VIDEO Čínske paradoxy: Svet žiarivých mrakodrapov, moderných technológií, ale aj chudobných štvrí, smogu a cenzúry

Šanghaj sa rúti dopredu závratnou rýchlosťou, ale miestni mladíci sú stále hanbliví.

Niekoľko ozbrojencov sa pred budovou riečneho prístavu snaží zoradiť nás do dvojstupu. Trvá len chvíľku, kým pochopia, že z tohto sme už vyrástli. Nakoniec sú radi, že sa vôbec držíme pokope. Partia Číňanov so smiechom pokukuje naším smerom, niektorí si nás bez zábran fotia. V tejto chvíli ešte netušíme, že živý „človek západného typu“ je pre mnohých z nich stále exotický objekt, ktorým sa doma budú chváliť. Keď sa však na nás prilepí dvojica mladých dievčat a s bezbranným detským úsmevom si robí selfie, začíname tušiť, že v najmodernejšom a najľudnatejšom meste krajiny draka nás čaká kopa zábavy.

Selfie musí byť: Facebook je síce v Číne blokovaný, ale miesto na internete pre autoportrét si dievčatá isto nájdu. Foto: PETER GALAN

Trvá ledva pätnásť minút, než prejdeme kontrolou a pomedzi nezaujatých policajtov, sporadicky stojacich za zábranami, rýchlym krokom mierime k starej vyhliadkovej lodi. Poučení našou sprievodkyňou Fan vieme, že ak včas nezaujmeme dobré miesta na palube, ťažko si ich počas plavby riekou Chuang-pchu-ťiang vybojujeme. V dvadsaťmiliónovom Šanghaji je adeptov na plavbu vždy viac než dosť.

Lesk veľkomesta

Pohľad na megapolis zaliaty farebnými svetlami neónov je úžasný. Na jednej strane fascinujúce staré budovy a azda najvychytenejšia promenáda Bund, na druhej mrakodrapy finančného centra dosahujúce stovky metrov. Obloha nad nami je čistá, plná hviezd, čo je tu málo vídaný úkaz. Čiastočne za to vďačíme nedávnemu samitu G20, pre ktorý Číňania odstavili okolo 250 tovární v okolí metropoly a smogová clona sa dočasne rozplynula. Hluční domáci okolo nás zachytávajú každý moment plavby a tešia sa z ukoristených záberov. Nielen z panorámy mesta, ale tiež z desiatok žiariacich lodí brázdiacich čierne vody spolu s nami.

VIDEO: Niekoľko momentov z čínskeho megapolisu

Fan nám rozpráva o histórii Šanghaja, keď v meste žil len nejaký miliónik obyvateľov, a o prudkom rozvoji posledných desaťročí. Počas nich tu vyrástol najväčší počet mrakodrapov na svete. Ukazuje nám televíznu vežu, ktorá so svojimi 468 metrami bola ešte pred pár rokmi najvyššou budovou v krajine. Stále láka turistov z celého sveta. Či už vyhliadkou na mesto, reštauráciou otáčajúcou sa v oblakoch, alebo čertovsky drahými hotelovými izbami. Fan namieri prst smerom do stredu centra, k budove Šanghaj Tower.

Pohľad zhora: Šanghaj Tower ponúka výhľad na mesto z výšky takmer 590 metrov. Foto: PETER GALAN

„Stavalo ju dvetisíc robotníkov a vnútri je vyše sto výťahov. Tri z nich dosahujú rýchlosť osemnásť metrov za sekundu!“ hovorí hrdo. Nakoniec, je to jej mesto, tu sa narodila, tu to miluje. Poznať to z iskričiek v jej očiach. „Trump vyhral,“ informuje nás, keď v krátkej prestávke nazrie do mobilu. Rozprúdi sa debata o politike a o tom, kam sa bude svet uberať. Keď však zabrúsime na čínsku realitu, Fan akosi stratí záujem. „Je tu viacero politických strán, ale komunistická, samozrejme, dominuje,“ prehodí. „Neviem, kto ich volí, ani ma to nezaujíma. Ja sa snažím užívať si život.“

Moderná metropola

Po krátkej noci a výdatných čínskych raňajkách nás čakajú ulice zaliate slnkom a opäť jasná modrá obloha. Teplomer ukazuje sympatických 22 stupňov, zatiaľ čo v Bratislave sú podľa internetu nejaké tri. Hneď máme viac chuti objavovať krásy Číny. Bývame len na skok od populárneho Námestia ľudu a obdivujeme kontrast starého a nového Šanghaja, ktorý máme doslova pred nosom. Na jednej strane staručký hotel, ktorý dávno neslúži svojmu účelu, štýlové obchodíky, opustené budovy pripravené na demoláciu, na druhej strane nové výškové budovy. Tieto miesta si treba vychutnať, kým to ide, pretože o pár rokov zrejme úplne zmenia tvár.

Šanghaj sa totiž rúti vpred nezadržateľnou rýchlosťou. Výdobytky modernej techniky, ktorými je mesto pretkané, môžeme Číňanom len v tichosti závidieť. Či už je to magnetická rýchlodráha, na krátkom úseku dosahujúca rýchlosť viac ako 430 kilometrov za hodinu, príťažlivé nákupné štvrte, ultramoderné stavby, alebo metro so štrnástimi linkami a niekoľkými stovkami staníc, ktoré je prehľadné, rýchle a prekvapujúco priateľské aj k cudzincom. Stanice sú označené anglickými názvami a angličtinu počuť aj z reproduktorov vo vagónoch. Prekvapujúco preto, lebo drvivá väčšina domácich stále nezvláda v tomto jazyku ani pár slov.

Bohatý výber: Ak túžite po čínskych suveníroch, určite neodídete naprázdno. Foto: PETER GALAN

Často sa stane, že anglický pozdrav na ulici vás z konverzácie automaticky diskvalifikuje a ľudia pred vami doslova utekajú. Nie preto, že by nechceli pomôcť. Jednoducho nerozumejú a nechcú si „kaziť tvár“. Sami sme sa však presvedčili, že stačí čínsky pozdrav a ľady sa okamžite lámu. Potom sú schopní aj zmeniť svoj program, aby našli v mobile miesto, ktoré hľadáte, poradili alebo vás chvíľu sprevádzali.

Kontrasty

Šanghaj je najľudnatejšie mesto Číny a život v ňom nie je žiadna selanka. V rozhovoroch s domácimi sa dozvedáme, že na to, aby tu človek mohol existovať, potrebuje zarábať aspoň 10-tisíc jüanov (asi 1 400 eur). Len malá garsónka na okraji mesta vyjde na tritisíc, v centre od šesť do desať. Preto si jeden byt neraz prenajíma viacero ľudí. Súkromie a pohodu často nenájdete ani vonku. V hlavných nákupných uliciach a turisticky príťažlivých lokalitách je hlava na hlave, na všetko, čo za niečo stojí, musíte vystáť nekonečné rady a do nekonzistentnej premávky by sa máloktorý európsky vodič chcel zaradiť. Tým skôr, že domáci neobľubujú červenú na semaforoch a hlavný komunikačný nástroj šoférov je hlučný klaksón.

Stačí však odbočiť z centra, zájsť do parkov či menej známych miest a cítite sa voľnejšie. Takmer ako doma. Počujete šum fontány, vravu okoloidúcich. Brázdime mesto a vnímame jeho rozmanitosť, bohaté ulice s neuveriteľnými cenami bytov a nápaditou architektúrou, štvrte pre strednú triedu, kde sa prelínajú autentické obrazy starej Číny s modernými budovami, so západnými reštauráciami a, áno, aj s McDonald's či so Starbucksom až po zapadnuté, ošarpané uličky, kde sa v malých miestnostiach tiesni osem i desať nájomníkov.

Záhrada šťastia: Od čias dynastie Ming poskytujú jej čarovné zákutia pokoj, pohodu a oddych od nekonečného ruchu mesta. Foto: PETER GALAN

Zážitkom je návšteva predajne čaju neďaleko štvrte Sin-tchien-ti, kde nám mladá predavačka predvádza tradičnú prípravu najrôznejších druhov tohto nápoja. Akoby sme sledovali malú poéziu presných pohybov, na ktorej konci dostávame čaj do miniatúrnych kalíškov. „Lúhovanie nemá byť dlhé,“ prekladá nám Fan. „Len pár sekúnd, pričom prvú vodu vylievame, aby sme ju zbavili nečistôt.“ Ceny v obchodíku rozhodne nie sú nízke, upozorňuje však, že lacným nákupom na trhoch riskujeme kvalitu a ideálny vek bylín. Čím sú vraj staršie, tým lepšie.

Výhľad zo šesťsto metrov

Odtiaľ už máme len na skok do Jü-güan, teda Záhrady šťastia, z dôb dynastie Ming. „Tento komplex má vyše päťsto rokov. Návšteva určite stojí za to,“ osloví nás muž v dave ľudí s tvrdením, že je umelec. Počas krátkeho rozhovoru nám z papiera vystrihne profil tváre. Treba uznať, že celkom verne. Po kontrole pri vstupe sa ocitneme v oáze pokoja. Nádherné historické stavby, symbolika drakov, zeleň a staré dreviny, medzi ktorými nechýba ginko, to všetko nám dáva priestor vydýchnuť a zasnívať sa. Fan nás však ženie ďalej.

Je toho toľko, čo by nám chcela ukázať. Predierame sa mestskými zápchami opäť do reality. Šanghaj Tower nás víta už za súmraku. Budova je ukážkou výdobytkov techniky. Jej výška presahuje 600 metrov a rýchle výťahy nás vyvezú 128 poschodí do kruhovej vyhliadkovej veže. Tam, takmer z 590-metrovej výšky, môžeme obdivovať svetielka megapolisu. Na záver dňa ešte stihneme múzeum Šanghaja, ktoré zaujme nielen detailnou maketou mesta, ale hlavne 3D projekciou na najvyššom poschodí. Máme pocit, akoby sme sa ocitli vo vesmírnej lodi a okolo nás sa mihá mesto vo všetkých svojich podobách.

Stratené detstvo

Na paličky, ktoré nám núkajú v reštauráciách, si nie a nie zvyknúť. Ani na niektoré jedlá bez soli a chleba. Tradičné stolovanie však pôsobí ukážkovo. Na kruhovom otáčavom podstavci sa pred nami ocitajú kúsky kačice, biela ryža, rôzne druhy mäsa, syry, zelenina, zákusky a, samozrejme, čaj. Prvé dni pominieme absenciu známych chutí. Jedia skôr oči. Časom však prahneme po čomkoľvek aspoň trochu európskom a radosť nám dokážu urobiť aj prosté opekané zemiaky. Na druhej strane, po tejto strave žalúdok netrpí. Ako hovorí Fan, na dobrý život treba človeku čínsku kuchyňu, pretože je zdravá, priestranný anglický dom, oddanú japonskú manželku a americký plat. Program dní je na prasknutie.

Remeselníci: Mnohí predvádzajú svoju zručnosť priamo na uliciach. Foto: PETER GALAN

Hlavne preto, že presuny šanghajskými zápchami trvajú nekonečne dlho. O to viac poteší večerná prechádzka parkom neďaleko Námestia ľudu. Tu sa stretávame so študentkou Lenkou Šutou, ktorá si toto mesto zamilovala. Po štúdiu japončiny a čínštiny sa sem vrátila, aby sa na East China Normal University naučila niečo o medzinárodných vzťahoch. Hovoríme spolu o rozľahlom kampuse na okraji mesta, kde sú za múrom stráženým políciou školské budovy, internáty, kino, obchody, menza. Skrátka to, čo študent na život potrebuje.

Nie všetko je také ako u nás, Lenka však vidí hlavne pozitíva. Dobrú kuchyňu s množstvom zeleniny či multikultúrne prostredie, ktoré neberie ohľad na náboženské ani kultúrne rozdiely. A samotná škola? Považuje ju za ľahšiu ako u nás. Hoci domáci to vnímajú inak. V učebniach trávia celé dni, po nociach pripravujú projekty a každá skúška je pre nich dôležitá. Vždy sa snažia byť najlepší, aj preto, že do minulého roka tu platilo pravidlo jedného dieťaťa a rodiny vkladajú do svojich potomkov všetky nádeje. Aj peniaze. Univerzita totiž nie je zadarmo. „Žijú tak od malička. Už šesťročné deti trávia v škole desať hodín a keď sa večer vrátia domov, čakajú na nich krúžky, doučovanie, šport, jazyky. Do postele idú o desiatej, jedenástej a na druhý deň sa kolotoč začína odznova. Kamarátka učila angličtinu dokonca trojročné dieťa. Denne tri hodiny!“

Iný svet

Ako pokračuje, obrovský stres, ktorý deti so svojimi rodičmi prežívajú, má svoju príčinu. V šestnástich rokoch každého čaká akási maturita, ktorá prakticky rozhodne o ich ďalšom živote. Či vôbec pôjdu na vysokú školu a s akým zameraním. Pritom prihlášku môžu za celý život podať len jednu a na jedinú školu. Za niekoľko rokov získala Lenka mnoho kontaktov, spoznala rodiny spolužiakov v ich prostredí, na vidieku i v mestách. Občas bolo poznanie nepríjemné.

Slovenská študentka: Lenka si Šanghaj zamilovala. Tvrdí, že sa tu cíti slobodnejšie a bezpečnejšie ako na Slovensku. Foto: archív LŠ

„Na návšteve u spolužiačky v zimných mesiacoch som musela za sprchou prejsť dvadsaťminútovú trasu peši. V teplotách na bode mrazu. Je to u nich bežné.“ Vybavuje si aj neobvyklú oslavu narodenín na dedine. „V jedno ráno som sa zobudila a na dvore som uvidela sedemdesiat ľudí. Posadali za stoly, všetko pojedli a odišli. Oni zásadne netancujú, negratulujú, nedávajú si darčeky. Nanajvýš oslávencom odovzdajú červenú obálku so znakmi chung-pao napísanými zlatou farbou a s peniazmi. Červená znamená šťastie, zlatá zase bohatstvo.“ Aj lásku riešia trochu inak ako my. Podľa Lenky si Číňania začínajú užívať detstvo až na vysokej škole a tam prežívajú aj prvé vzťahy. Dovtedy ich majú prakticky zakázané. Aj preto mladým mužom trvá nekonečne dlho, kým dievča oslovia alebo pozvú na rande. Sú hanbliví, neistí.

Špecifiká

Číňania majú cudzincov radi. Nielen preto, že sú pre nich exotickí. Ak ich totiž iní vidia, že majú dobré vzťahy so zaujímavými a dôležitými ľuďmi, dáva im to tvár. „Tu to veľmi funguje. Ako vás vnímajú. Či ste bohatí, máte dobré auto, stýkate sa s dôležitými osobami,“ hovorí nám o zvláštnostiach krajiny draka slovenská študentka. „Ak však vidíte človeka v značkovej košeli, so sedmičkovým iPhonom v ruke a v slušnom aute, vôbec to nemusí znamenať, že je za vodou. Dosť pravdepodobne sa vracia do malého bytu bez elektriny, plného chrobákov. Ide skrátka o tú tvár.“ A ako sa Číňania bavia? Lenka nám tvrdí, že na to veľa času nemajú. Buď sa veľa učia, alebo veľa pracujú.

Jazdec: Moped je jedným z najobľúbenejších čínskych dopravných prostriedkov. V hustej mestskej premávke je oveľa šikovnejší než auto. Foto: PETER GALAN

Čas najradšej trávia v reštaurácii, kde dokážu jesť veľmi dlho, alebo si zájdu na karaoke. Starší a bohatší zase navštevujú kluby, kde pri dobrom jedle pozorujú zábavu cudzincov. Aj preto v krajine existujú promotéri, ktorí ponúkajú študentom alebo návštevníkom zo zahraničia bezplatný vstup a občerstvenie. Najviac voľného času trávia domáci na internete. Online vzťahy preferujú viac ako osobné. „Nie je nič neobvyklé, že dve kamarátky sedia vedľa seba a četujú spolu.“ Zaujímavé je, že o politike sa v Číne vôbec nehovorí. „Je to tak, ako to je. Voľby nie sú. Aj správy tu sledujú bez väčšieho záujmu. Ľudia sa nezaťažujú tým, čo nevedia zmeniť.“

VIDEO: Prejdite sa Šanghajom s populárnym čínskym triom Vocal Force

Azda najväčším strašidlom Šanghaja je smog. „Keď som sem pred dvoma rokmi prišla, nevidela som slnko celý mesiac. K predpovedi počasia tu automaticky patrí informácia o hladine smogu. Sú dni, keď sa neodporúča vôbec vychádzať von.“ Nepotešia ani rôzne obmedzenia, kontroly, cenzúra, zákaz YouTube, Googlu, Facebooku. Existujú však spôsoby, ako obísť pokusy štátnej moci kontrolovať 1,3 milardy ľudí. „Celkovo sa tu cítim slobodnejšie a bezpečnejšie ako na Slovensku. Nemám problém prechádzať sa ulicami ani o tretej ráno,“ uzatvára študentka.