Utajená minulosť: Dodnes sa nedá presne zistiť, kto bol v hoteli Lux počas jeho histórie ubytovaný. Exulanti prichádzali pod falošným menom a často záhadne mizli.

Temná minulosť hotela Lux: Komunisti v ňom nachádzali útočisko i smrť

Obyvatelia hotelu Lux nadránom zväčša nespali. Chodili nervózne po byte, venovali sa spoločenským hrám, alebo ležali oblečení a čakali, kedy príde na nich rad.

Rozložitá budova v strede Moskvy poskytovala ubytovanie komunistom od roku 1917. Na ten pobyt si všelijako spomínali. Palmiro Togliatti, pohlavár talianskych komunistov, najmä na ustavičný zápach dusenej kapusty, ktorý sa šíril celou budovou.

Václav Kopecký, neskôr čelný československý politik, sa sťažoval, že dostáva len chlieb. Klement Gottwald bol natešený, že má nárok aj na ovocie. Takmer všetci spomínali na ustavičných spoločníkov, potkany, a všetci sa triasli, keď tajná polícia NKVD chodila nadránom zatýkať. Tí sa spravidla už nevracali.

Svetová revolúcia sa nekoná

Tvorcovia marxisticko-leninskej ideológie boli posadnutí myšlienkou ovládnuť svet. Dávno pred tým, než Hitler predostrel svoj plán, ako dobyť svet. Ešte dávno pred tým, ako sa Hitler vôbec narodil.

Marx a Engels v Manifeste komunistickej strany vydanom v roku 1848 sa dušujú, že zánik buržoázie „i víťazstvo proletariátu sú rovnako neodvratné“ a že sa to nebude diať v rukavičkách. Na podporu tohto víťazstva založili v roku 1864 Prvú internacionálu.

Akosi sa jej nedarilo a zanikla. Oveľa razantnejší bol súdruh Lenin. Ten sa v roku 1920 vyrútil na intelektuálov na Západe s priamou výzvou: „Prečo nezvrhnete kapitalistické zriadenie a nepustíte sa do výstavby komunistického štátu? Ak má mať naša revolúcia kladné výsledky, musí revolúciu vykonať aj celý Západ. Na čo čakáte?“

Nielen vyzýval, ale aj konal. Tak napríklad do Nemecka, po vojne zmietaného nepokojmi, posielal zbrane, diverzantov, čekistov, založil noviny v nemčine Svetová revolúcia. Lenže nemeckí proletári ešte azda nepochopili svoju historickú úlohu.

Zlyhali aj pokusy vyviezť revolúciu do ďalších krajín, do Fínska, Maďarska, Bulharska, Poľska, Litvy, Estónska, Číny, Perzie, Indie, Turecka a ešte raz do Nemecka.

Tak sa boľševici rozhodli postupovať inak - založili Kominternu, Komunistickú internacionálu, kde chceli sústrediť význačných komunistov div nie z celého sveta. Nech sa zaučia a nech odtiaľto usmerňujú a organizujú revolučné hnutie vo svojich krajinách. Funkcionárov Kominterny ubytovávali aj s ich s rodinami najmä v hoteli Lux. Hoci sídlila inde, Lux nazývali „ústredím svetovej revolúcie“.

Ako kapitalistom vykrútiť krk

Prvý kongres Kominterny sa konal v lete 1919. Dá sa povedať, že to bolo zahrievacie kolo. Hoci zakladatelia ohlasovali, že sa na ňom zúčastnili „zástupcovia pracujúcich z celého sveta“, bolo ich len 34, aj to všelijako pozháňaných.

Až tridsiati z nich boli zamestnanci ľudového komisariátu zahraničných vecí, dvaja boli náhodní návštevníci z Nórska a zo Švédska, kde vtedy neexistovala komunistická strana, a iba dvaja boli naozaj delegáti vyslaní zahraničnými komunistickými stranami.

Zahrievacie kolo bolo riadne horúce. V prvom čísle časopisu Komunistická internacionála bez obalu písal o jej poslaní predseda Grigorij Zinoviev: „Občianska vojna zúri všade v Európe. Víťazstvo komunizmu v Nemecku je neodvratné. Skôr ako uplynie rok, celá Európa zabudne na nejaký boj proti komunizmu, pretože celá Európa bude komunistická. Potom sa začne zápas o komunizmus v Amerike a pravdepodobne i v Ázii a na ďalších kontinentoch.“

Uplynie rok, uplynú ďalšie a ani jedna krajina sa neponáhľa k žiarivej komunistickej budúcnosti. V Kremli však sídlili nepoddajní muži. Postupne vyškolili revolucionárov prinajmenej zo šesťdesiatich štátov. Podľa stanov Kominterny ich povinnosťou bolo „používať všetky legálne a nelegálne prostriedky v boji proti vláde vlastnej krajiny“ a zakladať podzemné organizácie. Netajili sa svojimi plánmi.

Klement Gottwald to v roku 1929 vykričal v československom parlamente: „My sa od ruských boľševikov do Moskvy chodíme učiť, ako vám vykrútiť krk.“

Život „elity“

Budova hotela Lux kúsok od Červeného námestia pôvodne patrila pekárovi Filippovovi. Bol to slávny pekár. Jeho koláče, pirohy, pečivá rozvoniavali aj na cárskom dvore. Darilo sa mu, k pekárni dal postaviť ďalšie trakty a hotelu dal názov Francija. Komunisti pripojili ďalšie dve poschodia a hotel premenovali na Lux. Bolo v ňom tristo izieb približne pre šesťsto hostí.

Neposkytoval ktovieaké pohodlné ubytovanie pre rodiny. Navyše ho komplikovali všelijaké nariadenia. Vstup do hotela i východ z neho boli pod ustavičným dozorom ozbrojenej stráže a na osobitné priepustky. Museli ich mať aj najvyšší funkcionári. Teplá voda bola len dva razy týždenne a naraz sa museli sprchovať štyria.

V spoločnej kuchyni pre obyvateľov sa na šporáku varilo jedlo a hneď vedľa vyvárali plienky. Deti sa naháňali chodbami a vyvreskovali. Nedávno natočený nemecký film Hotel Lux posunul svoj príbeh zväčša do podoby frašky, ale niektoré scény sú až hrozivo reálne. Schôdze obyvateľov sa v ňom dejú podľa zaužívaného rituálu - sotva dá predsedajúci hlasovať, v tom momente sa dvíhajú všetky ruky.

Kto je za navrhovaný program? Všetci! Kto je za vylúčenie nedávneho predsedu Kominterny Zinovieva zo strany? Všetci!

Kto je za vylúčenie Kameneva, Bucharina, Jenukidzeho, Rykova, Radeka, Piatakova a ďalších vysokých štátnych a straníckych funkcionárov? Všetci! Opovážil sa niekto zaváhať? Alebo dokonca hlasovať proti? Pôjdeš za nimi! Ustavičný strach bol pre obyvateľov Luxu najstrašnejší.

Zatýkanie

Zločincom sa darí najmä v noci, keď ich obete spia. Čekisti chodili zatýkať nadránom. Áno, mnohí komunisti zhromaždení v hoteli verili ideálom o rovnosti možností pre každého a o beztriednej spoločnosti, ale mnohí boli dobrodruhovia. Na čí pokyn prišli do Moskvy? Komu slúžia? Je ich úlohou rozvrátiť sovietsky systém?

Súdruhov zo zahraničia sledovali, odpočúvali, zatýkali. Obyvatelia Luxu nadránom zväčša nespali. Chodili nervózne po byte, venovali sa nejakým spoločenským hrám, prípadne ležali oblečení. A čakali, kedy príde na nich rad. Nedalo sa odhadnúť, kedy sa tak stane.

Franzovi Langovi, jednému z vtedajších obyvateľov, zaklopali na dvere a oznámili mu, aby sa pripravil. Vzal kufrík a poslušne čakal na chodbe.

„Ty čo tu čakáš?“ spýtal sa ho po čase jeden z čekistov. „Prikázali mi,“ odvetil. „Aké je číslo tvojej izby?“ Povedal, že trinásť. „Dnes berieme iba tých z párnych čísel,“ vysvetlil čekista. Lang sa vrátil do izby a ľahol si spať. Nasledoval bežný postup po zatknutí.

Na druhý deň izbu zapečatili, manželku preradili inde, deti poslali do domovov, kde často umierali na rôzne choroby, alebo sa museli vzdať svojich rodičov a vyrastať ako sovietski občania. Hlavu rodiny spravidla čakal gulag alebo guľka. Tých, ktorí sa vrátili, podozrievali, že sa tak stalo preto, lebo poudávali svojich kolegov. Časom sa rozmohlo vzájomné udávanie a upodozrievanie.

Jatky

Keď v roku 1934 zavraždili leningradského prvého tajomníka strany Sergeja M. Kirova, Stalinovho možného soka, krajinou sa prevalila vlna čistiek, zatýkania, popráv. Vrcholila v roku 1937 a 1938. Hlavy húfne padali. Aj v Kominterne. Najprv zatýkali a popravovali jej sovietskych pracovníkov, potom i zahraničných.

V Kominterne pracovalo predovšetkým mnoho nemeckých komunistov. Najmä po nástupe Hitlera k moci, keď útočisko hľadali vo vysnenej krajine sovietov. Správala sa k nim macošsky. Pokladala ich za agentov gestapa, zatvárala ich a popravovala. Po podpísaní paktu o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom ich vracala Hitlerovi, kde ich spravidla čakal koncentrák a smrť.

Niektoré správy uvádzajú, že do konca apríla 1938 zatkli v Sovietskom zväze 842 nemeckých antifašistov. Iné pramene spomínajú vyššie číslo. Popravili medzi inými aj troch členov politbyra Komunistickej strany Nemecka. Väčšina zo 178 povraždených čelných nemeckých funkcionárov bývala v hoteli Lux.

Za obeť teroru padli takmer všetci poľskí komunisti vrátane ich generálneho tajomníka Juliana Lenského, 12 ľudových komisárov Maďarskej republiky rád vrátane jej faktického predsedu Bélu Kuna, 120 funkcionárov Komunistickej strany Juhoslávie vrátane generálneho tajomníka Milana Gorkiča.

Represáliám a popravám neunikli komunisti z Estónska, Litvy, Lotyšska, Rumunska, Bulharska, Talianska, Belgicka, Besarábie, zo Španielska, z Turecka, dokonca ani z Brazílie...

Po druhej svetovej vojne komunisti z hotela Lux odišli do svojich rodných krajín a do najvyšších vládnych funkcií, aby tam v ustavičnom strachu plnili príkazy z Moskvy.

Hotel v polovici päťdesiatych rokov premenovali na Centrál. Asi aby nepripomínal pochmúrnu históriu. Nedávno sa pustili do jeho základnej prestavby. Bude prepychový, päťhviezdičkový.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní