Žije to tam: Doprava a ruch v Čandni Čovku.

V Dillí existujú iba dve záväzné pravidlá cestnej premávky: dodržiavaj smer jazdy a trúb

Chcete navštíviť povestný Lotus Temple v Dillí?
 Vyzbrojte sa nekonečnou trpezlivosťou.

Vôňa Indie, protesty farmárov, bahájska architektúra aj spomienka na Slovensko. S tým všetkým sa môžete stretnúť, ak sa vyberiete z Dillí do indického štátu Ásam. Ak aj na záver cesty v Národnom parku Kaziranga živého tigra na vlastné oči neuvidíte, zážitok z prírody a ďalších exotických zvierat určite bude stáť za to.

Jazdi a trúb

Futuristické štadióny, nemocnice, vedecké centrá či dokonca nová dráha automobilových pretekov seriálu F1 Buddh International Circuit. Mesto, ktoré práve opúšťame, sa volá Greater Noida. Zatiaľ nie je príliš zaľudnené. Vyzerá ako z vedecko-fantastického filmu. Po novej diaľnici prichádzame do Dillí a je to neuveriteľný kontrast.

„V Dillí existujú iba dve záväzné pravidlá cestnej premávky: dodržiavaj smer jazdy a trúb (Pozor, idem!),“ poučuje nás šofér Hari. Vidíme, že všetko ostatné, ako je pravidlo pravej ruky, jazda v pravom či ľavom pruhu, akákoľvek prednosť v jazde, svetelná signalizácia akejkoľvek farby, rýchlostné obmedzenia, tu neplatí. „To tu svoje uplatnenie nenachádza,“ so suverénnym úškrnom na perách dodáva Hari. Lúčime sa s ním neďaleko vlakovej stanice, odkiaľ to je na skok do štvrte Pahargandž.

Vôňa Indie

Z lacného, kvalitného, ibaže beznádejne preplneného metra vystupujeme v starom meste Dillí, priamo na hlavnej ulici Čandni Čovk. Tá je tepnou obrovského bazára pulzujúceho obchodníckym životom. K hlavnej ulici sa pripájajú vedľajšie. Niekde predávajú zeleninu, niekde ovocie, iné ulice obsadili predajcovia korenín. Všade sa tlačia rikše, vozy, voly, veľké drevené fúriky ťahané vždy jednou ľudskou silou s tovarom naloženým v sklade, odoslaným do obchodu. Niekde holia holiči, niekde šklbú kurence, inde čistia uši či opravujú motorky. Toto všetko nehorázne zapácha. Potom sa pachy premiešajú a vznikne z nich vôňa Indie.

Biznis so všetkým: Ľudia vo štvrti Pahargandž a Čandni Čovk predávajú reťaze z kvetov alebo aj poslednú kozu.
Biznis so všetkým: Ľudia vo štvrti Pahargandž a Čandni Čovk predávajú reťaze z kvetov alebo aj poslednú kozu.
Foto: Pavol Straňák

Nekonečné rady

Z Connaught
Place podnikáme pokus o návštevu Lotus Temple. Najskôr však stojíme v rade na lístky, následne v rade na žetóny, potom v rade na kontrolu batožiny. V Dillí trvá akýkoľvek presun mestskou hromadnou dopravou najmenej hodinu. K chrámu prichádzame v podvečerných hodinách.

Z hlavného prístupového chodníka vidíme priamo pred nami 70-metrový rozkvitnutý lotosový kvet s obkladom z bieleho mramoru. Lotus Temple je vrcholné dielo oceňovaného iránsko-amerického architekta Fariborza Sahbaa, špecialistu na bahájsku architektúru. Má kruhový pôdorys s deviatimi stranami (každá s tromi lupeňmi), ktoré spolu vytvárajú lotosový kvet. Dojem dotvárajú jazierka a rozľahlá záhrada. Stavba je preniknutá duchom bahájskeho náboženstva. To sa snaží o budovanie spravodlivého, trvalo udržateľného sveta žijúceho v mieri. V okolí chrámu rozmiestnili obmedzujúce zábrany, zábradlia, špagáty a varovné nápisy. Vstupuje sa bosými nohami, väčšinou vo väčších organizovaných skupinách.

Svet je malý

Ak chcete ísť niekam zo štvrte Pahargandž, či už do inej časti mesta, alebo preč z Dillí, najlepšou možnosťou je zájsť pred neďalekú železničnú stanicu, kde zoženiete vlak, autobus, taxík. Alebo tuk-tuk, tých je tu vždy dostatok. Jedným z nich sa za priemernú cenu 50 rupií dostávame na Connaught Place. Tu pokračujeme metrom, prestupujeme na expresný vlak s cieľovou zastávkou na medzinárodnom letisku.

Dnes ešte neplánujeme letieť medzinárodne, takže prichádzame na terminál 3 určený pre domáce linky. Absolvujeme tortúru vybavovania formalít, čakania, pomalosti úradníkov, množstva ľudí, až napokon sedíme v lietadle spoločnosti Air India smerujúcom do Guwahati v štáte Ásam.

Atrakcia: Školská skupinka na návšteve Lotus Temple.
Atrakcia: Školská skupinka na návšteve Lotus Temple.
Foto: Pavol Straňák

„Pozrite, tamto sú zasnežené Himaláje,“ upozorňuje ma pán zo susedného sedadla. „Kančendžonga. Je to tretí najvyšší vrch na svete. Je vysoká 8 586 metrov. Odkiaľ ste?“ pýta sa zvedavo. Odpovedáme rutinne bez akýchkoľvek očakávaní, že zo Slovenska. Po ďalších minútach letu sa krajina pod nami mení. Prevládajú zelené lesy pretkané skrútenými riekami. Všetky sa vlievajú do jedného ohromujúceho vodného toku. „Tam dolu je Brahmaputra. Tretia najvodnatejšia rieka na svete,“nadviaže znovu rozhovor sused. „Som diplomat. Teraz cestujem na pár dní do Guwahati a potom, v decembri, mám naplánovanú cestu do Európy. Navštívim Taliansko, Maďarsko, Rakúsko, Česko, Švédsko aj Slovensko.“Dnešný svet je akýsi malý.

Po pristátí v Guwahati sa s milým spoločníkom lúčime. Vidíme, ako do Guwahati smeruje mnohopočetný sprievod farmárov v protestnom zhromaždení. Kráčajú pešo. „Blokujú diaľnicu už šiesty deň. Ľudia týmto spôsobom bojujú za lepšie podmienky. Sú to farmári a chcú prinútiť vládu, aby im umožnila obhospodarovať viac pôdy. Chcú si vybojovať zlepšenie svojich životných podmienok,“ objasňuje napätú situáciu taxikár. Z auta vystupujeme v mestečku ležiacom na hranici Národného parku Kaziranga. V budove s recepciou si dohadujeme všetko potrebné a ubytovávame sa v susednom hoteli Prayag Emerald.

V Národnom parku Kaziranga

Venuje sa nám sprievodca Arjun, odborník na pozorovanie parku a lovenie zvierat očami. „Indov nič nezaujíma, čo najrýchlejšie prefrčia Kazirangou, urobia pár selfie záberov, ktoré sa hodia na Facebook, a sú spokojní,“ posťažuje sa nám. Keď prejavíme úprimný záujem o park, okamžite ožije. Autom prejdeme novou trasou, donedávna ešte nevyužívanou turistami. Objavíme nádherné miesto na brehu rieky, odkiaľ sledujeme druhý breh. Pasie sa tam veľký nosorožec, obďaleč sa šuchce veľmi starý slon s trčiacimi rebrami a dlhočiznými klami, črieda srniek, jelene aj niekoľko diviakov. „V období európskej zimy je v parku Kaziranga dostatok vlahy, vegetácia bujnie do zelena, plochu pokrýva vysokánska tráva poskytujúca súkromie aj najväčším živočíchom. Vidieť tigre je však v tomto čase takmer nemožné,“ šepotom dodáva Arjun. „Za celý minulý rok som ich videl 21-krát. Poznám miesta, kde je šanca zazrieť tigra väčšia, no i tak treba mať ohromné šťastie.“

Pod dozorom: Hliadkujúci strážcovia parku sa na slonoch dostanú aj do menej prístupných oblastí.
Pod dozorom: Hliadkujúci strážcovia parku sa na slonoch dostanú aj do menej prístupných oblastí.
Foto: Pavol Straňák

Keď so slabnúcimi slnečnými lúčmi prichádza večer, nastáva príjemné ochladenie. Zastavujeme na mierne vyvýšenom mieste. Cesta vedie okrajom lesnej húštiny a je lemovaná nízkym palmovým porastom. Šofér vypína motor. Nastáva ticho. Spoza vegetačného krytu vidíme lúčny briežok s nízkou trávou, za ním zátoku jazera a na druhej strane ďalší okraj lesa s obrovskými stromami.

Práve tam nerušene prežúva šťavnaté palmové listy nosorožec. Nerušený je iba chvíľu. Z hustej džungle sa postupne vynára skupina jedenástich slonov. Štyri slony odchádzajú cez mokrade okolo pasúceho sa nosorožca, cez cestu poza naše auto a strácajú sa ďalej v lese. Ostatné zostávajú. Nosorožec nemá zo svojich spoločníkov radosť, ale to čriedu slonov nemôže znechutiť. Púšťajú sa do šťavnatých palmových listov, nosorožec je ako jeden z nich. „Za deväť rokov práce v tomto parku som nič také nevidel,“dodáva Arjun a neprestáva fotografovať mojím druhým fotoaparátom.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní