Bežkovanie je najobľúbenejší šport domácich. Mnohé riečne lode majú v zimnom období prestávku.

V ruskom Archangeľsku už sochu Michala archanjela nenájdete. Zničili ju boľševici

Hoci v Archangeľsku aj tento rok jazdili po zamrznutých riekach, globálne otepľovanie tu tiež spôsobuje problémy.

Biela krajina na severozápade Ruska pod krídlami lietadla pristávajúceho na archangeľskom letisku Talagi pôsobí počas tohoročnej extrémne teplej zimy ako sen. Nielen pre našinca, aj Moskva a Petrohrad zostali väčšinu najchladnejšieho obdobia roka bez snehu a vžité predstavy o ruskej zime miznú. Nie však tu, na „ozajstnom“ severe.

Aj na začiatku marca pretína zamrznuté pláne len zasnežená hladina rieky Severná Dvina, ktorej stredom vedie tenučký, o čosi tmavší pásik. Stopa ľadoborca zabezpečujúceho jej splavnosť.

Zima teplá, zima horúca

„Keď je u nás teplo, ako je potom na Ukrajine?!“ nadhodí náš domáci tému a je celkom jasné, že nejde o počasie ani o žart. Tunajší ľudia majú v názore na situáciu u svojich susedov jasno. „Ako si môže niekto dovoliť demonštrovať a hádzať Molotovove kokteily vyše mesiaca? Ak nepracuje, odkiaľ má peniaze?!“ počuť narážky na kyjevský Majdan.

Chápať názory Rusov, ktorí stratili vo vojne s nacizmom milióny ľudí, nie je v niektorých súvislostiach s vývojom na Ukrajine ťažké. Časť protestujúcich z Majdanu, takzvaný pravý sektor, otvorene sympatizuje s odkazom vojnového kolaboranta s Nemcami Stepana Banderu.

Osobitnou témou je Krym, ktorý sa pod správu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky dostal počas éry Nikitu Sergejeviča Chruščova v päťdesiatom štvrtom roku a miestne, v drvivej väčšine ruské obyvateľstvo nikdy nebolo Ukrajine príliš naklonené.

„Iste, je pravda, že po vojne z Krymu deportovali do strednej Ázie množstvo Krymských Tatárov, ale prečo? Kolaborovali s nacistami, okrem detí a starcov pomáhali Nemcom vari všetci!“ povedal mi chlapík, ktorého sem na sever pred rokmi zavial osud zo Simferopoľa.

Všetci však uznávajú, že mocnosti vždy mali a majú svoje záujmy a aj severania si zo všetkého najväčšmi želajú, aby nenastal žiadny väčší konflikt. „Ukrajinci sú predsa naši bratia, nesmieme stáť proti sebe!“ myslia si. O tom, že Majdan je voľbou väčšiny Ukrajincov, však v Rusku pochybuje azda každý.

Mesto anjela

Tristopäťdesiattisícový Archangeľsk, centrum celej oblasti, vďačí za svoj názov archanjelovi Michalovi a po ňom pomenovanému pravoslávnemu kláštoru z dvanásteho storočia. Dnes by sme ho tu hľadali márne. Boľševici ho v tridsiatych rokoch minulého storočia zničili. Moderné mesto leží tri desiatky kilometrov od ústia Severnej Dviny do Bieleho mora.

Na miestne pomery nepatrí k najmladším, založil ho už v roku 1584 Ivan Hrozný. Dôležitý prístav a centrum obchodu pôvodne tvorili výlučne drevené stavby, ktorých tu možno nájsť stále veľa. Ibaže s modernými úpravami, takmer všetky dnes majú plastové okná, nové strechy a taniere satelitov.

Obdobie Sovietskeho zväzu zmenilo architektonický ráz viacerých častí centra a pribudli veľké sídliská. Súčasnosť obohatila mesto o moderné nákupné centrá na ruský spôsob. Sú zo skla, z betónu a prefabrikátov, často pôsobia lacno a gýčovito.

Domácim však nemožno uprieť snahu o zveľadenie svojho rodiska, napríklad zrenovovanú pešiu zónu Čumbarovka zdobí množstvo skulptúr inšpirovaných rozprávkami aj nové lavičky.

Ak si ruský sever ktosi predstavuje ako chudobnú oblasť s nízkymi cenami, veľmi sa mýli. Viditeľne sa rozvíjajúca krajina s celkovou nezamestnanosťou na úrovni piatich percent dávno nie je Ruskom z deväťdesiatych rokov. Archangeľská oblasť je bohatá na prírodné suroviny, drevo, ryby, okrem viacerých funkčných závodov sa tu nachádza i kozmodróm Pleseck.

Namiesto starých Lád a Moskvičov sa dnes ulicami mesta premávajú západné autá, obľúbené sú trebárs Renaulty či vonkoncom nie lacný model Porsche Cayenne. Pri debatách o Slovensku a prezradení cien, aké panujú v našich reštauráciách a pivárňach, severanom zažiaria oči a túžia do tej „zázračnej krajiny“ odcestovať.

Svet vonku, svet vnútri

Je večer, teplota čosi pod mínus desať a drobulinko sneží. Po nábreží, ktoré v zime slúži aj ako obľúbená trasa pre bežkárov najrôznejšieho veku, kráčame s domácim výtvarníkom Sašom. Má čosi vyše tridsať a za sebou stáže v Nórsku i strednej Európe. Hoci jeho doménou je maľba, rád nás zavedie k celkom iným formám umenia. K čírym, v noci krásne nasvieteným ľadovým figurínam. „Vytvoria ich domáci umelci vždy na Nový rok a stoja tu až do jari, kým sa neroztopia,“ vraví.

Ľadové diela domáci milujú a napriek tomu, že nie sú vôbec strážené, nik sa nepokúša poškodiť ich. Saša žije v jednom z domov priamo v centre, v byte prerobenom na ateliér a s výhľadom priamo na Dvinu. Pracuje i oddychuje takmer v úplnom tichu, len občas zapíska čajník. Toto ticho však neunavuje, skôr naopak - je v súlade s belosťou okolia, so snehom, zvukmi vetra.

Oddych na ľade

Na začiatku marca svitá pomerne neskoro - po deviatej. Na rieke však už panuje pohyb. Nákladné autá vyvážajú k brehu sneh z ulíc a na rieke sedia zhrbené postavy.

„Dnes prúdy v rieke rybačke veľmi neprajú, chytáme len samých joršikov,“ vraví jeden z trojice rybárov, tráviacich dopoludnie na zamrznutej hladine Severnej Dviny. Menom jorš sa v ruštine označuje malá ryba hrebenačka, po latinsky Gymnocephalus cernuus.

„Aspoň nimi nakŕmime vrany a popijeme vodku. Je to stokrát lepší relax ako celá olympiáda!“ dodáva životom ošľahaný päťdesiatnik. „Na sucho“, len s termoskou horúceho čaju, rybárči Alexander, ktorý si vybral miesto o čosi ďalej od brehu.

„Nedávno bol príliv a na ľad z mora nanieslo vody, preto sa povrch miestami prebára!“ vraví, keď vidí moje premočené topánky. Okamžite ma ponúka čajom a ochotne ukazuje celú rybársku výbavu.

Škatuľa s vlascami a náradím zároveň slúži ako nízka stolička, nevyhnutnosťou je veľký kovový vrták, ledobur alebo šnek, ktorým sa do zamrznutej hladiny vyvŕta diera. Malou lopatkou z nej rybár neustále vyberá ľadovú triešť - voda pri mínus dvadsiatich mrzne naozaj rýchlo. Udica na zimnú rybačku je malá a krátka, vyzerá takmer ako hračka.

Návnadou sú červíky, ktoré predáva istá obyvateľka mesta, urobila si z ich chovu slušnú živnosť. Solídne pôsobia nepremokavé čižmy, zvnútra vystlané teplou výstelkou. „Predávajú sa dva typy - do mínus tridsať a do mínus päťdesiat stupňov,“ vysvetľuje Alexander.

Hoci sedí takmer bez pohnutia, zima mu nie je. Niektorí rybári si však na ochranu pred mrazivým vetrom so sebou nosia i stan, pod ktorým je čakanie znesiteľnejšie.

Na všetko po ikone

„Choďte sa ohriať do Uspenského chrámu,“ položartom vravia domáci, ukazujúc na relatívne novú stavbu na nábreží. Chrám po nástupe boľševikov k moci zničili a nedávno ho vystavali opäť. S dôkazmi, že pravoslávie je v Rusku na vzostupe a cirkev nemá núdzu o prostriedky, sa možno stretnúť na každom kroku po celej krajine.

Rozjímať v archangeľskom Uspenskom chráme však môže byť zložité. Bieloruska v stredných rokoch, ktorá sa stará o jeho upratovanie, podíde postupne ku každému návštevníkovi s množstvom rád. „Za úspešné cesty sa treba modliť pri tejto ikone, ak si želáte peniaze, je lepšie ísť tamto naproti. Táto pomáha pri rakovine - nemáte niekoho chorého v rodine?“ doplní dotieravým tónom.

„Určite si nezabudnite nabrať svätenej vody!“ zavelí napokon a v mysli sa nevdojak vynára postava Kunikundy Fiťfiriťovej z vynikajúceho diela Zvonodrozdovo francúzskeho humoristu Gabriela Chevalliera.

Môj ostrov

Na hladine rieky je v tejto časti roka vari najviac pohybu. Nahor a nadol sa preháňajú milovníci zimnej obdoby windsurfingu či kiteskiingu. Obyvatelia ostrovov pešo i na zimných vozidlách vyrobených po domácky smerujú do mesta a späť domov, línia, po ktorej možno rieku bezpečne prejsť, je riadne označená a v noci vysvietená.

Krížom cez celý tok bežné terénne vozidlá neprejdú len preto, lebo ľad niekoľkokrát denne v jeho strede rozbijú ľadoborce zabezpečujúce zimnú plavbu.

„Na hodinku-dve je zimný chodník uzavretý v čase, keď sa plavia lode. Potom hladina znovu rýchlo zamrzne, v kritickom mieste na ňu položia akýsi drevený mostík, aby sa rozložil tlak pri chôdzi, a všetko funguje ďalej,“ vysvetľujú domáci.

Kráčame na ostrov Kegostrov, ktorý je z centra najbližšie. Iba na ňom premávajú malé autobusy PAZ a fungujú viaceré obchody. Rieku treba prejsť aspoň sčasti pešo.

„Túto sezónu sa mi nedarí!“ zahromží vodič svojpomocne vyrobenej štvorkolky, ktorej sa práve odlomilo koleso. „Bežne s týmto autíčkom jazdím aj štyridsať kilometrov po snehu a ľade na rybačku na Bielom mori, no teraz môžem iba opravovať!“ smúti.

Nepomáha ani vytiahnutá fľaška piva. „Nepijem!“ znie prekvapivá odpoveď pred tým, než spolu s ďalšími ostrovanmi vozidlo odtláčame späť na breh.

Biele more

Na zamrznutú hladinu Bieleho mora v neďalekom Severodvinsku svieti zubaté slnko. Jasný mrazivý deň využívajú domáci bežkári i rodiny na prechádzke. Deti stavajú snehuliakov, aktuálne v podobe maskotov zimných olympijských hier v Soči. Najradšej majú medvedíka, ktorého zobrazili i s olympijskou pochodňou v ruke.

Ďalšie snehové výtvory predstavujú tank a ponorku, dokonca v ich autentických odtieňoch. Do snehu ktosi zrejme primiešal potravinárske farby. Teplomer ukazuje mínus dvadsať stupňov, no i tu je momentálne teplejšie ako bežne v tomto období, niektoré dni dokonca prichádza odmäk a z odkvapov domov tečie voda.

Pohľad na hladinu zamrznutého mora je elektrizujúci, ďalej na sever už nie je takmer nič, len ríša ľadu. Aspoň v zime. V posledných rokoch z povrchu Severného ľadového oceánu postupne mizne. Mocnosti si už teraz brúsia zuby na bohatstvo z morského dna Arktídy a premýšľajú o možnostiach nových dopravných trás.

Na konci ciest

Do mestečka Mezeň, ležiaceho neďaleko ústia rovnomennej rieky do Bieleho mora, je to z Archangeľska štyristo kilometrov. Na maršrutke - mikrobuse voziacom pasažierov - sa to dá po zamrznutých cestách stihnúť i za šesť hodín.

„Cesta z Archangeľska sem je nová, dokončili ju len v dvetisícom ôsmom, predtým sme domov len lietali, v lete plávali loďami či brodili sa úsekmi s blatom,“ vraví Irina, jedna z domácich cestujúcich.

Dnes dvojtisícová Mezeň bola najmä počas stalinských represií konečnou pre vyhnancov a trestancov, mnohí z nich tu našli svoju smrť. Dnes čaká na svoje lepšie časy, je bránou na sever, do oblastí, kde žijú nielen domorodí Nenci s početnými stádami sobov, ale kde sa nachádzajú i bohaté ložiská ropy a diamantov.

Významné ložisko almazov, ako Rusi diamanty nazývajú, otvorili v blízkosti Mezene minulý rok. Hoci ďalej na severovýchod sa možno dostať len letecky a cena za takúto dopravu sa pohybuje v stovkách eur za krátky jednosmerný let na palube dvojplošníkov An-2 či československých strojov L-410 Turbolet, o platiacich cestujúcich nie je núdza.

Sever je bohatý a každý, kto môže, to využíva, Rusi i Nenci. Trebárs tradičnú obuv - teplé pimy zo sobej srsti - predávajú Nenci po štyri- až dvanásťtisíc rubľov. Pri kurze 49 rubľov za euro je to vysoká cena, no domácich zákazníkov neodrádza.

Obchodná cesta na Sibír

Maličké oblastné múzeum v Mezeni celkom určite nepatrí k popredným v krajine, no niektoré predmety i fakty, o akých sa tu možno dozvedieť, prekvapia. Asi len málo našincov pozná malého dravého jaštera mezenosaura, ktorého skameneliny paleontológovia objavili a opísali práve v blízkosti Mezene.

Rovnako málo vieme o starej obchodnej ceste vedúcej prevažne po tokoch riek až do tajomného mesta Mangazeja za Uralom. Mangazeja, ležiaca na západosibírskej rieke Taz, bola v sedemnástom storočí bohaté mesto, do ktorého smerovalo množstvo kupcov. Smerom na východ vozili západné tovary, späť sa vracali s cennými kožušinami.

V polovici sedemnásteho storočia však zveri výrazne ubudlo a lov sa presunul ďalej na východ Sibíri. Krátka epizóda bohatstva a slávy tohto miesta sa skončila a Mangazeja zanikla.

Pohraničná zóna

„Vstúpili ste do pohraničnej zóny, kam treba špeciálnu priepustku!“ dozvedáme sa večer od príslušníka pohraničnej stráže nepríjemnú novinu. „Na ceste pár desiatok kilometrov pred Mezeňou je to napísané na tabuľke,“ dodáva.

Hoci najbližšie hranice sú veľmi ďaleko, miesta v blízkosti pobrežia fungujú na ruskom severe stále v takomto režime. Dopátrať sa presných informácií vopred je však ťažké i od ľudí z Archangeľska - týmto smerom cestujú zriedka a vedia málo. Strážcovia hraníc sa v zóne venujú i boju s nelegálnym lovom a rybolovom.

Spísanie zápisnice u pohraničníkov prebieha napokon hladko. Dostávame poučenie a výchovnú pokutu tristo rubľov, ktorú treba zaplatiť prevodom v banke. Mladší z dvojice ochrancov pohraničia s nami ešte rýchlo uháňa do obchodu s potravinami, aby sme nezostali večer hladní. „Nabudúce si vopred vybavte doklady a príďte!“ lúčia sa.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní