To nie je svetlo. To je smrť! Kataklizma menom Černobyľ pred 30 rokmi zmenila svet

Skutočný rozsah katastrofy a jej následky dodnes nik presne nepozná.

Pred tridsiatimi rokmi sa stala v ukrajinskom Černobyli doposiaľ najväčšia nukleárna havária v dejinách ľudstva. Počas nezvládnutého experimentu v noci z 25. na 26. apríla 1986 explodoval reaktor štvrtého bloku atómovej elektrárne, nesúcej meno vodcu proletariátu Vladimira Iľjiča Lenina.

Prvý výbuch odtrhol pancierový poklop nad reaktorom, vážiaci viac ako tisíc ton, po druhom, ktorý nasledoval o pár sekúnd, sa vychrlilo do okolia množstvo vysokorádioaktívneho materiálu. Uvoľnené žiarenie predstavovalo asi 50 miliónov curie. Na porovnanie: bolo to 30- až 40-násobne viac, než sa uvoľnilo po explózii americkej atómovej bomby nad Hirošimou.

Smrtiaci rádioaktívny mrak z Černobyľa v nasledujúcich dňoch niekoľkokrát obletel Zem. Zaznamenali ho nielen nad Európou, ale aj nad Japonskom a Severnou Amerikou...Únik rádioaktivity pokračoval potom ešte vyše pol roka. Až do novembra, keď sa podarilo trosky reaktora úplne prikryť sarkofágom z olova a betónu.

Pozrite si video, ako sa šíril rádioaktívny mrak:

Čítajte viac:

Černobyľ žije aj 29 rokov po tragédii: Zamorenú oblasť obýva 7000 ľudí

Farba smrti

Jeden z prvých odborníkov, ktorí dorazili na miesto havárie, bol člen Akadémie vied Sovietskeho zväzu, zástupca riaditeľa Kurčatovovho inštitútu pre atómovú energiu Valerij Alexejevič Legasov. Neskôr práve on viedol vyšetrovanie havárie. Spomínal na chvíle prekvapenia, keď sa vládna limuzína blížila k mestečku Pripiať, kde žili zamestnanci elektrárne a ich rodiny.

„Atómová elektráreň obvykle nevyžaruje nič viditeľné. Z jej komína nevychádza žiadny dym. My sme videli žiaru vychádzajúcu z rozhorúčeného grafitu. Už dávno predtým, ako sme sa priblížili k Pripiati, nebo žiarilo na červeno.“

Legasov presadol z auta rovno do vrtuľníka, aby z výšky niekoľko sto metrov posúdil situáciu. Keď prelietali nad troskami reaktorovej haly, obrátil sa na neho jeden z dôstojníkov s otázkou, čo je to tam pod nimi za fialové svetlo.

„To nie je svetlo. To je smrť!“ odvetil zdesený profesor. „Leťte rýchlo preč!“ Bez ohľadu na vlastnú bezpečnosť začal Legasov okamžite riadiť záchranné práce. Vedel, že treba čím prv evakuovať ľudí z Pripiate a okolia, no neodvážil sa sám taký rozkaz vydať.

Vyše tridsaťpäťtisíc obyvateľov mestečka začali autobusy odvážať až 27. apríla popoludní po rozhodnutí vlády. Viac než tridsaťpäť hodín od katastrofy. Celý ten čas boli vystavení silnej radiácii, až štyristonásobne prekračujúcej povolenú normu.

Valerij Legasov tri mesiace odmietal opustiť zamorenú oblasť aj kontrolu osobného dozimetra. „Celý život som bojoval za to, aby sme elektrickú energiu získavali pomocou jadrovej reakcie. Teraz si myslím, že sme to robiť nemali,“ vyjadril sa neskôr.

Dostal chorobu z ožiarenia, mal depresie a trpel výčitkami svedomia, že mnoho životov bolo obetovaných zbytočne. Pri druhom výročí tragédie spáchal samovraždu.

Čítajte viac:

Fatálny výbuch v Černobyle bol horší ako bomby na Hirošimu a Nagasaki

Nezvládnutý experiment

Vyšetrovatelia zmapovali osudné hodiny pred tragédiou. Príprava experimentu, ktorý mal ukázať, ako sa zachová elektráreň vo veľmi málo pravdepodobnej havarijnej situácii, sa začala krátko popoludní dvadsiateho piateho apríla.

Obsluha pomaly znižovala výkon reaktora, keď zavolal operátor z kyjevskej rozvodnej centrály a požiadal, aby reaktor neprestal dodávať prúd do siete, pretože továrne potrebujú pred Sviatkom práce dobehnúť plán a splniť záväzky. Test teda prerušili.

Prvomájové oslavy boli pre vtedajší Sovietsky zväz asi najväčší sviatok. Ako pre Vatikán Vianoce. V experimente preto pokračovala druhá zmena, ktorá nastúpila krátko pred polnocou. Tá však o pokuse nevedela toľko, čo predchádzajúca. Aby pracovníci dobehli stratený čas,rýchlo znížili výkon reaktora až na hranicu, keď sa už môže začať správať nevyspytateľne. A to sa aj stalo.

Keď vedúci zmeny Alexander Akimov zistil, že s reaktorom niečo nie je v poriadku, navrhol experiment zastaviť. Ako neskôr potvrdili vyšetrovatelia, bolo to jediné správne rozhodnutie, ktoré mohlo katastrofu odvrátiť. No Akimovov nadriadený, zástupca hlavného inžiniera Anatolij Ďatlov, rozhodol inak. Budú pokračovať.

Akimov Ďatlova varoval: „Anatolij Stepanovič, hladina výkonu je pod bezpečnostným limitom. Výkon klesá príliš rýchlo.“ „Jediné, čo tu nefunguje, je ten váš neschopný personál,“ odvrkol mu Ďatlov, známy aroganciou k podriadeným. „Reaktory chyby nerobia, iba ľudia,“ dodal.

Mal pravdu. Za normálnych okolností by automatické havarijné systémy reaktor zastavili. Tie však kvôli pokusu vypli. Katastrofa sa neodvratne blížila, hoci podľa odborníkov ešte tri minúty pred haváriou jej bolo možné zabrániť.

Operátori, navyknutí slepo plniť príkazy nadriadených, do poslednej chvíle nenašli odvahu test prerušiť. Keď sa Akimov napokon predsa len odvážil porušiť príkaz šéfa a stlačil núdzové tlačidlo, ktoré malo reaktor celkom odstaviť, bolo neskoro. Uvoľnená energia sa už nedala ovládnuť.

Čítajte viac:

Pripiať po černobyľskej tragédii: Unikátne FOTO z miesta duchov

Nik tomu neveril

Necelú hodinu a pol po polnoci sa ozvala prvá detonácia. Vzápätí ďalšia. Štvrtý blok sa zmenil na horiace trosky. Nik nechcel uveriť tomu, čo sa stalo. Dokonca ani potom, keď už šľahali plamene zo strechy reaktorovej haly.

Nekompetencia vedenia aj nedostatok príslušného vybavenia ovplyvnili priebeh tragédie. Chýbali napríklad poriadne dozimetre, ktoré by ukázali rozsah katastrofy.

Vedúci zmeny Alexander Akimov si preto dlho myslel, že reaktor zostal nedotknutý. Keď dorazili hasiči, nik im nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne. Navyše, reaktor, v ktorom bola teplota okolo dvetisíc stupňov, polievali vodou. Tá sa okamžite rozkladala na vodík a kyslík a opätovné zlučovanie týchto látok sprevádzali výbuchy, ktoré prispievali k úniku rádioaktivity.

„Ja tomu nerozumiem,“ povedal Akimov krátko po havárii kolegovi, ktorý ho prišiel vystriedať. „Všetko sme urobili, ako sme mali.“ O dva týždne zomrel na dôsledky ožiarenia.

Alexej Breus, jeden z pracovníkov riadiaceho centra štvrtého bloku, ktorý prišiel ráno na miesto výbuchu, povedal po rokoch pre BBC: „Keď som uvidel tú skazu, prvý raz v živote som úplne pochopil význam slov - hrôzou mi vstávali vlasy na hlave.“ Hoci v nasledujúcich hodinách aj on schytal riadnu dávku žiarenia, prežil.

Ani riaditeľ elektrárne, ktorý dorazil na miesto havárie do pol hodiny a ktorého neskôr obvinili zo zbabelosti a nezodpovednosti a odsúdili na desať rokov väzenia, nevedel v prvých chvíľach, čo sa deje.

Podobný test robili už predtým na treťom bloku. Nič sa nestalo. Nešlo o nijaký experiment, tvrdil Viktor Petrovič Briuchanov. „Bola to normálna, predpismi stanovená previerka ochranných systémov reaktora.“

Mlčanie Moskvy

Informácie o havárii išli z Moskvy ako z chlpatej deky. Oficiálne ju potvrdili až o dva dni. Situáciu zľahčovali. „V černobyľskej elektrárni došlo k nehode. Jeden z reaktorov bol poškodený. Prijímajú sa opatrenia na odstránenie dôsledkov incidentu, postihnutým sa poskytuje nevyhnutná pomoc. Vytvorila sa vládna komisia na vyšetrenie udalostí.“

Potom pripustili aj určitý únik rádioaktivity s dodatkom, že nejde o veľké hodnoty. Prvého mája usporiadali v neďalekom Kyjeve oslavy, akoby sa nič nestalo.

Bobríka mlčania napokon prerušil po troch týždňoch kremeľský šéf Michail Gorbačov: „Postihla nás tragédia, nehoda v jadrovej elektrárni Černobyľ. Spôsobilo to bolesť mnohým sovietskym ľuďom a vyvolalo paniku v zahraničí…“

Po rokoch otec glasnosti priznal, že dlhé mlčanie bola chyba. Ospravedlňoval to strachom z paniky. A tým, že ani on, ani vedci nemali presnú predstavu, čo sa deje a bude diať.

Skutočný rozsah černobyľskej katastrofy a jej následky dodnes nepozná nik. Špecialistka na jadrovú bezpečnosť, autorka knihy Zločin bez trestu Alla Jarošinská tvrdí, že niektoré dôležité materiály Inštitútu biofyziky Ruskej akadémie vied sú stále prísne utajované.

Sovietska vláda podľa nej po katastrofe vynaložila obrovské úsilie, aby zlikvidovala časť zdravotnej dokumentácie z prvých dní po výbuchu a lekári dostávali príkazy falšovať údaje. Isté je asi len jedno číslo. Bezprostredne po havárii zahynulo 31 ľudí.

Ani odborníci sa na ďalších počtoch nevedia dohodnúť. Oficiálna správa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu hovorí o štyroch tisíckach obetí. Predstavitelia Greenpeace trvajú na čísle päťdesiatkrát vyššom.

Na základe štúdie vypracovanej odborníkmi zo šiestich krajín v Moskve v roku 2007 vyhlásili, že iba v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku zomrelo na následky černobyľskej havárie dvestotisíc ľudí. Akadémia vied v New Yorku vydala v roku 2009 preklad ruskej štúdie, podľa ktorej už v roku 2004 zomrelo na následky havárie 985-tisíc ľudí.

Na súde: Dostali po desať rokov, tresty si však neodsedeli celé - zľava riaditeľ elektrárne Viktor Briuchanov, zástupca hlavného inžiniera Anatolij Ďatlov a hlavný inžinier Nikolaj Fomin. Foto: Profimedia.sk

Glasnosť podľa Kremľa

Dvadsať rokov po havárii v Černobyli zverejnil denník Izvestija časť zápisu zo zasadania politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, na ktorom sa komunistickí bosovia dohadovali, kedy, ako a či vôbec majú informovať obyvateľov a svet o tom, čo sa stalo.

Generálny tajomník Gorbačov síce hovoril o potrebe čestnosti, no zároveň navrhol, že „ak budeme informovať, musíme povedať, že elektráreň bola uzavretá v súvislosti s plánovanými opravami, aby nepadol tieň na našu techniku“.

Minister zahraničia Gromyko: „Bratským krajinám musíme dať viac informácií a určitú informáciu dáme Washingtonu a Londýnu. Príslušné vysvetlenie treba dať aj sovietskym veľvyslancom.“

Člen politbyra Alijev: „Možno by sme mali informovať náš národ.“

Tajomník strany Ligačov: „Tlačovú konferenciu by sme asi robiť nemali.“

Gorbačov: „Možno by bolo vhodné vypracovať jednu správu o priebehu prác na likvidácii havárie.“

Gorbačovov poradca Jakovlev: „Zahraniční novinári budú hľadať fámy.“

Premiér Ryžkov: „Bolo by vhodné zverejniť tri správy - pre našich ľudí, pre socialistické krajiny a tiež pre Európu, USA a Kanadu. Do Poľska by sme mohli poslať človeka.“

Šéfredaktor Pravdy Zimjanin: „Dôležité je, aby sa v informácii uviedlo, že nedošlo k jadrovému výbuchu, ale len k úniku radiácie v dôsledku nehody.“

Generál KGB Vorotnikov: „Môžeme povedať, že sa pri nehode porušila hermetizácia.“

Veľvyslanec v USA Dobrynin: „Správne. Veď Reagan určite už má na stole fotografie.“


VIDEO Plus 7 Dní