Monument: Socha ruského generála Alexandra Suvorova, ktorý v roku 1792 založil Tiraspol.

V krajine, kde je Lenin stále večne živý

Po rozpade ZSSR si v Tiraspole povedali, že aj oni by si zaslúžili samostatnosť. Po krátkej vojne vznikla v roku 1992 Podnesterská moldavská republika.

Atletika ju bavila od detstva. Cez rôzne disciplíny sa postupne prepracovala k behu. Najprv šprint, potom čoraz dlhšie trate. V roku 2004 reprezentovala v maratóne na olympiáde v Aténach. Svoju krajinu? Nie celkom. Svetlana Šepelevová sa narodila v Tiraspole vo Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR). Tiraspol bol vtedy na území Moldavskej sovietskej socialistickej republiky, vytvorenej po 2. svetovej vojne. Sovietsky zväz zjednotil územie za Dnestrom, predtým časť Ukrajiny, kde sa hovorilo po rusky, a Besarábiu, susedný región, ktorý medzi svetovými vojnami prináležal k Rumunsku a hovorilo sa tam po rumunsky.

Po rozpade ZSSR si v Tiraspole povedali, že aj oni by si zaslúžili samostatnosť. Po krátkej vojne vznikla v roku 1992 Podnesterská moldavská republika. Má svojich ústavných činiteľov, hranice, menu, hymnu aj armádu. Lenže pre svet neexistuje. Podnestersko je oficiálne súčasťou Moldavska. Preto Svetlana Šepelevová nemôže reprezentovať Podnestersko. Štartuje za Moldavskú republiku.

Rozpadnuté štadióny

„Rada by som pretekala za Podnestersko. Mám túto malú krajinu rada,“ krčí plecami Svetlana. Funguje medzinárodne. Vydala sa za Turka. Žije a trénuje v Turecku. Športovci z Podnesterska sú podľa nej na tom ešte dobre. „Moldavsko nerobí rozdiely. Dovolí nám pretekať v reprezentácii. Všetko závisí od športových výsledkov. Pretekári z iných problematických teritórií také šťastie nemajú. Napríklad športovci zo Severného Cypru. Za Cyprus súťažiť nemôžu a Turecko ich nechce.“

Moldavsko a Podnestersko, človek by povedal, že nepriatelia na život a na smrť, od seba závisia aj opačne. „Športoviská v Kišiňove si vlastnou hlúposťou nechali schátrať a rozpadnúť,“ pokračuje Svetlana. „Nemajú ani atletický štadión, ani olympijský bazén. Ich športovci trénujú v Tiraspole.“

Podnestersko mnohí považujú za kvázi štát uzavretý pred svetom, s takmer diktátorským režimom. Hlási sa k socialistickej ideológii. Váži si symboly, ako je päťcípa červená hviezda a Vladimir Iljič Lenin. „V jednote s Ruskom,“ hlása nápis na dome kultúry v Tiraspole, hlavnom meste neuznanej republiky.

Zložitá identita: V Podnestersku žije mix národov.
Zložitá identita: V Podnestersku žije mix národov.
profimedia.sk

Lenže hneď vedľa tohto nápisu sú postery najnovších filmov, ktoré premietajú v modernom kine. Podnestersko je samé prekvapenie. Čakáte izolovanú krajinu? Nájdete najviac medzinárodne fungujúcich ľudí v celom regióne. Prinútila ich absurdná situácia, do akej sa narodili či v akej sa po roku 1992 ocitli.

Viac ako červené hviezdy vám 
udrie do očí usporiadanosť. Krajina nie je bohatá. No je tu poriadok. Polia sú obrobené. Stromy ošetrené. Naokolo nerastie metrová burina. Cesty sú v slušnom stave. Na každom kroku sa netýčia k nebu rozvaliny dávno nepotrebných budov.

Kniha o hrdinoch

V trolejbuse dostávam od predavača cestovných lístkov plastový žetón v hodnote päť podnesterských rubľov. Ostatní cestujúci sa hrdo usmievajú. Podnestersko je prvá krajina na svete, ktorá zaviedla takúto novinku. Plastová „minca“ má tvar päťuholníka a sprievodca sa dušuje, že za sériu päť, desať a pätnásť rubľov dostanem u nás na západe aj dvestopäťdesiat eur. Jedna z nalíčených starších dám ma posiela na centrálne trhovisko. Vraj je úplne nové a moderné. Má aj podzemné garáže. Určite sa mi zapáči.

„Dobrý deň,“pristavia sa pred tržnicou dve staršie dámy. „Nie ste náhodou z Moskvy?“ Lebo minule tu boli nejakí cudzinci z Moskvy a sľúbili im, že napíšu knihu o podnesterských hrdinoch vojny z 90. rokov. No žiadna kniha zatiaľ nevyšla. Keď vysvitne, že tých spisovateľov nepoznám a nie som ani z Moskvy, pýtajú sa ma aspoň, ako sa mi páči v Tiraspole. Nemôžem povedať nič negatívne. Bulváre sú široké, parky upravené, všade je čisto, ulice lemujú moderné kaviarne a reštaurácie. Víno, dobré podnesterské, v nich stojí menej ako u nás minerálka. Pri rieke sú pieskové pláže. Dámy v rokoch až rastú od pýchy a usmievajú sa narúžovanými perami. Mimochodom, keď pochválite pred domácimi Podnestersko, veľmi ich to poteší. Aj tých, ktorí sa necítia Podnestercami a najradšej by sa odsťahovali niekam ďaleko.

V tržnici ma jeden z kupujúcich upozorňuje na unikátny systém klimatizácie - z rozprašovačov nad hlavami kropia ľudí a zeleninu mikroskopické čiastočky vody. Majú umývadlá na ruky a na umytie ovocia. V oddelených priestoroch sú ryby, mäso a mliečne výrobky, v obchodíkoch na poschodí ostatné potraviny a oblečenie. Aj predávajúci sú odlíšení farebnými zásterami, podľa sortimentu. Zeleninári majú zelené, mliekari biele, predavači rýb modré a mäsa červené zástery.

Jahody voňajú a chutia ako jahody. Paradajky ako paradajky. Ženičky v povinných čepčekoch vychvaľujú tovar v dezinfikovaných chladiacich boxoch a dávajú ochutnávať maslo, syry, tvaroh, vysokotučnú varenú smotanu. „Ochutnajte, také dobré u vás už nemáte,“smejú sa na celé kolo. „Tento kúsok masla vás vráti do detstva.“

Cesta maršrutkou: Cestujúci čakajú na jednej zo zastávok.
Cesta maršrutkou: Cestujúci čakajú na jednej zo zastávok.
Jana Čavojská

Biznis so Sheriffom

Podnestersko označujú za skanzen komunizmu. Rozvíja sa tu iba dark turizmus, ako turisti zo západu označujú návštevy zvláštnych, smutných, nepríjemných destinácií. Ľudia, ktorých som sa pýtala, či žijú v komunizme, dôrazne krútili hlavou. Až na červené päťcípe hviezdy, kosáky, kladivá a Leninov tu vraj funguje kapitalizmus. Aj so všetkými jeho nešvármi. „Politicky nemáme diktatúru,“ubezpečila ma Alexandra Telpisová v kancelárii Informačného a právneho centra Apriori v Tiraspole. „Skôr autokraciu. Vládne silný prezident. Politici sú prepojení s biznismenmi.“Prvý prezident Igor Smirnov podporoval spriatelenú firmu Sheriff. Vďaka tomu postupne ovládla všetko, čo v chudobnej neuznanej krajine produkovalo nejaký profit.

Dnes vlastní sieť supermarketov, čerpacích staníc, najväčšie športové centrum v republike aj populárny futbalový klub. Majitelia Sheriffa už vstúpili do politiky a uchádzajú sa o najvyššie ústavné funkcie. Krásny príklad toho, ako pár vyvolených môže kráľovsky žiť v krajine chudákov. „Nikto si nesmie otvoriť väčší biznis. Ľudia zo Sheriffa to jednoducho nedovolia,“ pokračuje Alexandra. „Máme tu ešte jeden supermarket. Dodávatelia dostali ultimátum. Ak budú dodávať aj doň, sieť Sheriff od nich prestane brať tovar.“

Centrum Apriori funguje desať rokov. Podporuje mimovládne organizácie, nezávislú žurnalistiku a budovanie občianskej spoločnosti. S Alexandrou a jej kolegom Evgenijom Dunajevom sedíme v kancelárii v centre Tiraspolu. V suteréne budovy oproti majú miestnosť na diskusie. Päť večerov v týždni sa tam niečo deje. Koncerty, prednášky, debaty s politikmi a expertmi na vážne témy, ako sú ľudské práva, demokracia, transparentnosť v politike. Každý večer príde priemerne dvadsať ľudí.

Trhovníčka: Predavači sú odlíšení zásterami rôznych farieb podľa typu tovaru, ktorý ponúkajú.
Trhovníčka: Predavači sú odlíšení zásterami rôznych farieb podľa typu tovaru, ktorý ponúkajú.
Jana Čavojská

Na také malé mesto a malý klub je to chvályhodné. Hlavne v krajine, ktorá oficiálne neexistuje, má blízke vzťahy s Ruskom, podľa analytikov je tranzitnou zónou pre neoficiálny obchod so zbraňami a politici si z nej urobili súkromný biznis. Alexandra má na starosti aj medzinárodný festival Cesnak s filmami a diskusiami s tematikou ľudských práv. „Cesnak preto, lebo nie je príjemné prehltnúť ho, ale musíš to urobiť.“Presne ako zložité témy festivalu.

Pýtam sa, či podnesterskej vláde prekážajú diskusie o ľudských právach a občianskych slobodách. Evgenij spomína prípady, keď polícia vypočúvala ženu, ktorá zverejnila na Facebooku negatívny status o prezidentovi. Po pár hodinách ju však prepustili. Mimovládne organizácie o svojich aktivitách radšej neinformujú. Uvedomujú si, že je lepšie byť potichu, aby ich potom úrady neotravovali. Médiá sú buď štátne, alebo patria sieti Sheriff, ktorá je so súčasnou garnitúrou zadobre. Nezávislí novinári prakticky neexistujú. Centrum Apriori podporuje občiansku žurnalistiku. Zverejňuje kontroverzné materiály na svojej webovej stránke a na sociálnych sieťach a autorom dokonca platí honorár.

Vyrobené v Tiraspole

Tiraspolské supermarkety sú prekvapivo skvele zásobené tovarom z celého sveta. Ruská vodka, talianske cestoviny, poľské sladkosti, estónska kozmetika, české pivo, francúzske syry, španielske olivy... Len malé percento obyvateľov má peniaze na nákup drahých tovarov. Ale sú tu. V krajine, ktorej existenciu svet neuznáva.

„Exportujeme viac do krajín Európskej únie ako do Ruska,“ vysvetľuje Evgenij Dunajev. Keď vyvalím oči, dodá, že sa to deje prostredníctvom Moldavska. Majú dohodu. Po-dnesterská strana dodá tovary ako kvalitný koňak, textil či cement do Moldavska a to ich potom medzinárodne distribuuje pod svojou hlavičkou. Vyrobené v Tiraspole, Pridnestrovie, Moldavsko.

Zvláštna symbióza medzi Moldavskom a jeho časťou, ktorá sa pred rokmi odtrhla, funguje aj v iných oblastiach. Z mesta Ribnica zváža každé ráno žiačikov školský autobus. Cez most ponad rieku Dnester, ktorá tvorí hranicu medzi Moldavskom a Podnesterskom, ich prevezie do školy v Rezine, mestečku na moldavskej strane. V Ribnici je jedna moldavská škola, jedna ukrajinská a desať ruských škôl.

Jedným z ťažko pochopiteľných rozhodnutí úradov ešte za Sovietskeho zväzu bolo, že ľudia hovoriaci po moldavsky v tejto časti krajiny budú moldavčinu písať cyrilikou. Táto svetová rarita nemá nikde inde praktické využitie. Moldavskú školu v Ribnici preto navštevuje zopár detí. Ostatní rodičia ich radšej zapísali do moldavských škôl za hranicou. Tam píšu moldavčinu latinkou. Keďže je to jazyk takmer totožný s rumunčinou, pre žiaka znamená jeho ovládanie lepšiu perspektívu.

Spiaca predavačka: Žena ponúkajúca topánky v meste Bendery.
Spiaca predavačka: Žena ponúkajúca topánky v meste Bendery.
Jana Čavojská

Sovietske pasy

Kamarátky Žana a Oksana otvorili v Tiraspole malú kaviareň. Káva nestojí takmer nič a každá tretia je zadarmo. Žana sa nedávno vrátila z Moskvy. Má dvadsaťosem. V Podnestersku nevidela perspektívu. Nič tu nie je. Kto zoženie prácu, zarobí ledva dvesto dolárov. Tak odišla do Ruska. Okrem podnesterského má ruský pas. Nebol to problém. Keď sa jej narodila dcéra, vrátila sa domov. „Tu sú lepšie podmienky na výchovu dieťaťa,“hovorí. „Pokoj. Domáce potraviny, nestriekané ovocie a zelenina, príjemná klíma. Moskva je chladná, hektická a upršaná.“

Je leto. Maršrutky ponúkajú niekoľkokrát za deň prepravu do ukrajinského letoviska Zatoka kúsok od Odesy. Na hranici kúpaniachtiví ľudia vyťahujú väčšinou ruské pasy. Evgenij Dunajev má tiež ruský pas. Po rodičoch Rusoch, ktorí sem prišli zo severu ZSSR v 70. rokoch za prácou v ťažkom priemysle. Lenže do Zatoky s ruským pasom nemôže. Po anexii Krymu Ukrajinci nechcú viac púšťať do krajiny podnesterských mužov s ruskými pasmi vo veku medzi šestnásť a šesťdesiat. „Cez kyjevské letisko prejdem skôr,“ povedal mi Evgenij, ktorý občas potrebuje na Ukrajinu cestovať pracovne.

„Sú ľudia, ktorým sa nepáči Podnestersko. Dodnes si nevybavili nové doklady. Stále majú sovietske pasy.“ Oľga Purachinová, riaditeľka centra právnej pomoci Vialex v Ribnici, mi objasňuje, ako občania Po-dnesterska papierovo riešia svoju situáciu. „Celé tie roky nikam nevycestovali.“ S podnesterským pasom môžu ísť iba do Moldavska. Keďže Moldavsko stále považuje Podnestersko za súčasť svojho územia, nevykonáva kontrolu dokladov.

„Kto sa narodil pred rokom 1992, môže získať moldavské občianstvo veľmi jednoducho. Narodení po roku 1992 to majú čoraz ťažšie. Moldavsko už tak jednoducho občianstvo nerozdáva,“ vysvetľuje Oľga. „Treba čoraz viac papierov, dokazovať, že rodičia boli Moldavčania. A teraz si predstavte, v akej hroznej situácii sú deti z detských domovov!“Niektoré z nich majú už vlastné deti. Visia vo vzduchoprázdne, bez možnosti získať medzinárodne platné doklady.

Na pláži: Obyvatelia Ribnice si užívajú horúci letný deň. Oproti cez Dnester je Moldavsko. Tam pieskové pláže nevybudovali.
Na pláži: Obyvatelia Ribnice si užívajú horúci letný deň. Oproti cez Dnester je Moldavsko. Tam pieskové pláže nevybudovali.
Jana Čavojská

Mix národností

Rusi za Dnester, Židia do Dnestra, hovorilo sa v roku 1991 v Kišiňove. Kto sa ozval po rusky, riskoval bitku. „Predtým ani potom medzi ľuďmi neboli problémy,“ tvrdí Oľga. „Tie sú iba v politickej rovine. Ľudia z oboch strán Dnestra spolu vychádzajú dobre. Sú tu veľké rodiny, každý má príbuzných tu aj tam. Neznášam, keď niekto nadáva na Moldavčanov. Aj v mojich žilách predsa koluje moldavská krv. A určite aj v tých jeho.“

Oľga má tridsaťsedem rokov. Hovorí, že sa nenarodila v Podnestersku a nemôže sa cítiť ako Podnesterčanka. Podľa dostupných štatistík má 30 percent obyvateľov Podnesterska aj ukrajinské občianstvo, 50 percent aj ruské a 65 percent aj moldavské. Nie, súčet nie je sto percent, pretože sú ľudia s podnesterským plus dvomi ďalšími občianstvami. Odkedy môžu Moldavčania cestovať do krajín Európskej únie bez víz, záujem o moldavské občianstvo rastie.

Za koho sa teda považujú moji noví podnesterskí známi? „Môj otec je Rus, mama napoly Moldavčanka, zo štvrtiny Ukrajinka, zo štvrtiny Poľka,“ hovorí Oľga. „Najviac sa považujem za Rusku.“

Oľgina kolegyňa Oksana to má ešte zložitejšie. Jej mama je napoly Nemka, napoly Moldavčanka. Otec má moldavské občianstvo, ale po rodičoch je Poliak a Ukrajinec. „Hovorím, že som Ukrajinka hovoriaca po rusky. Ale nemôžem sa úplne stotožniť so žiadnou národnosťou.“

Alexandra vyštudovala univerzitu v Bukurešti a má rumunské občianstvo. „Som už unavená zo života tu. Nepovažujem sa za Podnesterčanku. Ale tu sa odohráva celý môj život. Mám známych, ktorí odišli do Ruska. Tam pochopili, že vlastne patria do Moldavska. Alebo do Besarábie.“

Evgenij s mamou celé roky snívali o tom, že sa vrátia do Ruska. „Dlho som o sebe vyhlasoval, že som Rus. Ale potom som si uvedomil, že mám oveľa viac spoločného s Podnesterskom. Špecifickosť života v tejto krajine urobí aj vás špecifickými. Je to úplne iné, ako byť Rusom. Žiť na maličkom území a nepatriť k nijakej skutočnej krajine je iné, ako žiť na obrovskom území, ktoré patrí silnému štátu. Teraz sa cítim Podnesterčanom.“

Kedysi ľudia nemali odvahu povedať, že nechcú Rusko. V referende z 1. decembra 1991 hlasovalo za odtrhnutie od Moldavska 97,7 percenta oprávnených voličov. Dnes percento ľudí, ktorí si želajú samostatnosť, klesá. „Lenže už dvadsaťpäť rokov žijeme v samostatnom štáte,“ poznamená Oľga. „Máme vlastné doklady, menu, štátne úrady, ústavných činiteľov, armádu, políciu.“Niečo také sa nedá vymazať.

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.