Essaouira: Malé rybárske lode sú naozaj ťažké.

Veľa rýb a málo liehu: V Maroku za alkohol kúpite takmer všetko

Medzi Agadirom a Tarfayou bývajú rybári ako lastovičky. Domčeky si prilepili na okraje kolmých útesov, pod ktorými buráca Atlantik.

V osemdesiatych rokoch, čoskoro po tom, ako si Maroko prisvojilo bývalú Španielsku Saharu, viedla na juh povedľa oceánu len obyčajná prašná cesta. Využívala ju hlavne armáda, stabilizujúca situáciu v južnej polovici krajiny. Neskôr ju pokryli asfaltom a mesto Gulmima s tradičným trhom, kam chodievali Tuarégovia obchodovať s ťavami, si definitívne pripojilo pomenovanie Brána Sahary.

Turisti sem takmer nechodievali. Keď sa cesty zlepšili, ceny vďaka dotáciám znížili a odbojných rebelov spacifikovali, potešili sa najmä francúzski dôchodcovia. Vo svojej bývalej kolónii už tradične trávia nejednu zimu.

„Konečne môžeme v Maroku vidieť niečo nové,“ zajasali a s novými obytnými autami často veľkosti linkových autobusov vyrazili na trasu Gulmima - Tantan - Tarfaya - El Dakhla.

Podivné zárobky

Z El Dakhly je na mauritánske hranice päťsto kilometrov. Na ceste stretnete len pár expedičných áut, oveľa viac je osobných. Prečo sa niekto trepe starším autom až do Mauritánie?

„Ak tu stretnete európske osobné auto so stanom, je to jasné. Prepravujú ho na predaj,“ vysvetlili nám mladí Nemci, ktorí plánovali návrat lietadlom. Predaj auta im zaplatí cestu a poznanie tejto časti Afriky. Prispieť si na cestu sa dá aj inak. Maroko je moslimská krajina, alkohol je tu drahý a málokde ho dostanete. Víno, vodka alebo pivo sú pre mnohých turistov dobrým platidlom, za ktoré možno získať všetko. „Mal som v dodávke celú paletu vína,“ pochválil sa nám mladý cestovateľ.

„Zaplatilo mi to naftu. Išiel som sem cez Ceutu, španielsku enklávu na severe Afriky, tam nemajú na hraniciach röntgen ako v marockom Tangeri.“

Niektorí cestovatelia využívajú miestne nerastné bohatstvo a zbierajú polodrahokamy, ktorých je veľa práve na juhu. A tak nám ďalší známy z cesty poslal zaujímavú esemesku: „Za desať pív som vymenil krásny modrý kryštál kobaltu. Ale kobalt sa používa na ožarovanie. Čo myslíte, nie je to nebezpečné?“

Na rybách nikto z turistov nezbohatne, ale o to vášnivejšie sa mnohí rybolovu venujú. Väčšinou bez úspechu. A pretože s miestnymi rybármi sa po francúzsky dohovoria, vznikajú mnohé priateľstvá a miestni rybári zároveň ľahko predajú svoj úlovok.

V zime na rozbúrený Atlantik mnohokrát nemôžu, útesový rybolov je namáhavý a každý dirham aj darček od turistov prídu vhod.

Nie je ryba ako ryba

Prvýkrát turista privonia k rybám severne od Agadiru v prístave Essaouira, druhýkrát je dobrá príležitosť v prístave Sidi Ifni, 170 kilometrov na juh od Agadiru. Do prvého prichádzajú aj organizované zájazdy, v kempoch druhého zostávajú francúzski dôchodcovia mesiac či dlhšie. Na prvý pohľad poznať rozdiel v type turistov.

Ceny rýb v Essaouire vyleteli v reštauráciách pri prístave poriadne hore. Ryby sú tu naozaj čerstvé, veď hlavná tržnica je hneď vedľa. Pýtame sa na cenu za kilo. Predávajúci odpovedajú tak, aby bolo číslovke dobre rozumieť: „Jedna päť“.

Do Maroka sme prišli len pred pár dňami, preto zajasáme. Pätnásť dirhamov, teda necelé dve eurá za kilo morských rýb! Tešíme sa na čerstvú pochúťku na večeru. Potom sa pre istotu spýtame ešte raz. Číslovka bola pochopiteľná pre nich, ale nie pre nás. Jedna päť znamenalo stopäťdesiat.

Lacnejšiu a menej čerstvú rybu možno okúsiť uprostred mediny v starej rybej tržnici. Vyberiete si, dáte si ju vypitvať a odnesiete do jednej z priľahlých „reštaurácií“. Sú temné, páchnu tukom a starou rybacinou a môžete sa v nich cítiť veľmi autenticky. Ako sa potom bude cítiť váš žalúdok, to už je iná otázka.

Našťastie, neďaleko fungujú dva stánky s rybami vyprážanými v zaručene bezbacilovom prepálenom omastku. Zvodne rozvoniavajú a s chlebom aj mačkou pod stolom, ktorá likviduje kosti, stojí porcia tri eurá. V Sidi Ifni nakupujú dôchodcovia bežne a ceny sú tu rozumné. Na pravidelnom týždennom trhu predavač mávol nad hromadami ovocia a zeleniny rukou: „Štyri dirhamy za kilo čohokoľvek!“

Čokoľvek zahŕňalo aj mandarínky. Azda aj preto bolo všetkých päť miestnych kempov zaplnených. Na rozdiel od essaouirského nie je prístav v Sidi Ifni exotický, je moderný a predimenzovaný. Možno práve odtiaľto pochádzajú slávne marocké sardinky, ktoré v konzervách ponúka hádam každá európska samoobsluha. Len si nie som istá, či stoja pol eura ako v Maroku.

Ale v Ifni je dosť iných zaujímavostí. Bývalá španielska štvrť, maják, promenáda nad morom aj dlhá pláž pozdĺž neho až k prístavu a dostatok kaviarničiek na posedenie a pozorovanie miestnych. Mnohí ešte chodia v tradičnom oblečení.

Zatiaľ čo turisti vysedávajú na slnečnej strane, miestni sedia na protiľahlej, v tieni. Obe strany však rovnako zvedavo pozorujú pouličný ruch a pijú rovnaký typ kávy s mliekom, prípadne whisky berber, čo je veľmi sladký a silný mätový čaj.

Rybárske družstvá

Na noc sme zastavili na parkovisku nad malým prístavom Sidi Boulfdail severne od Sidi Ifni. Za novou bránou - ako obvykle v tvare miestneho hradu kasby, v ružovookrovej farbe pripomínajúcej íl - stálo pár desiatok nových malých pracovných domčekov pre rybárov, čo tu pri rybolove prespávajú.

Za tmavými člnmi vytiahnutými na breh sa odrazu otvoril obraz biedy. Napoly zbúrané domčeky v starej časti prístavu pripomínali kulisy k hororovému filmu o následkoch ničivého cunami. Aj keď niektoré z nich mali akoby odstrelené rohy a miesto okien diery ako po bombardovaní, našli sme v nich dva malé obchodíky a tri predajne čerstvých rýb.

Ráno sme sa v kancelárii tunajšieho rybárskeho družstva dozvedeli, že majú asi päťdesiat ťažkých drevených lodí s dvoma pomerne slabými motormi. Podľa očakávaného množstva rýb sa na nich plavia dvaja- traja muži. Problém je v tom, že tunajšie pobrežie takmer nemá prirodzené prístavy a na rozbúrenom Atlantiku nemôžu malé lode kotviť.

Preto ich vyťahujú na breh, čo je práca pre traktor alebo minimálne desať mužov. Predok lode pritom podkladajú smiešne malým kolieskom. Na oceán vyplávajú, len keď nie sú vlny, teda od apríla do septembra. Úradník sa pochválil, že všetky ich ryby idú na export, pretože sú čerstvé, a tak sa ich cena pohybuje od sto dirhamov za kilo. Predajne sú však otvorené nepretržite a ryby v nich stoja menej.

Keď miestne lode nemôžu na more, ryby uložené v ľade privezú odinakiaľ. Posádky obytných áut z parkoviska im zaisťujú odbyt a prichádzajú sem aj miestni. Len čo sme si vybrali rybu, pomocník predavača s ňou bežal na breh. Tam ju oškrabal, vypitval a riadne vyčistil v morskej vode. Zarobí si tak rybár, predavač aj pomocník a miestne mačky majú na raňajky hlavy a vnútornosti.

Dve stovky

Toľko rybárskych kilometrov vedie hlavná cesta pozdĺž mora z letoviska El Ouatia do prístavu Tarfaya. Traja starí francúzski rybári, ktorých sme tu stretli, trávili so svojimi karavanmi na brehu celé tri mesiace, na ktoré netreba vízum. Jeden bol z Callais, druhý z Lyonu a bol tu siedmy raz. Tretí to ani nedokázal spočítať, pretože v osemdesiatych rokoch robil tri roky šéfa v prístave v Tarfayi.

Od miestnych rybárov sa Francúzi príliš nelíšili. Všetci mali tepláky a sprané bundy, veď mimo kempu majú aj cudzinci problémy s obstaraním vody na umývanie a pranie. Starí páni z Európy mali však na rozdiel od štíhlych Arabov menšie bruško. Ich marocký známy Bubo mal šťastie, pretože býval len dva kilometre od miesta, kde lovil a postupne sa stal kamarátom a zároveň domácim sluhom pre všetky tri obytné autá. Mnoho iných útesových rybárov nechalo svoje rodiny vo veľkých mestách na severe a bývajú tu ako lastovičky.

Domčeky vytvorené z drevených dosiek, zo starých diek a z igelitov prilepili na okraje kolmých tridsaťmetrových útesov, pod ktorými burácal a stonal Atlantik. Aby nespadli dole, majú okolo svojej „terasky“ namiesto zábradlia starú rybársku sieť. Udice môžu nahadzovať priamo z okna. My sme však radšej ani nešli na kraj útesu, ktorý miestami tvorili horolezecké previsy nad špliechajúcimi vlnami.

V zemi rybári vykopú jamu, vyložia ju polystyrénom a ryby zasypú ľadom, ktorý im priviezie auto odvážajúce úlovky. Na ojedinelých miestach, kde sú pláže, vlezú rybári až po plecia do studených vôd Atlantiku a za sebou vláčia dlhú sieť, kým v nej niečo neuviazne. Lovia všetkými spôsobmi a musia sa poriadne obracať. Veď turistická sezóna tu trvá necelé štyri mesiace, od januára do apríla, potom je tu pre francúzskych dôchodcov už príliš horúco.

Pred prístavom Tarfaya bývajú niektorí z miestnych rybárov trochu komfortnejšie - v nových ružových murovaných kockách, pri ktorých nechýbajú solárne panely a satelity. Len vodu im rozváža cisterna rovnako ako ich kolegom z lastovičích hniezd. Púšť pri brehu takisto zdobia odpadky, ktoré vietor rozfukuje ďaleko do vnútrozemia.

Tarfaya

Prístav nás lákal, pretože tu bol veliteľom miestneho letiska slávny spisovateľ Saint-Exupéry. Jeho pomník je však obyčajné malé zelené lietadielko na práve rekonštruovanom nábreží, ktoré sa v čase našej návštevy strácalo medzi nákladiakmi a miešačkami. Zaprášené púštne mestečko sa dáva do poriadku pomocou dotácií, ktorými vláda podporuje osídlenie juhu krajiny.

Veľkú ranu prístavu Tarfaya v roku 2008 zasadilo stroskotanie Assalamu, trajektu firmy Armas, ktorý odtiaľto premával na Kanárske ostrovy. Počas víchrice mu zlyhal motor a vietor zahnal loď na skaly tesne pri brehu, kde odpočíva dodnes. Všetkých 113 pasažierov aj 30 členov posádky odviezli miestni rybári, záchranárske člny tu vtedy neboli. Len autá nikto na breh nedopravil.

„Na Armase mi zostala nová Toyota,“ posťažoval sa nám chlapík z Feunteventury, bývajúci teraz v Tarfayi. Turistické autá vyjazdili za roky od stroskotania na priľahlom brehu rozľahlé parkovisko, pretože každý si chce vrak vyfotiť. Prístav medzitým zaspal. Colnica je zaviata pieskom rovnako ako rybárske loďky vytiahnuté na breh, akoby aj ony čakali na nové ferry.

„Už sa stavia nový trajekt, do konca roka bude v prevádzke,“ pokračoval náš miestny známy. Aj keď pri stroskotaní sa nikomu nič nestalo, bude trvať pár rokov, než zmizne nedôvera. Ale tak, ako sa turisti stále vracajú do Maroka, vrátia sa aj na trajekt na Kanáre.

Tarfaya rozkvitne, ale návštevníci budú možno už len spomínať na rok 2014, keď si na pláži mohli kúpiť veľkú rybu za tri eurá.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní