V nemeckom mestečku Furth im Wald musia každý rok zabiť draka

Je to jedno z najstarších ľudových predstavení na svete - obyvatelia Furthu v spolkovej krajine Bavorsko bojujú s drakom a so všetkou ľudskou zlobou.

Zahraničie

A ten drak nie je žiadna cintľavka. Dlhý je šestnásť a vysoký päť metrov. Je to v súčasnosti najväčší chodiaci robot, zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov.

Odnepamäti

Vždy v auguste sa centrum mestečka mení na obrovskú arénu s veľkolepými kulisami a tribúnami pre divákov. Desiatky jeho obyvateľov si obliekajú kostýmy a za sprievodu svetelných a pyrotechnických efektov hrajú každý večer predstavenie o zabití krvilačného draka. Drak, odveký nepriateľ všetkých rozprávkových hrdinov, je v histórii Furthu prítomný už päťsto rokov. Na začiatku bol súčasťou náboženskej procesie v podobe svätého Juraja, ktorý zabíja draka.

Tento výjav však začal baviť ľudí viac ako modlenie. Nad svätosťou zvíťazila šou. Z jazdca sa stal rytier brániaci život milovanej dievčiny. Nevedno, odkedy presne túto hru hrávajú. Historické dokumenty uvádzajú, že „odnepamäti“. Prvá písomná zmienka je z roku 1590. Prvá obrazová - teda maľba - z polovice 19. storočia. Je na nej mladá hrdinka a rytier na koni. A drak, samozrejme.

Holý dračí zadok

Cirkevní hodnostári však protestovali. Žiadny zamilovaný príbeh vraj nesmie byť súčasťou procesie. Navyše je to zneužívanie svätého Juraja. Divadielko niekoľkokrát zakázali. V roku 1754 tak urobil regensburský biskup, v roku 1788 bavorský kurfirst. Napriek tomu ľudia stále hrali svoju scénku. Posledný výkrik cirkvi pochádza od mestského kňaza Johanna Georga Hierstettera. V roku 1878 napísal: „Keďže napriek zákazom sa rytierska hra stále predvádza na hlavnom námestí s cieľom zastaviť náboženskú procesiu, vracia sa duchovenstvo do kostola.“ Svojho predstaveného biskupa kňaz informoval, že si radšej zadebnil okná, lebo dav určite chce jeho faru vypáliť a rytier ho možno zastrelí pištoľou. Po nasledujúcom predstavení prišiel dav ľudí k fare a drak ukázal farárovi holý zadok. Odvtedy bolo jasné, že táto bláznivá udalosť nesmie mať nič spoločné s náboženstvom. Nakoniec sa s cirkvou dohodli. Procesia sa bude konať v jednom termíne a ľudové divadlo o súboji rytiera s drakom v druhom. Lenže prišiel problém.

Zápletka so záchranou krásnej dámy z pazúrov draka už nestačila na celé divadelné vystúpenie. Bolo treba vymyslieť ďalšie dejové línie, postavy, zápletky. Pribudol šašo, aby malo predstavenie vtip, škriatkovia doň vniesli rozprávkové prvky. Pribudli aj kostýmy. Predtým rytierku, ako začali nazývať mladú hrdinku ohrozenú drakom, predstavovala žena vo svojich najlepších nedeľných šatách. Po novom dostali všetky postavy špecifické kostýmy.

Čoraz hroznejší

Hlavnou postavou bol však, samozrejme, drak. Vytvoriť ho bol tvrdý oriešok. Mal byť čo najväčší a najstrašnejší. Ale v minulosti nemali k dispozícii moderné efekty a materiály. Draka spočiatku predstavoval človek v plachte s maskou na tvári. Na túto úlohu sa dal najímať väčšinou miestny hrobár, prípadne nejaký chudák, rád, že si zarobí pár drobných.

Kreatúru postupne vylepšovali. Telo draka konštruovali z obručí, kravských koží a ľanových plachiet. Kvôli autenticite umiestnili do jeho papule vak s kravskou krvou. Keď ho rytier mečom prepichol, krv vystrekla. Efektné. Draka sa stále pokúšali zdokonaľovať. Jeden im vydržal niekoľko rokov, prípadne desaťročí. Príchod nového - vždy väčšieho, hroznejšieho a dokonalejšieho, než bol ten starý - býval dôležitou udalosťou v živote mestečka. Jedného dokonca po skončení jeho služby vo Furthe odkúpila v roku 1912 Kráľovská bavorská dvorná opera do svojho predstavenia Siegfried od Richarda Wagnera. Nového draka si obyvatelia dali vyrobiť až v Berlíne.

Na jeho prepravu museli rezervovať celý železničný vagón. Niekedy netvora rozmaznávali. Zachovala sa fotografia draka, ktorý vo Furthe „slúžil“ na prelome 19. a 20. storočia. Hlavu má ozdobenú korunou z dubového lístia; presne takú dávali na hlavu kravám pri príležitosti jesenného zháňania dobytka z pastvín do údolí. Drak sa rýchlo stal miláčikom celého mesta. Keď v roku 1863 vypukol požiar, ktorý premenil polovicu Furthu na popol, obyvatelia zachraňovali hlavne dračiu hlavu z horiaceho zámku.

Ako draka zabili americkí vojaci

Scenár hry sa menil počas storočí. Ľudia si ho prispôsobovali tak, aby nejakým spôsobom reagoval na súčasné dianie. Napríklad počas Weimarskej republiky napísal novú verziu školský radca zo Štraubingu Eugen Hubrich. Jej dej zasadil do obdobia po 1. svetovej vojne, keď víťazné mocnosti určovali versailleskými zmluvami nové hranice Nemecka a hľadali spôsoby, ako ho zastaviť, keby chcelo opäť rozpútať vojnu.

Aj svetová hospodárska kríza sa odrazila na dialógoch. „Bude práca a viac chleba, ak sa nebudeme parádiť cudzokrajnými vecami. Tie musia ísť preč zo stola aj z tela.“ Keď sa nad Nemeckom sťahovali mračná fašizmu a ideológia valcovala životy ľudí, pozmenil dej hry Heinz Schauwecker, lekár z Norimbergu. Susedné Česko vykreslil ako nepriateľskú krajinu, pred ktorou sa Nemci musia mať na pozore. Zápornou postavou sa stal prefíkaný český rytier. Z Česka priviedol draka a nešťastie. Pred vypuknutím 2. svetovej vojny museli z príbehu odstrániť všetky kresťanské symboly. Jeho inšpirácia svätým Jurajom nesmela byť viditeľná. Oficiálne miesta tvrdili, že základom predstavenia je legenda ešte z pohanských čias.

Namiesto krížových výprav do Svätej zeme sa spomína vojnové ťaženie proti Maďarsku. Vojna nakoniec ľudovú hru na pár rokov úplne umlčala. A drak ju neprežil. Keď v roku 1945 dobyli Furth americkí vojaci, vláčili ho za džípom po meste a nakoniec ho na námestí podpálili.

Kráča a chrlí oheň

A čo vlastne rozpráva starobylý príbeh? Hoci doň niekoľkokrát zasiahli, základná dejová línia zostáva tá istá. „Odovzdávam tvoju dušu diablovi,“ kričí český kazateľ a reformátor Jan Hus z horiacej hranice, na ktorú ho odsúdila cirkevná vrchnosť za kacírske myšlienky. Jeho stúpenci pokračujú v odboji proti nemeckému cisárovi Sigismundovi. Na hraniciach sa rozpútava krvavá vojna.

Lenže vo Furthskej doline je odnepamäti zakliaty nebezpečný drak. Krv zabitých ho preberá naspäť k životu. Jeho sila je nesmierna, besnenie vražedné. Dokáže ho niekto zastaviť? Iba dvaja mladí ľudia sú na to proroctvom predurčení - mladá šľachtičná, pani furthského zámku, ktorá ho zastaví, ak obetuje svoj život. A rytier Udo, ktorý jediný ho môže zabiť. Drak sa nezadržateľne blíži k Furthu a Udo uviazol niekde v osídlach intríg a zrady. V hlavnej úlohe a centre pozornosti divákov je, ako inak, drak. Obrovská rarita. Od roku 2010 majú vo Furthe draka, ktorý je v súčasnosti najväčším chodiacim robotom na svete. Zapísali ho aj do Guinnessovej knihy rekordov. Na jeho výrobe spolupracovali veľké nemecké firmy so špecialistami na filmové efekty z Hollywoodu. Dokáže kráčať, žmurkať, čiastočne meniť mimiku tváre, chrliť oheň aj dym a mávať krídlami.

Konštrukcia robotického draka stála 2,3 milióna eur. Tradinno, ako ho jeho tvorcovia nazvali, váži jedenásť ton a počas jeho hereckých výkonov ho na diaľku ovláda niekoľko operátorov. Samozrejme, kráčajúci robot nie je to isté ako hollywoodske animácie. Ak ste si predchádzajúci večer pozreli Hobita - Bitku piatich armád, výkon Tradinna vám bude pripadať neohrabaný. V skutočnosti je až neskutočné, že inžinieri dokázali vytvoriť chodiace monštrum takých rozmerov, chrliace oheň a vydávajúce zvuky. A je úplne iné vidieť dej na monitore a na vlastné oči, v prirodzených kulisách historického centra mesta, s ohňom a viac ako stovkou hercov na pľaci.

V hlavnej úlohe - celé mesto

Zrejme od úplného začiatku si obyvatelia Furthu každoročne volili dvoch mladých ľudí - rytiersky pár. Ich mená zaznamenávajú od roku 1732, od roku 1882 ich fotografujú. Aj dnes je to veľká udalosť. Hľadá sa najkrajší mladý pár. Jeho fotografie potom zdobia výklady obchodíkov vo Furthe po celý rok. Preberanie funkcie rytierskeho páru sa spája s malou slávnosťou a hlavnou úlohou rytiera je, samozrejme, trafiť draka mečom. Kto mal obe ruky ľavé a nezasiahol príšeru do papule, stal sa terčom posmechu pre celé mesto.

A tak to zostalo dodnes. Vo Furthe berú svoju tradíciu stále vážne. Rytierska ľudová hra ovplyvňuje život celého mesta. Veď počas augusta je hlavné námestie zapratané mohutnými kulisami a predstavenia navštevujú tisícky ľudí. Vstupenky bývajú niekedy zabookované mesiace dopredu. Hra je navyše hlučná, sprevádzaná pyrotechnickými efektmi. Hoci takto vo veľkom už nemôžu predstavenia odohrať iba ľudia z Furthu a musia pozývať profesionálnych hercov, stále tvrdia, že väčšinu úloh a celý komparz stvárňujú oni. Hlavne študenti a mladí, ktorí majú čas. Ostatne, je to veľká česť. V mestečku stále hovoria: Furth žije, kým drak umiera.

Zahraničie