VIDEO Svet podľa Kusturicu. Kde slávny režisér zhmotňuje túžby i kontroverzné názory?

Na kopci Mečavnik slávny režisér zhmotňuje svoje sny, túžby a často kontroverzné názory

Pri vstupnej bráne na nás zašteká pes. Taký dedinský, miešanec. Vojdeme medzi štýlové drevenice hlavnou ulicou, ktorá nesie meno srbského laureáta Nobelovej ceny za literatúru Ivu Andrića, potom prejdeme okolo kina Stanleyho Kubricka, až sa ocitneme na ulici Brucea Leeho. A pokračuje to v rovnakom štýle, čo ulica, to známe meno - futbalista Diego Maradona, režiséri Jim Jarmush, Frederico Felini či Nikita Michalkov, revolucionár Che Guevara, srbský komik Miodrag Petrovič Čkalja.

Osobnosti, medzi ktorými sa na prvý pohľad len ťažko hľadá súvis. A predsa majú spoločného menovateľa. Je ním 62-ročný filmový režisér Emir Kusturica. Sme totiž v Drvengrade, v etno dedine nad obcou Mokra Gora, ktorá zhmotňuje jeho sny, túžby a často rozporuplné názory. Ešte pred pätnástimi rokmi nebolo na kopci Mečavnik ukrytom medzi pohoriami Zlatibor a Tara doslova nič. Ani vlkom sa tam nechcelo chodiť, žartujú miestni. Potom sem Kusturica prišiel točiť film Život je zázrak a divá príroda západného Srbska ho očarila.

No Smoking Orchestra: Kusturica si so svojou kapelou zahral aj na hudobnej časti festivalu.
No Smoking Orchestra: Kusturica si so svojou kapelou zahral aj na hudobnej časti festivalu.
MICHAL ŠEBEŇA

Ako spomína, z okolitých hôr celé hodiny sledoval Mečavnik, kým so štábom čakal, aby spoza oblakov vykuklo slnko a mohli pokračovať v práci. „So závisťou som sa pozeral na kopec, ktorý síce zíval prázdnotou, ale stále tam svietilo slnko,“ napísal raz. V hlave sa mu vraj vtedy zjavil obraz, ktorý sa rozhodol oživiť. Drevenice typické pre región pohoria Tara pôvodne mali byť iba kulisami filmu z roku 2004, ale nakoniec prešli menšími úpravami a stali sa základom Kusturicovej etno dediny.

„Do Drvengradu som vložil peniaze, čo som zarobil z filmov a hudby,“ vysvetľuje nám v reštaurácii Visconti pomenovanej na počesť geniálneho talianskeho režiséra. „Je to koncept moderného kláštora a robíme všetko pre to, aby sme ho zmenili na mýtické mesto kultúry.“ Už z výzdoby reštaurácie tušíme, ako to myslí. Sme obklopení stovkami kníh a fľašami vín z hrozna dopestovaného na okolitých svahoch. A že dedina nie je vystavaná len tak, od buka do buka, svedčí európska cena Philippe Rotthier, ktorá jej prischla v roku 2005.

Arizona Dream: Počas natáčania filmu sa Kusturica skamarátil s Johnnym Deppom.
Arizona Dream: Počas natáčania filmu sa Kusturica skamarátil s Johnnym Deppom.
MICHAL ŠEBEŇA

Organické filmy

Drvengrad je štvorhviezdičkové mesto hotel. V reštauráciách, baroch a cukrárňach pomenovaných, ako inak, po významných osobnostiach a literárnych hrdinoch vám ponúkajú organické jedlá a domáce nápoje. Sú tu aj detské ihriská, športové kurty, ale aj pravoslávny drevený kostol a hneď niekoľko kín. Režisér vraj chce návštevníkom dopriať ten „už zabudnutý pocit z minulosti“, keď sa z kina chodievalo do cukrárne na zákusky. Ale asi hlavnou devízou etno dediny sú kultúrne podujatia. Práve sme uprostred toho najznámejšieho – už desiateho ročníka filmového a hudobného festivalu Kustendorf.

„Snažíme sa svojou činnosťou pomôcť filmu aj hudbe. Aby zostali vo svojom originálnom, autentickom rámci,“ vysvetľuje Kusturica, ktorému v Drvengrade nikto nepovie inak ako Profesor. „Autentické filmy a hudba sa čoraz viac stávajú priemyslom. My ich tu vraciame na úroveň, ako keď v poľnohospodárstve vyrábate organické výrobky. Čiže v Drvengrade nájdete organické produkty, nielen pokiaľ ide o potraviny, ale aj v kultúrnej, duchovnej sfére.“

Na režisérovi badať nervozitu a tlak festivalových povinností. S rozhovorom súhlasil nevoľky, možno zabralo to, že sme z Bratislavy. Našu kinematografiu síce veľmi nesleduje, ale vyštudoval pražskú FAMU a, ako sa nám priznal, počas štúdia bol dokonca zamilovaný do istej Maďarky z južného Slovenska. Vtom uprostred vety pohľadom vyhľadá manželku Maju a nezaprie balkánsky temperament. „Vidíš, čo robím?“ položí rečnícku otázku. „Neviem, kde mi hlava stojí, a dávam interview.“ Pridá zopár expresívnejších slov, ktoré radšej nebudeme publikovať, a sústredí sa na ďalšiu otázku.

Nemusí ich: V mestskej väznici humanizmus a renesancia sedia George W. Bush a Javier Solana.
Nemusí ich: V mestskej väznici humanizmus a renesancia sedia George W. Bush a Javier Solana.
MICHAL ŠEBEŇA

Súboj s Bruceom Willisom

Opäť sme v uliciach Drvengradu, prezeráme si nápadné nástenne maľby na dreveniciach. Na Dome spisovateľov žiari obrovský Dostojevského portrét. Iba ruský účastník festivalu má pocit, že nežiari dostatočne. Tak sa s handrou v ruke snaží ešte viac ho vyleštiť. Niekoľko metrov ďalej si všimneme menšiu kresbu Fidela Castra, a pristavíme sa pri obraze Johnnyho Deppa v scéne z filmu Ariona Dream. Kusturica ho natočil začiatkom deväťdesiatych rokov, keď prechádzal osobnou drámou a v dôsledku vojny musel opustiť rodné Sarajevo.

V tom čase bol už svetovo uznávaným režisérom, získal prestížne ocenenia na festivaloch v Cannes a Benátkach. Ako viackrát uviedol, od neho vtedy rodnom meste očakávali, že podporí „skreslený“ názor na vojnu, podľa ktorého sú za všetko vinní Srbi a ostatní sú obete. Odmietol to urobiť, a preto sa vraj v Sarajeve stal personou non grata. Nový domov našiel práve v Drvengrade.

V roku 2005 sa dokonca pokrstil v pravoslávnom chráme a prijal meno Nemanja. Keď mu kritici vyčítali, že tým zradil svoj bosniacky pôvod odpovedal: „Môj otec bol ateista, ale vždy sa vyjadroval ako Srb. V poriadku, možno sme posledných 250 rokov boli moslimovia, ale predtým sme boli pravoslávni a hlboko v sebe Srbi. Náboženstvo nezmeníš, stali sme sa moslimami len preto, aby sme mohli prežiť pod Turkami.“

Štýlové drevenice: Kusturica dostal vďaka nim európsku cenu Philippe Rotthier za architektúru.
Štýlové drevenice: Kusturica dostal vďaka nim európsku cenu Philippe Rotthier za architektúru.
MICHAL ŠEBEŇA

Arizona Dream si získal priaznivé ohlasy kritiky, ale napriek hviezdnemu obsadeniu so spomínaným Johnnym Deppom a Faye Dunawayovou v amerických kinách veľa vody nenamútil. A nebolo to až také veľké prekvapenie, surrealistické karikovanie ospevovaného amerického sna sa sotva mohlo stať kasovým trhákom. Film bol v každom prípade začiatok veľkého kamarátstva medzi Deppom a Kusturicom. Režisér snímky Underground vo svojej autobiografickej knihe Smrť je neoverená klebeta opísal viaceré spoločné nočné záťahy, hollywoodska hviezda pred niekoľkými rokmi zavítala dokonca do Drvengradu.

Na odhalenie vlastnej sochy. Pokiaľ ide o Kusturicove názory na Hollywood, Depp je skôr výnimka. Americký filmový priemysel srbský režisér vníma ako škodlivý. A to poriadne. Na jednom z predchádzajúcich ročníkov Kustendorfu napríklad zmlátil ako žito hologram herca Brucea Willisa. Na záver súboja mu rozbil hlavu, odkiaľ sa vysypali pukance. Prečo si práve Willisa zvolil za symbol Hollywoodu? Lebo hrdina akčných filmov svojho času ponúkol milión dolárov za hlavu Saddáma Husajna.

Mimochodom, súčasný Hollywood Kusturica tak trochu považuje za predĺženú ruku americkej mocenskej politiky. A tá mu obzvlášť leží v žalúdku. Hádam najlepšie to ilustruje drvengradská mestská väznica s názvom Humanizmus a renesancia. Spoza mreží sa na vás pozerá bývalý americký prezident George W. Bush a Javier Solana, ktorý bol generáln tajomník NATO v čase bombardovania Juhoslávie.

Heliport: Pristáva na ňom najmä úspešný režisér.
Heliport: Pristáva na ňom najmä úspešný režisér.
MICHAL ŠEBEŇA

Iný model

„Pre mladých tvorcov je dôležité, aby verili na zázraky, v nemožné, v seba aj vo svoj projekt. A nemali by mať strach z toho, ako to všetko dopadne,“ vysvetľuje počas prednášky srbský scenárista Gordan Mihič, ktorý s Kusturicom spolupracoval na filmoch Dom obesenca a Čierna mačka, biely kocúr. Návštevníci festivalu si môžu pozrieť retrospektívu Mihičových filmov a mladí filmári vypočuť jeho rady. Lebo Kustendorf je najmä o tom. Umožňuje stretávanie nádejných tvorcov s filmovými osobnosťami.

Od ostatných svetových festivalov sa líši aj v ďalších veciach. Nenájdete tam žiadne červené koberce, hostí vítajú s chlebom a soľou, prípadne aj nejakým tým kalíškom pálenky. Osobitnou kapitolou sú ceny aj vyznamenania. Nejaké dostane hádam každý účastník. Čestný hosť tohto ročníka, nezávislý filipínsky režisér Lav Diaz, získal napríklad cenu za budúce filmy.

Kusturica s hosťami: Ešte pred pätnástimi rokmi na Mečavniku nebolo nič. Dnes sem chodia umelci z celého sveta.
Kusturica s hosťami: Ešte pred pätnástimi rokmi na Mečavniku nebolo nič. Dnes sem chodia umelci z celého sveta.
MICHAL ŠEBEŇA

Ale Kustendorf nie je len o filmoch. Deň čo deň sa na scéne striedajú interpreti najrozličnejších hudobných žánrov. Na scéne nemôže chýbať ani Emir Kusturica a jeho No Smoking Orchestra s rytmami unc-unca. „Je to paradox, keď hráme kdekoľvek vo svete, na naše koncerty chodia tisíce ľudí. Len doma sa nevieme presadiť. Ale s tým sme sa už zmierili,“ vysvetľuje nám v bare na záver dňa huslista kapely Dejan Sparavalo.

Kusturicu pozná mimoriadne dobre, okrem toho, že spolu hrajú, pomáha mu aj s organizovaním júlového festivalu klasickej hudby Boľšoj, ktorý sčasti financuje aj ruský Gazprom. Podľa neho pracovať s Profesorom je hotové peklo. Má vraj neuveriteľnú energiu a zvláda hádam päťdesiat vecí naraz, takže je občas problém sledovať jeho myšlienkové pochody. Na druhej strane jeho nápady obdivuje.

Ako nálada stúpa, od hudby a filmu prechádzame k lekciám o požívaní alkoholických nápojov. Teraz je pre zmenu profesor Dejan a my študenti. Základom je duňa. Dulová pálenka, ktorú v Drvengrade pijú zo štýlových sklenených podlhovastých štamperlíkov. Nepotrebujete ani ruky. Zubami uchopíte hrdlo kalíška a pohybom hlavy dozadu, ho otočíte do seba. Jeden za druhým...

Gordan Mihic: Srbský scenárista spolupracoval s Kusturicom na viacerých projektoch.
Gordan Mihic: Srbský scenárista spolupracoval s Kusturicom na viacerých projektoch.
MICHAL ŠEBEŇA

Andričgrad

Opúšťame Drvengrad a horskou cestou ideme ďalej na západ k rieke Drina, ktorá vytvára prírodnú hranicu s Bosnou. Tešíme sa na Vyšehrad, jeho povestný most a mestečko, ktoré Kusturica vybudoval na počesť spisovateľa Iva Andriča. Zároveň nás trochu znepokojuje predná ľavá pneumatika. Zjavne z nej uniká vzduch – síce pomaly, ale dôkladne. „Nemajte strach, o päť minút sme na pumpe vo Vyšehrade. Dodúchame,“ upokojuje nás sprievodca. Hovoríme mu Pilot, lebo sa stará o údržbu režisérovho vrtuľníka. To však ešte netušíme, že v tejto časti sveta je čas relatívny pojem.

Päť minút v skutočnosti môže znamenať pol hodiny, hodinu, ale aj celý deň. V našom prípade to znamená asi pol hodiny, navyše na pumpe nefunguje kompresor. Ďalších „päť minút“ potom Pilot zháňa pumpárovho kamaráta z pneuservisu, ešte ďalších päť má trvať, kým za nami príde. Až nás to omrzí a nabehneme do tábora slovenských vojakov pôsobiacich v Bosne v rámci misie Európskej únie. Ani tu to síce netrvá päť minút, ale krajania nám ochotne pomôžu.

Ďalšieho Slováka stretáme tam, kde sme to naozaj nečakali. „Šoféroval som dvadsať hodín, len aby som sa prešiel po tomto moste. Andrič je môj obľúbený spisovateľ,“ zaskočí nás Pezinčan Jaro. Naráža na román Most na Drine. Laureát Nobelovej ceny cez príbeh nádhernej stavby, ktorú ešte v 16. storočí vybudoval veľký vezír Mehmed Paša Sokolovič, bravúrne opísal život ľudí, ktorí počas storočí prežívali s mostom spoločný osud.

Bez rúk: Aj tak sa dá piť dulová pálenka.
Bez rúk: Aj tak sa dá piť dulová pálenka.
MICHAL ŠEBEŇA

„Jedinečným spôsobom dokázal vykresliť mentalitu všetkých etnických a náboženských skupín v týchto zemepisných šírkach,“ vysvetlil nám ešte v Drvengrade Kusturica, čo okrem iného na Andričovi obdivuje. „Cítil som potrebu zareagovať na zanedbávanie najväčšieho srbského spisovateľa. Rozhodol som sa vo Vyšehrade dostavať k povestnému mostu jednu ozdobu. Tou ozdobou je mestečko venované Andričovi.“

Ak máme hodnotiť podľa nápisov na vyšehradských múroch, režisérov projekt sa stretáva s pochopením u miestnych ľudí. „Profesor, ďakujeme,“ nasprejoval niekto na sivú budovu. V samotnom mestečku cítiť rukopis z Drvengradu. Opäť sa prechádzame po uliciach a námestiach venovaných zväčša významným osobnostiam a literárnym postavám, zasa je tu zjavný zámer vytvoriť akúsi kultúrnu pevnosť. Striedajú sa pritom rôzne architektonické štýly, ktoré sa v tejto časti Európy premleli počas histórie.

Ako Kusturica pri viacerých príležitostiach vysvetlil, pokúsil sa tu priniesť to, čo Osmanská ríša, Rakúsko-Uhorsko či Juhoslovanské kráľovstvo vystavať mohli a mali, ale neurobili to. V mestečku napríklad nájdeme Andričov inštitút, filmovú akadémiu či kino Dolly Bell pomenované po hrdinke jedného z režisérových filmov. Ale nejde len o sochy a budovy. Andrićgrad ponúka celý rad kultúrnych udalostí - od knižného veľtrhu a udeľovania literárnych cien cez výstavy až po hudobné koncerty najrozličnejších žánrov.

Dom spisovateľov: Ruský účastník festivalu mal pocit, že Dostojevskij dostatočne nežiari.
Dom spisovateľov: Ruský účastník festivalu mal pocit, že Dostojevskij dostatočne nežiari.
MICHAL ŠEBEŇA

Samozrejme, ani tu sa režisér nevyhol kontroverziám. Na nástennej maľbe nad kinom ťahá Profesor spolu za jeden povraz s Chuckom Norrisom a rozporuplným prezidentom srbskej časti Bosny Miloradom Dodikom, na čo sa so záujmom pozerajú Novak Djokovič a Monica Bellucciová. Kritici mu vyčítali, že len zneužíva meno veľkého spisovateľa, pritom si robí vlastné promo a vytvára akýsi pravoslávny Disneyland. A to všetko vraj za peniaze daňových poplatníkov, keďže Andrićgrad spolufinancuje vláda srbskej časti Bosny.

Našinca zasa môže trochu zaraziť, že jedna z hlavných ulíc mestečka sa volá Mladá Bosna. Nesie teda meno organizácie, ku ktorej patril Gavrilo Princip. No a muža, ktorý zavraždil následníka trónu Františka Ferdinanda, nepovažujú všade za hrdinu. Skôr naopak. Ale na Balkáne sa do historických debát radšej nepúšťať. Trvajú nekonečne dlho a spravidla nikam nevedú. Zmysluplnejšie je napríklad pozrieť si v kine dobrý film a potom sa prejsť do cukrárne na zákusok.

Režisérov svet: Takto vyzerá kotúč z filmu Čierna mačka, biely kocúr.
Režisérov svet: Takto vyzerá kotúč z filmu Čierna mačka, biely kocúr.
MICHAL ŠEBEŇA