Nálety B-29: Japonské mestá, vybudované zväčša z dreva, vzbĺkli plameňom.

Tokio v plameňoch: Japonci prestali s útokmi, až keď z ľudí ostali len tiene

Bombardovania Tokia bolo najničivejšie v dejinách. Zahynulo stotridsaťtisíc ľudí.

Keď z ostrova Guam vzlietli prvé americké lietadlá, schyľovalo sa k večeru. Dovedna ich nebolo veľa - 335. Európske bojiská zažili útoky dokonca aj tisícok lietadiel. Dovtedajšie nálety na japonské územie neboli veľmi úspešné. Tej noci teda Japonci mohli azda aj pokojne spať. Pokojná noc sa však v Tokiu zhodou okolností zmenila na ohnivé peklo, aké ľudstvo nikdy nezažilo ani predtým, ani potom.

Nepriateľ je nedostupný

Tokio prvý raz okúsilo vojnu 18. apríla 1942. Bolo to ešte vtedy, keď Japonsko slávilo na všetkých bojiskách úspechy. Čo zmohli proti nemu Američania, Angličania, Číňania? Po zákernom útoku bez vypovedania vojny takmer nič. Japonsko obkolesené dobytým územím bolo nedosiahnuteľné. No v tom aprílovom dni predsa len inkasovalo úder.

Američania mohli bombardovať Japonsko iba z mora, z lietadlových lodí, a aj to len s obrovským rizikom. Nové ťažké dvojmotorové bombardéry B-25, schopné vykonať nálet, nikdy ešte nevzlietli z lietadlových lodí. Pristáť už vonkoncom nemohli. Okrem toho hrozilo, že ich nepriateľ rýchlo odhalí a zneškodní.

Nálet sa však podaril. Dvadsaťštyri bombardérov zaútočilo na Tokio. Veľa škody síce nenarobili, ale boli výstrahou, že aj Japonci sú zraniteľní. Letci podľa príkazu nezaútočili na cisársky palác, pokračovali v lete na západ a pristáli v Číne. Sebavedomí Japonci sa predsa len naľakali. Na obranu materských ostrovov stiahli sily z iných oblastí, kde potom chýbali.

Spojenci však ešte dlho nemohli preniknúť nad ostrovy. Hoci Američania vyrábali čoraz väčší počet lietadiel, ich dolet nestačil. Keď začali vyrábať lietajúce pevnosti B-29, situácia sa zmenila. No nie podstatne.

Prvý nálet z čínskeho územia v polovici júna 1944 sa skončil priam katastrofálne. Bomby nezasiahli cieľ, niektoré lietadlá havarovali, niektoré zostrelili. Ani ďalšie nálety do konca roka nezaznamenali väčší úspech.

Tokio po nálete: Keď plamene pohasli, všade sa váľali zuhoľnatené mŕtvoly, v riekach plávali uvarené telá. Foto: profimedia.sk

Zápalné sa osvedčili

Dobýjanie okupovaných ostrovov si vyžiadalo veľké straty. Oveľa väčšie, ako Američania predpokladali. Vyžiadali si aj viac času. Japonci bojovali do posledného chlapa. Vzdať sa? To pre Japonca neexistovalo. Ak hrozilo zajatie, zostávalo ešte harakiri. Aký odpor by kládli pri obrane materských ostrovov? A koľko životov by vyhaslo na jednej i druhej strane?

Američania hľadali možnosť, ako odpor ničiť zo vzduchu. Bombardovanie na presne určené ciele sa neosvedčilo. Takmer dve tretiny japonskej priemyselnej výroby boli totiž sústredené do malých tovární roztrúsených po meste.

Novovymenovaný americký generál Curtis LeMay so sídlom na dobytých Mariánskych ostrovoch ihneď nariadil kobercové nálety a bombardovať výbušnou muníciou namiesto zápalnou.

Prvý nálet zápalnými bombami zažilo mesto Kobe. Bol úspešný, no nie natoľko, ako predpokladali. Označili ho za „povzbudivý“. Lietadlá útočili z veľkej výšky a tam boli vystavené búrlivému vetru nazývanému jet stream, ktorý sa ženie rýchlosťou až päťsto kilometrov za hodinu. Zásahy nemohli byť teda také presné.

Le- May rozhodol vykonať ďalší nálet, na Tokio, z výšky nanajvýš tisícpäťsto metrov. A všetko zbytočné muselo ísť z bombardérov von. Aj časť výzbroje. Len aby sa do nich zmestilo čo najviac munície.

Napospas smrti

Prvé lietadlá vzlietli vo štvrtok 9. marca 1945 o 17.36 z Guamu, ďalšie zo Saipanu a Tinianu. Počasie im žičilo, Tokijčanom nie. Do katastrofy ich uvrhla ešte aj vlastná výstražná služba. Zachytila síce nepriateľské bombardéry, ale ubezpečovala, že mesto sa nemusí obávať. Rozhlas oznamoval, že sú nad prístavom Čóši vzdialenom asi 80 kilometrov. Obyvatelia preto nehľadali útočisko v úkrytoch.

Prvé značkovacie lietadlá zakrúžili nad mestom krátko po polnoci. Napalmom vyznačili obrovský ohnivý kríž a opísali ho kruhom. Smrti presne vyhradili jej pôsobisko. Mohla sa vyzúriť.

Piloti sa síce pred letom ohradzovali, že odchádzajú na misiu takmer bez zbraní aj bez stíhačiek, ale nepotrebovali ich. Mohli vypúšťať svoj smrtonosný náklad bez zábran. Počasie im znova nahralo. Rozfúkal sa vietor a roznášal plamene.

Tokio vybudované predovšetkým z dreva vzbĺklo. Teplota vystúpila na vyše tisíc stupňov, čo podnietilo ešte prudkejší vietor a ešte väčšie plamene. Dym a zápach spálených tiel prinútili pilotov vystúpiť vyššie. Niektorým z toho prišlo zle a po návrate na základňu museli vyhľadať lekársku pomoc.

Voda v potokoch a kanáloch sa vyparila, v riekach sa varila, tavili sa kovové konštrukcie. Bombardovanie trvalo celé tri hodiny. Jedno americké lietadlo havarovalo pri štarte, z akcie sa ich nevrátilo štrnásť.

Spúšť

Americké straty boli nepatrné v porovnaní s japonskými. Priemyselné centrum mesta, kde boli tisícky dielní a malých tovární, ľahlo popolom, iba kde-tu zostal trčať betónový pilier, kamenná stena alebo oceľová konštrukcia. Ľudia pobehovali v panike po uliciach, hromadili sa pri mostoch nad riekou Sumidou, ale plamene preskočili už aj za ňu, hľadali záchranu v modlitebniach, ale aj tam ich zastihla smrť.

O život prišlo približne 130-tisíc ľudí, ešte viac ich bolo ranených, približne milión ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Keď plamene pohasli, všade sa váľali zuhoľnatené mŕtvoly, v riekach plávali uvarené telá. Podľa úradných správ pochovali 83 793 obetí, mnoho ich však zhorelo na popol, mnohé boli také zohavené, že ich nemohli identifikovať.

Po rokoch porovnávali následky bombardovania Tokia s prírodnými katastrofami v dejinách. Nijaké sa mu nevyrovnali. Väčšie nezanechalo ani zemetrasenie v San Franciscu v roku 1906 alebo v roku 1908 v Messine, ani požiar v Moskve v roku 1812 alebo v roku 1871 v Chicagu.

Aleš Skřivan, autor knihy Pád Nipponu, ho označuje aj za najväčšie bombardovanie v dejinách. Píše: „Išlo o najničivejší vzdušný útok konvenčnými prostriedkami v dejinách.“ Konštatuje, že počet obetí takmer dvojnásobne prevyšuje počet bezprostredných obetí atómového útoku na Hirošimu.

Nepoučiteľní

Fanatizmus zahmlieva rozum. Japoncom zahmlil v roku 1941, keď sa chystali zaútočiť na Pearl Harbor. Prepadnúť hospodársky takú mocnú krajinu ako Spojené štáty americké a ešte tak zákerne, bez vyhlásenia vojny?

Nerovnalo sa to azda samovražde? Kdeže! Boli presvedčení, že rozmaznaní Američania nebudú bojovať. Kým ich, Japoncov, odmalička pripravovali na boj a na smrť v mene vlasti. Fanatizmus im zahmlieval rozum ešte aj v roku 1945, ešte chceli bojovať a víťaziť.

Po nálete na Tokio americký časopis Time napísal, že „japonské mestá budú horieť ako lístie na jeseň“. Nijaká výstraha neplatila. Podobne ako na sfanatizovaných Nemcov. Čakal ich rovnaký osud. Musela prísť sodoma-gomora, aby si uvedomili neodvratný koniec.

V nasledujúcich týždňoch americké lietadlá podobne bombardovali Nagoju, Osaku, Jokohamu, Kobe, Kawasaki a znovu Tokio a Nagoju a približne 50 menších miest. Japonsko sa nevzdávalo.

Šiesteho augusta padla na Hirošimu atómová bomba. Z ľudí zostali len tiene. Japonskí pohlavári stále neboli ochotní vzdať sa. Ani po zhodení druhej. Až 15. augusta si národ vypočul v rozhlase cisárove slová o bezpodmienečnej kapitulácii. Mnohí Japonci si jeho prejav vypočuli po kľačiačky, milióny plakali. Sfanatizovaný národ pokladal mier za väčšie zlo ako vojnu.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].