Manželia: Daniela sa cíti ako jednoduchá žena s racionálnym myslením, ktorému sa však veľa z toho, čo zažili, jednoducho vzpieralo.

V moci satana: Bol som posadnutý diablom, tvrdí tento Sicílčan

Francesco Vaiasuso bol osem rokov posadnutý diablom, čo uznala aj katolícka cirkev. Vraví, že filmy o exorcizme nie sú výmysel, všetko zažil na vlastnej koži.

Rozhodla som sa. Vydala som sa za neho, za muža svojho života, za Francesca, milujem ho a neprestala som ho milovať ani za tých päť rokov, hoci už horšie byť ani nemohli. A neraz mi nestačila ani láska, - rozpráva Daniela Vaiasusová.

Povie, že sa cíti ako jednoduchá žena, ale s racionálnym myslením, ktorému sa však veľa z toho, čo s manželom Francescom zažili, jednoducho vzpieralo. Posadnutý diablom? Milujúci muž, ktorý chcel zaškrtiť vlastnú ženu? „Modlila som sa k svätým, k Panne Márii a prosila ju, aby sa to všetko už skončilo.“

Trápenie od detstva

Keď sa pozeráte na Danielu a Francesca, ako sedia oproti vám, dokonale spĺňajú predstavu o Talianoch z juhu. Nižší vzrast, havranie vlasy, čierne oči, opálená pokožka a bezprostredný úsmev na tvári. Na Slovensko pricestovali prvý raz v živote, aby tu predstavili svoju knihu, a krajinu precestovali od Košíc po Bratislavu.

„Krásna príroda a srdeční ľudia. A my sme si mysleli, že budete ako Nemci!“ povie Francesco. Zhovárame sa o národných črtách a on skonštatuje, že aj Taliani sa za posledné desaťročia zmenili, najmä na severe krajiny. S Danielou žijú na Sicílii, môže porovnávať. „Ľudia akoby žili sami pre seba, rodiny sa atomizujú, mladé páry sa neberú v kostole, viera sa vytráca,“ vraví. Oni dvaja, to je iný príbeh.

Rodinný podnik, galéria zameraná na moderné umenie, kúpa a predaj obrazov. Stále spolu. Od 21. októbra 2000, keď sa zosobášili. A tých štrnásť rokov doposiaľ vraj bolo málo! Aj keď päť z nich bolo naozaj strašných.

„Odmala ma trápili kadejaké choroby, najmä astma. Chodil som po lekároch, ale veľmi mi to nepomohlo. Keď som 20. mája 2000 prišiel k jednému jezuitovi, bol som rád, že sa pomodlil aj za mňa, očakával som, že mi to pomôže. Ale stal sa pravý opak!“ Začal ho trápiť žalúdok.

„Lekári ma vyšetrovali kadejakými prístrojmi, ale videli iba - vzduch, veľa vzduchu. Tak som sa znova vybral za jezuitom, aby sa za mňa pomodlil, a všetky ťažkosti razom prešli. Fyzicky som sa cítil výborne, zbavil som sa tiež pocitu úzkosti a zmätku v hlave, ktorý už bol na nevydržanie. Samozrejme, že som za ním začal chodiť pravidelne,“ rozpráva.

Žil ako predtým, rád jazdil na motorke, chodil si posedieť s priateľmi a staral sa o galériu.

„Som diabol a Francesco je môj!“

Stalo sa to o dva roky neskôr. Jezuita sa nad ním modlil dlho, požehnal ho posvätným olejom a Francesco bol zrazu viac mŕtvy než živý. „Nevedel som, kde som, mal som pocit, že sa vznášam v priestore. Nehybné svaly, neschopnosť kontrolovať svoje končatiny. Akoby ma od nôh napĺňali vzduchom, čo sa šíril do celého tela. A zrazu som prehovoril, lenže nie mojím, ale cudzím hlasom,“ dodáva.

A ten hlas, plechový, podobný tým z ampliónov, prichádzajúci z hlbín, a stále sa zosilňujúci kričal: „Som diabol a Francesco je môj!“ Po pol hodine odpadol, trikrát sa jeho telo samo vznieslo nad posteľ a trikrát dopadlo späť.

„Najhoršie bolo, že som si to všetko pamätal, nebol som v tranze. S pocitom, že pozorujem seba samého, že som v akejsi sklenej nádobe, z ktorej sa neviem dostať von, to bolo ešte horšie,“ spomína. Exorcista radšej modlitbu ukončil, pochopil, s čím má do činenia.

„Vtedy som sa každý deň pýtal prečo. Prečo práve ja? Ale príznakov posadnutia pribúdalo a už nebol čas klásť otázky. Dnes i tak viem, že boli nezmyselné. Posadnutie je boj dobra a zla, človek je hračka. Niekedy to trvá hodinu, ale boli dni, keď ma zlo držalo v rukách aj dvanásť hodín. Tešil som sa, keď som mal dobrý deň, vtedy som na zlo nemyslel. A, našťastie, boli aj také, ibaže čoraz menej,“ hovorí.

Je to niekto vo mne

Dva dni pred koncom roka 2002 ho jezuita poslal za známym talianskym kňazom a exorcistom Matteom La Gruom a Francesca čakalo veľké odhalenie. Kňaz pri modlitbe zistil, že sa jeho tela zmocnil satan.

„Čím viac sa otec La Grua modlí, tým väčší je plameň nenávisti, ktorá mnou lomcuje. Zabijem ťa, ty bastard! Zakolem ťa! Nenávidím ťa! - silno kričím. Dobre však viem, že to nekričím ja...“ píše vo svojej knihe. „Je to niekto vo mne, čo kričí, reve a najmä nenávidí. Je to hlboká, neľudská nenávisť, ľudskou mierou nezmerateľná koncentrácia zla."

"Je to boj - otec La Grua bojuje proti tomu alebo tým, ktorí sa ma zmocnili. Satan, opýta sa, si sám alebo sú s tebou ďalší? Starý exorcista sa tentoraz neobrátil s otázkou na mňa, ale na toho, ktorý je vo mne,“ pokračuje.

Napokon čitateľa prekvapí šokujúcou vetou: „V sakristii vládne ťaživé, ponuré ticho, až kým nezaznejú slová, ktoré ohromia všetkých prítomných. Nie som sám, odpovedá satan, je nás dvadsaťsedem légií!“

Ako v horore

Človek sa zrazu prichytí pri tom, že si tieto scény prirovnáva k filmom o vyháňačoch diabla. Keď sa na ne pozeráte, poviete si - taký milý horor, sprostosti.

O to viac vás musia udiviť Francescove slová: „To nie sú hlúposti, scény ako vo filmoch sa odohrávajú aj v skutočnosti. Najmä prvý film o pátrovi Piovi bol veľmi realistický. Nepretržite som to zažíval na vlastnej koži päť a pol roka! Oči sa mi pretáčali, kým nezostali iba bielka. Svätená voda má pálila ako oheň, po horúčave som zrazu pocítil hrozný chlad, akoby som bol kdesi na Sibíri, potom ma zalial pot."

"Padal som na zem a neznáma sila ma po nej vláčila hore-dole, tá istá sila má hádzala o stenu, stavala na hlavu. Rozprával som mnohými jazykmi, aké vôbec nepoznám - to hovoril diabol v mojom tele. Za pár minút sa vo mne vystriedali nie dve, ale aj päť či šesť osobností. A stále som bol pri vedomí,“ rozpráva.

V tom čase už aj cirkev uznávala, že je posadnutý diablom. Zlo sa s Francescom Vaiasusom pohralo veľmi zvláštnym spôsobom. Ovládlo jeho vôľu, nie však rozum a pamäť. Nechalo ho, aby celý čas sledoval, čo sa s ním deje, aby tak zažíval ešte väčšie muky.

„Ale veril som, že dobro vyhrá. Veď dobro bolo ako obor, mrakodrap týčiaci sa do výšky, a zlo ako škriatok, chatrč vedľa hory mramoru a skla,“ prirovnáva.

Daniela počúva svojho manžela, prikyvuje, ale neusmieva sa. V očiach, ktoré len pred chvíľou boli plné života a lásky, teraz vidieť strach. Úzkosť už len zo spomienky na to, čo sa odohrávalo. „Vedeli sme, že to Boh bojuje s diablom, ale nech sme robili čokoľvek, nebolo v našich silách, aby sme to riešili. Mohli sme sa len modliť, veriť a čakať,“ hovorí.

„Podceňujeme Boha a preceňujeme satana,“ dodáva Francesco. „Satan chce zničiť všetko dobré a krásne a hoci ho nevidíme, je tu. Rád by ovládol prírodu aj ľudí, zmenil svet na miesto perverzie a hriechu. Ale Boh je veľký, Boh mu to nikdy nedovolí!“

Kalich krvi

Ale prečo práve Francesco? Človeku nedá, aby si túto otázku nekládol stále dokola. Ak to bol včera on, dnes to môžem byť ja alebo vy. „Mal som štyri roky, keď ma moja mama vzala do Spojených štátov a nechala jednu známu, aby sa o mňa chvíľu postarala. Tá žena ma namiesto toho vzala na stretnutie okultistov, kde mi dali vypiť pohár krvi. Vzniklo krvné puto, ktorého som sa sám zbaviť nevedel,“ rozpráva.

Modlil sa, denne chodil na omše, odriekal ruženec, ale ak sa chcel zla zbaviť, musel urobiť najdôležitejší krok. „Musel som tej žene odpustiť. Hoci to bolo veľmi ťažké.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].