Ťažký život mladých Indiek: Najprv sa vydám, aby som sa nezamilovala

Aj takto uvažujú niektoré Indky. Ďalšie snívajú o šoférovaní auta.

Zahraničie

Stmieva sa. Ženy z celej komunity Šoniov v dedine Naddi sedia spoločne na streche domu a spracúvajú koziu vlnu. Za nimi sa týčia zasnežené Himaláje. Klábosia. Pracujú.

Každá odetá v indickom sárí inej farby. Sú vysmiate, hoci nikdy neopustili svoju dedinu, manžela im vybrali rodičia, hlavnou náplňou ich života je práca na poli, ktoré nevlastnia, a starostlivosť o domácnosť.

Väčšina z nich je nevzdelaná. Domáce násilie nie je v chudobných dedinách výnimkou.

Jedia oddelene

Na druhý deň už o šiestej ráno, s východom slnka, počuť v dome rozhovory rodiny aj buchot kuchynského riadu. Dvadsaťročná Puja s mamou vstávajú prvé, aby pripravili raňajky. Po rokoch tréningu sú už dostatočne zručné vo vaľkaní a prevracaní čapátí - tradičných indických placiek.

Uvaria k nim sabdží - omáčku zo zeleniny - a čierny čaj s kozím mliekom. Raňajkujú samy. Mužom odnesú jedlo do obývačky. „To, že manželia nejedia spolu, je súčasťou života vo veľkej tradičnej indickej rodine. Keď sa žena vydá, nasťahuje sa k manželovej rodine. Väčšinou nežije s mužom sama,“ vysvetľuje Amita z neziskovej organizácie CARE India, ktorá už viac ako 60 rokov pracuje na zlepšení postavenia žien v Indii.

Okrem iného sa v poslednom období snaží o nadviazanie dialógu s mužmi v rozličných komunitách. Hovorí s nimi aj o tom, prečo je dôležité jesť spoločne.

Po raňajkách sa muži vydajú do práce. Väčšina rodín vlastní kone, ktoré využívajú ako ťažné. Pomáhajú s nimi napríklad na stavbách. Ženy zostávajú v dedine.

Postarajú sa o dobytok - kozy a kravy. Zametú pred domom aj vnútri. Nakrájajú zeleninu na obed i na večeru. Niektoré pletú šály, ďalšie sledujú indické telenovely, iné sa starajú o deti.

Presný plán

Dvadsaťtriročná Savita si naniesla na vlasy henu - prírodné farbivo, ktoré vlasy nielen sfarbí, ale aj vyživí. Dve hodiny čaká vo svojej skromnej izbe, kým sa tak udeje. Pri okne chytá signál a esemeskuje.

Doširoka sa usmieva. Rozpráva plynulou angličtinou, chodí na vysokú školu. „Rodičia ma podporujú, lebo pomáham v domácnosti. Dôverujú mi, že ich nesklamem,“ vraví Indka. „Nie všetky dievčatá v komunite sú pracovité ako my so sestrou,“ dopĺňa.

Rodičia dôverujú jej a ona zase dôveruje rodičom, že jej vyberú najlepšieho manžela. „Chcem sa po škole presťahovať do Dillí a začať tam pracovať ako učiteľka,“ rozrozpráva sa o svojich snoch. „Ale najprv sa vydám, aby som sa v Dillí nezamilovala,“ doplní.

Priemerný vek, v ktorom sa Indky vydávajú, narástol v posledných rokoch zo 17,7 na 18,3 roka. Napriek tomu, zostať single v tridsiatke sa nenosí. Ono to vlastne ani samy Indky nechcú.

Tradičná spoločnosť je v krajine taká silná, že mnohým ani nenapadne proti nej bojovať či žiadať svoje práva. Podobne, ako to nenapadá vysokoškolsky vzdelanej Savite.

Nedokončia školu

Na samotnom vydaji by nebolo nič zlé. Podľa neziskovej organizácie Girls Not Brides sa však takmer polovica dievčat v Indii vydá pred dovŕšením osemnásteho roku života. Niektoré sľúbia rodičia budúcim ženíchom v čase, keď dievčatá ešte nehovoria ani nechodia.

Podľa miestneho zákona o detských svadbách z roku 2006 je takýto vydaj nelegálny. Tým, ktorí sú v ňom zapojení, hrozia dva roky väzenia alebo pokuta viac ako dvetisíc eur. Napriek tomu najmä vo vidieckych oblastiach rodičia vydávajú svoje dcéry.

Vedú ich k tomu ekonomické dôvody, obavy o postavenie rodiny, ak sa dcéra nevydá, aj neschopnosť rodičov zabezpečiť dievčatám kvalitné vzdelanie. Zároveň je predčasné ukončenie vzdelávania jedným z dôsledkov skorej svadby. Indii sa v posledných rokoch podarilo zvýšiť počet detí zapísaných do základnej školy takmer na sto percent.

Vláda ponúka vzdelávanie zadarmo a vyhlasuje ho za povinné. Počet zapísaných detí sa však nezhoduje s počtom detí, ktoré školu naozaj dokončia. Predovšetkým dievčatá sa často nedostanú do vyššieho ročníka. Rodičia nemajú dostatok financií, aby zabezpečili dcéram uniformy a školské pomôcky, a tak sa rozhodnú, že vzdelávať sa bude syn. Prirodzene, dcéra je predurčená slúžiť manželovej rodine.

Je pre ňu dôležitejšie naučiť sa domácim prácam a starostlivosti o mladších súrodencov, než poznať geografiu či prírodné vedy.

Pôda patrí mužom

Pôda, na ktorej počas dňa ženy v Naddi v severoindickom štáte Himáčalpradéš pracujú, patrí zväčša mužom. Pritom podľa zákona Hindu Succession Act majú dcéry právo zdediť pôdu. Nevedia to alebo si nechcú pôdu nárokovať, aby nespôsobili problémy v rodine.

„Myslím si, že im v tom z veľkej časti bráni najmä patriarchálny systém v našej spoločnosti. Pôda je oblasť, v ktorej muži vždy dominovali a ženy sa nikdy nedožadovali svojho práva,“ vraví Anisa Draboová z medzinárodnej organizácie Landesa, ktorá pracuje v mnohých krajinách sveta na tom, aby mali ženy prístup k pôde a aby ju mohli kontrolovať.

Je to beh na dlhé trate, ktorý spomaľujú zaužívané mechanizmy a stereotypy v myslení na všetkých úrovniach spoločnosti. Landesa pôsobí v štátoch, kde majú miestne vlády program na udeľovanie pôdy. „V Odrisse vláda robila zoznam tých, ktorí nemajú pôdu. Keď sme sa na zoznam pozreli, zistili sme, že úradníci nezapočítali slobodné ženy, ktoré žili v širšej rodine. Napríklad vdovy alebo slobodné matky. Boli ich tisíce,“ opisuje Anisa.

„Keď sme na to úrady upozornili, ukázalo sa, že im ani nenapadlo ženy započítať. Nebolo to preto, že by ich chceli ukrátiť. Dôvodom bolo silné zakorenenie predstavy, že pôdu vlastní muž,“ spomína Indka. Vysvetľovať, prečo je dôležité, aby žena vlastnila pôdu, v takomto prípade nemá zmysel.

Treba do komunity priniesť názornú ukážku. „Zapojili sme sa do mládežníckych skupín pre dievčatá, ktoré fungujú po celej krajine. S niekoľkými štátnymi vládami sme sa dohodli, že uskutočníme tréningy o pôde a živobytí,“ hovorí Anisa.

„Učili sme dievčatá o ich právach, ale aj to, ako si môžu samy vypestovať zeleninu či huby a prispieť tak do rodinného rozpočtu. Ekonomický benefit pomohol presvedčiť rodiny, že dievčatá majú nárok na pôde nielen pracovať, ale ju aj vlastniť,“ doplňuje Anisa.

Vďaka tomu sa podarilo v mnohých komunitách zabrániť skorému vydaju dievčat. So ziskom pôdy žena získa rezidenčný certifikát, s ktorým môže žiadať o pôžičku na svoj vlastný biznis. Zabezpečí tiež výživnejšiu stravu pre svoje deti.

Aj Indky chcú šoférovať

Pýtam sa Savity, čo by si želala pre indické ženy. „Aby mohli šoférovať auto,“ odpovedá spontánne. „Šoférovať auto znamená slobodu.“ To isté si myslí dvadsaťtriročná Kuši, ktorú stretávam v hlavnom meste Dillí.

Vyzdvihne ma pred reštauráciou, nastúpime do taxíka, ktorý šoféruje. Suverénne, napriek hustej premávke, sa tlačí na prevažne mužských šoférov pred ňou.

„Vždy ma fascinovalo šoférovanie. Keď mi teta povedala o Sakha Cab, mali sme v rodine finančné problémy. Otec prišiel o obchod, boli sme v Dillí noví, potrebovali sme sa uživiť,“ spomína Indka. Sakha Cab je taxislužba, ktorú prevádzkuje Nadácia AZAD.

Indky, najmä tie z nižších kást a chudobných rodín, bežne autá nešoférujú. AZAD sa rozhodol meniť postavenie žien v indickej spoločnosti tým, že ich posadí za volant taxíkov. Kuši ma vezie oblasťou, z akých obyčajne šoférky pochádzajú.

Tehlové domy, uzučké uličky, v ktorých behajú bosé deti. Ľudia nevlastnia pôdu, na ktorej žijú, mnohí sú tu ilegálne. Žijú bez prístupu k vode, bez elektriny. Desaťtisíc, ktoré mesačne zarobí šoférka taxíka, znamená pre mnohé rodiny pokrytie základných výdavkov.

A predsa nie je jednoduché niektoré ženy a ich rodiny presvedčiť. „Náš tím chodí do rôznych častí Dillí, vysvetľuje ženám, čo ponúkame. Samy šoférky hovoria o svojich skúsenostiach. Keď žena prejaví záujem, komunikujeme aj s rodinou. Zisťujeme, z akého prostredia pochádza. Rodina môže z rôznych dôvodov povedať nie, niekedy s nimi musíš vyjednávať,“ opisuje Navraj Bhatia z AZAD-u.

Kušina rodina ju od začiatku podporila v tom, aby sa naučila šoférovať. „Som jediná, kto v rodine šoféruje,“ vraví. „Otec nejazdí ani na bicykli. Keď som ho viezla prvý raz, kričal v aute - pane bože, nemôžem tomu uveriť,“ smeje sa. Kuši slumom doslova prefrčí.

„Najprv som si urobila kozmetickú školu, aj ma prijali do práce. V deň, keď som mala nastúpiť, som sa však stratila a nenašla som ten salón,“ spomína mladá Indka, ktorá dnes pozná ulice Dillí naspamäť a vozí nimi nielen ženy, ale dokonca bollywoodskych hercov.

Kuši dokončuje dvanásty ročník školy až teraz, vo svojich dvadsiatich troch rokoch. Aj bez vzdelania má jasno vo svojich plánoch. Chce raz kúpiť dom pre svoju rodinu a mať vlastné auto. „Nie. Nechcem sa vydať. Stratila by som slobodu, ktorú mám teraz,“ dodáva.

Čo znamená byť silná žena?

Každá žena, ktorá sa rozhodne zapojiť do programu, absolvuje šesťmesačný tréning, ktorý pozostáva zo 14 modulov. „Neučia sa iba šoférovať, ale získajú aj komunikačné zručnosti, informácie o zdraví, sebaobrane či dokonca joge. Idea nie je mať ženy šoférky na cestách. Idea je mať na cestách posilnené ženy. Nechceme, aby pre nás jazdili ženy, ktoré prídu domov a nechajú sa zbiť manželom, lebo majú v rodine domáce násilie. Žena, ktorá šoféruje auto pre AZAD, vie, ako sa brániť a nebude obeťou domáceho násilia,“ vysvetľuje myšlienku celého projektu Navraj.

Sakha Cab bola prvá taxislužba v Indii so ženami šoférkami a určená najmä pre ženy. Postupne sa nápadom inšpirovali ďalšie spoločnosti. Okrem toho AZAD má dnes prvú šoférku verejného autobusu v Dillí. Z bezpečnostných dôvodov si mohla vybrať, na ktorej trase a v akých denných časoch bude jazdiť.

Zahraničie