Medzi Jakutskom a Ojmjakonom: Expedíciu vítali zasnežené priesmyky.

V zime tam bežne býva päťdesiat od nulou. „Sme tu šťastní, nechceli by sme žiť inde,“ tvrdia domáci

Šestica dobrodruhov z Kopaníc, ktorí prešli najnáročnejšiu cestu k najchladnejšiemu miestu na zemeguli.

Zahraničie

Na čerpacej stanici v Starej Turej stoja pripravené tri terénne autá. Šesť chlapov, plno zásob a hlavne odhodlanie. „Chceli sme za osem dní urobiť osemtisíc kilometrov. To bolo dosť krvavé! Ale potom nás čakala ešte náročnejšia cesta,“ hovorí Myjavčan Tibor Krúpa, vedúci expedície, ktorá zamierila takmer na šesťtýždňovú expedíciu do najchladnejšej dediny na svete - ruského Ojmjakonu.

„Vrátili sme sa vyčerpaní, ale teraz s odstupom času to vnímame ako najkrajšiu dovolenku. Prešli sme dvadsaťštyritisíc kilometrov a stretávali dobrých ľudí,“ dodáva. Nikto zo Slovákov neprešiel náročnú cestu autom do Ojmjakonu cez severný Bajkal, zákerné brody a polorozpadnuté mosty. „Aj Česi to dokázali len na motorkách,“ dodávajú chlapi.

Utopení v blate

Paľo Ferianec, Vlado Klimek, Dušan Klimek, Tibor Krúpa, Milan Konečník a Peter Kvičala. Zohratá partia, lebo, ako vravia, to je pre takú dlhú expedíciu najdôležitejšie. „Potrebujete niekoho, kto je technicky zdatný ako Dušan a Tibor. Milan je zase sčítaný, takže sme vždy presne vedeli, kam ideme a čo nás tam môže čakať,“ hovoria. Chlapi z okolia Myjavy a Starej Turej teda pred rokom vyštartovali. Čakalo ich vyše dvadsaťtisíc kilometrov, spánok v aute, provizórna hygiena, brodenie v blate, hasenie smädu v riekach…Trasu do Vladivostoku už mali ako-tak zmapovanú, absolvovali ju pred šiestimi rokmi a s horšími podmienkami. „Cesty sú teraz už opravené a vyrovnajú sa našim. Skončili sa časy, že sme museli kupovať kanister a ťahať z neho hadičkou naftu - je tam dosť čerpacích staníc. A za osem dní nás polícia ani raz nezastavila,“ hovoria chlapi. Lenže to, čo malo prísť potom, v nich vyvolávalo dobrodružné zimomriavky.

Aj preto museli prvé dni zmobilizovať sily a vôľu. Jedna z prvých výziev bola rieka Chani. Šťastne prešli rozpadajúci sa most. „Až po tejto akcii sa to naozaj začalo. Malý brod na rozcvičku, nasledoval stopäťdesiatmetrový brod v prudkej vode, veľké kamene, voda cez prednú kapotu až po predné sklo. Nestihli sme si ani vydýchnuť a už sme boli utopení v blate,“ opisujú chlapi. Nasledovali dve hodiny vyslobodzovania, ale podarilo sa. Pred sebou mali ešte niekoľko brodov. Paľo Ferianec si navliekol vysoké čižmy a s veľkou palicou sa vybral na prieskum rieky. Musel zistiť hĺbku, bez toho do nej autá nemohli vliezť. Úspešne zdolali brod, kde pred tromi dňami utopili Ural. „S buldozérom, ktorý ho vyťahoval, nám blokovali cestu. Vlado nahodil gurtňu a musel Ural tri metre potiahnuť, aby sme mohli prejsť,“ rozpráva Milan Konečník. Nabití skúsenosťami zdolali ďalšie brody a čakala ich výzva - prejazd cez železničný most nad riekou Olekma.

Idí sjudá na mašínu!

Železničný most ponad rieku Olekma meria asi 550 metrov a nie je určený pre autá. Ale všetko sa dá. Len sa treba dohodnúť s tými správnymi ľuďmi. Povolenie na prejazd musí dať náčelník. Všetko musí byť bezpečné - aby tadiaľ náhodou nešiel žiadny vlak. Lenže ako získať súhlas od človeka, ktorý býva dvadsať kilometrov za mostom, v dedine Juktali?

Vlado, Tibor a Paľo sa teda vybrali k nákladnému vlaku, ktorý parkoval neďaleko mosta. „Rachotilo to tam, a tak búchame, pískame. Objavil sa rušňovodič. Vysvetlili sme mu, čo potrebujeme. Bez zaváhania povie: ,Idí sjudá na mašínu.‘ U nás by zavreli strojvodcu aj nás, ale tam, v ruskej zemi, si všetci navzájom pomáhajú a nás Slovákov naozaj považujú za bratov. Rušňovodič hovorí, že ťahajú 55-tisíc ton nákladu a majú 90-tisíc litrov paliva v troch mašinách,“ opisuje Tibor Krúpa. V Juktali stretávajú chlapíka, ktorý ich na malom aute vezme do nejakej garáže. V nej je muž. „To som ja,“ odpovedá na otázku, kde nájdu náčelníka. „Mal okolo štyridsať rokov a veľmi sa podobal na Putina. Samá šľacha, štíhly, vyšportovaný. Povedal nám: ,Zariadim. Dnes nie, ale zajtra,‘ hovorí Tibor. Ochotný Rus na malom aute ich vzal k mostu, ktorým sa pešo dostali k ostatným členom expedície a čakali. Na druhý deň si už po nich prišli. Náčelníkovi ľudia, ktorí im pomohli s neoficiálnym, ale vďaka nim bezpečným prechodom cez železničný most. „Chceli sme im zaplatiť, ale nič od nás nevzali. Lebo sme Slováci. Náčelník nás poprosil len o jedno - aby sme ten prejazd nedali na YouTube, lebo v Rusku by mohol mať z toho problémy,“ usmievajú sa.

Most hrôzy

Sibírsky most nad riekou Vitim vraj patrí medzi desať najnebezpečnejších na celom svete. Hovorí sa, že napriek tomu, v akom je stave a koľko odvážlivcov ním prešlo, nikomu sa na ňom nič nestalo. Nachádza sa v blízkosti ruskej dediny Kuanda a je naozaj len pre dobrodruhov! Meria 570 metrov. Mal byť súčasťou takmer desaťtisíckilometrovej Transsibírskej magistrály.

Z celého plánu napokon zišlo a bývalý železničný most sa stal obľúbenou neoficiálnou skratkou miestnych.Už na prvý pohľad pôsobí labilne. Je široký len dva metre a nemá zábradlie, takže musíte prechádzať naozaj opatrne. Než sa pred ním ocitla kopaničiarska expedícia, štyri mesiace po ňom neprešlo žiadne auto. „Šťastlivo sme ho zdolali aj vďaka Dušanovmu navigovaniu každého auta zvlášť. Pocity však boli všelijaké,“ priznávajú. S ďalším ťažkým brodom im pomohol Rus, ktorý si vždy sadol do jedného auta a prešiel nebezpečný úsek s nimi. Voda však bola po prednú kapotu, takže večer si poriadne vydýchli, keď zaspávali v autách zaparkovaných pri rieke. Pólus chólodu: Jakutská republika je najväčšia v Ruskej federácii. Rozprestiera sa vo východnej časti krajiny, na Sibíri. Hlavným mestom je Jakutsk, ale najviac túto krajinu preslávil pevninský pól chladu - dedina Ojmjakon. Slovenská výprava medzi Jakutskom a Ojmjakonom míňala zasnežené priesmyky, aj v lete ich autá pokryl sneh.

Na jednom vozidle sa zodrali brzdové platničky, takže šli takmer bez bŕzd. Vraj ich ani nebolo treba. Štyridsať kilometrov pred najchladnejšou dedinou mali na cestách asi polmetrovú vodu. Ale šťastne dorazili! V Ojmjakone ich privítal starosta vo svojej obecnej úradovni a hneď im oznámil, že dedina je práve po povodniach. Obyvatelia sa museli obracať, aby zachránili svoje príbytky. „Porozprával nám o ich živote na dedine, o práci, o dodávkach potravín, o miestnej škole a o celkovom živote v týchto drsných podmienkach. V zime je tam bežne mínus päťdesiat stupňov Celzia, v lete občas aj tridsať stupňov Celzia, ale krátko,“ rozprávajú členovia expedície, ktorých v Ojmjakone čakal jeden stupeň pod nulou.

Autá v zime odstavia

Nuž, život na tomto mieste naozaj nie je jednoduchý. Miestni si však zvykli. Dopestovať v zamrznutej pôde zeleninu nie je ľahké, ale vynájdu sa. Zem rozmŕza len do hĺbky jedného metra. Ak chcú zasadiť zemiaky, musia zvýšiť pôdu. „Od mínus štyridsať stupňov nenaštartujete auto, pri mínus päťdesiatke neprezujete gumy. Na zimu tam teda musia autá odstaviť, aj starosta povedal, že ho vytiahne len na jar. Ale nechcel by žiť nikde inde, tam sú vraj ľudia šťastní,“ dodáva Milan. Šestica mu odovzdala spomienkové predmety a od starostu Ojmjakonu si prevzali certifikáty o návšteve najchladnejšieho miesta na svete - Pólusu chólodu. Zobral ich aj na pamätné miesto, kde v roku 1926 namerali najnižšiu teplota -71,2 stupňa. Po troch hodinách sa rozlúčili s dedinou, ktorá má asi tisíc obyvateľov, a pobrali sa do susednej, štyridsať kilometrov vzdialenej obce Tomtor. Starosta Ojmjakonu im vybavil ubytovanie u tamojšej rodiny. „Zaparkovali sme pred dreveným domom, kde nás vítali domáci. Pripravili nám výbornú večeru z miestnych špecialít. Mäso hovädzie aj konské, palacinky a šišky s džemom, domáca smotana a všetko možné. Domáci pán bol učiteľ. Po večeri nás čakala báňa, je to vynikajúca uvoľňovacia kúra, a po nej sme zaspali ako malé deti,“ priznávajú.

Najlepšia dovolenka

Cieľ expedície dosiahli. Po ceste späť do Jakutska im zasnežené hory poskytovali prekrásne panorámy a výhľady. Úspešne, aj keď s problémami zvládli prevoz cez rieku Aldan. V Jakutsku potrebovali ošetriť vozidlá - filtre a oleje. Vracali sa juhom Bajkalu a čakalo ich 10 300 kilometrov cesty späť na Slovensko. „Do Ojmjakonu sme šli tridsaťtri dní, naspäť jedenásť,“ upresňujú. Unavení, ale spokojní, tak sa cítili členovia výpravy. „Štyridsaťštyri dní je dosť. Preto je dôležitá dobrá partia,“ zhodnú sa. Samozrejme, do Ojmjakonu sa dostanete aj jednoduchšou cestou. Tá, ktorou sa vydali Slováci z okolia Myjavy, patrí medzi desať najnebezpečnejších na celom svete. „Chceli sme to skúsiť a niečo si dokázať,“ priznávajú na margo „dovolenky“, ktorá nie je pre slabé nátury. Pre nich však zostane nezabudnuteľnou. A, paradoxne, aj pomerne lacnou. „Finančne nás to bez áut vyšlo asi na 2 200 eur na osobu. S ubytovaním a jedlom - ale z tých štyridsaťštyri dní sme asi dve noci spali inde ako v aute,“ pripomenú.

Zahraničie

Vianočné tipy na darček