujú takíto ľudia!“ dodáva mladý muž s mnohokrát opakovaným dôvetkom: „Neuznával som Asada. Aj za jeho čias bolo veľa zlého. Ale radšej tisíc Asadov ako toto!“

Libanončania a tí druhí

„Jeden libanonský zákazník mi včera povedal, nech všetci odídeme domov do Sýrie, že tu nemáme čo robiť!“ rozhorčene vraví Abú Ahmad, pracujúci takisto ako vodič nákladného auta. Na rozdiel od Ádila však vozí zeleninu a zarába podstatne menej.

„Iste, môžeme odísť, ale potom tu všetci zomriete od hladu! Tak som mu povedal!“ dodáva Ahmad narážajúc na prieberčivosť Libanončanov pri hľadaní práce i fakt, že tie podradnejšie a horšie platené profesie nik z domácich nie je ochotný vykonávať.

Kým mnohé z jeho slov majú reálny základ, situácia je komplikovanejšia. Najmä z pohľadu vzájomného spolužitia v regióne. Nie je nič výnimočné počuť od Sýrčanov reči o Veľkej Sýrii i o tom, že Libanon považujú za časť svojho územia. Málo si vážia, že Libanon počas celého konfliktu nikdy nezavrel hranice a necháva utečencov žiť na svojom území v obrovských počtoch.

„Tak veľa nás pozabíjali a toľko zlého nám spravili,“ spomína na Sýrsku armádu v časoch libanonskej občianskej vojny starý pán George z mesta Bšarré.

„Napriek tomu sú podľa mňa Asadovi vojaci lepší ako tí fanatici podporovaní Saudskou Arábiou a Katarom! A čo zostáva nám? Báť sa a čakať, ako sa to všetko vyvinie...“ Jeho slová akoby boli univerzálnym názorom prevládajúcim najmä medzi kresťanskou populáciou horských oblastí severného Libanonu. Strach o vlastnú bezpečnosť a budúcnosť je tu oveľa silnejší ako láska k blížnemu. A z neho plynie i určité opovrhovanie niektorých domácich svojimi bratmi z druhej strany pohoria Antilibanon.

Zvyknúť si na horšie

„Moji synovia študovali na vysokej škole. Všetci! A tu za pár drobných umývajú riad!“ povie s dešpektom Palestínčanka Šifá, ktorá žila dlhé roky v Damasku. Pred vojnou ušla s deťmi do libanonskej dediny Dmit. Našli si tu prácu na farme ponúkajúcej zároveň aj ubytovanie dovolenkujúcim Libanončanom.

Majiteľom pozemkov je mladý Bejrútčan, ktorý žije striedavo v Nemecku a doma. Kým matka v stredných rokoch je z takéhoto zvratu v živote sklamaná, jej najmladšej dcére sa medzi stromami na brehu horskej riečky nesmierne páči. Keď sama uloví rybu, hrdo ju ukáže všetkým ostatným a ešte chvíľu sa s ňou prechádza. Až dovtedy, kým samaka - ako sa po arabsky ryba nazýva - neskončí v kuchyni.

Na každú prácu jedna národnosť

Triedna spoločnosť na základe národností, aká je v Libanone úplne bežná, sa naplno uplatňuje i na farme v dedine Dmit. Kým väčšinu prác vykonáva Rasmata z Burkiny Faso, dvojica Sudáncov a spomínaná palestínska rodina, najlepšie platený je domáci mladík Hišám. Približne stodvadsaťkilového devätnásťročného chlapca možno najčastejšie vidieť s vodnou fajkou na váľande.

„Nič nerobí, len ničí zverené autá divokou jazdou po nespevnenej ceste,“ prezrádza verejné tajomstvo Francúz Maxim, ktorý tu pomáha zadarmo, aby sa zdokonalil v arabčine. Kým cudzinci sa musia uspokojiť s dvestopäťdesiatimi dolármi mesačne, domáci mládenec dostáva trojnásobok.

Na každú prácu máme v Libanone národnosť, žartujú často domáci a v ich vtipe cítiť nadradenosť. „Stavební robotníci sú Sýrčania, smeti odpratávajú Indovia, prostitútky sú Rusky a Ukrajinky, domáce slúžky Etiópčanky a Filipínky!“ znie obľúbená fráza. Často ide dokonca o akúsi prestíž. „Mať v dome dievča z Etiópie, ktoré perie, varí a stará sa o deti, je prejavom určitej úrovne,“ dozvedám sa.

V kraji jabĺk

Kľukatá horská cestička hadiaca sa od mesta Bšarré cez Tannúrín k Aqoure ponúka nádherné scenérie. Na svahoch hôr s holými vrcholmi rastú cédrové lesy i jabloňové sady. Tu sa rodia velikánske jablká, známe ďaleko za hranicami. „Robotníkov najímame na deň a rovnako ich aj vyplácame,“ vraví stroho jeden z farmárov, kým spolu kráčame na prekladisko jabĺk.

Tu plody z viacerých dolín triedia a kamiónmi odvážajú do bejrútskeho prístavu, odkiaľ cestujú za egyptskými zákazníkmi. Robotníci sú do jedného občanmi Sýrie, podľa vlastných slov sú spokojní. Ich denný zárobok je tridsaťtisíc libanonských libier - presne dvadsať dolárov.

Na svahoch Hermonu

Slnkom zaliate úpätie Džabal Šejch, hory nazývanej v Biblii Hermon, ukrýva dedinu Rašaja. Hoci len niekoľko kilometrov odtiaľto ležia Golanské výšiny a do Sýrie je to na dohodenie kameňom, v Rašaji napätie blízkej vojny necítiť. Aspoň na prvý pohľad.

„George, pamätáš sa na nášho suseda?“ pýta sa vidiečanka z dediny Ajhá známeho. „Zastrelili ho pred pár dňami neďaleko Damasku!“ zvestuje. George, podobne ako mnoho iných mužov z Rašaje, študoval v bývalom Sovietskom zväze.

Rozpráva výborne po rusky a veľmi rád si tento jazyk oživí. „Je to hrozné, hlavne aby nebola vojna aj u nás,“ vraví a ohľadom Sýrie predostrie svoj jednoznačný názor: „Demokracia, aké módne slovo. Arabi však nevedia, čo znamená. Na nich platí tvrdá ruka a presné pravidlá. Sloboda tu znamená anarchia!“

Harámí!!!

„Chytajte ho! Zlodej!“ kričí muž na ulici pri bejrútskom prístave, v oblečení typickom pre oblasť Perzského zálivu. Kým šejk ťarbavo uteká dolu zvažujúcim sa svahom, domáci niekoľkými efektnými kopancami zložia na zem unikajúceho harámího, ako Arabi nazývajú delikventov. S rukami za chrbtom ho svorne držia Bejrútčania i Sýrčania, pracujúci v malej pizzerii, nehľadiac na to, že je ich krajanom.

Ak ide o zločin, na falošný patriotizmus sa ľudia v týchto končinách sveta nehrajú. Polícia prichádza už o pár minút celkom nenápadne na civilnom aute. Muž zákona previnilcovi nasadí želiezka a šikovným pohybom ho vsunie do útrob vozidla, ktoré za pískania pneumatík zmizne v hustej premávke libanonskej metropoly.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].