Viete, ktorá krajina je nočnou morou vegetariánov? Neuveríte

Mongolsko vám ponúka neopakovateľnú prírodu, ale občas prekvapí moderným vzhľadom

Zmenené hlavné mesto, obnovujúce sa kláštory, ale aj hotová pohroma pre vegetariánov. Súčasné Mongolsko žije svoj život medzi moderným a tradičným, prítomnosť sa prelína s minulosťou. Postupne sa však mení a viaceré predstavy a stereotypy o najredšie obývanej krajine sveta už neplatia.

Voľne sa pasúce kone: Nájdete ich aj na ceste cez step ku kláštoru Amarbayasgalant.
Voľne sa pasúce kone: Nájdete ich aj na ceste cez step ku kláštoru Amarbayasgalant.
TOMÁŠ BRISUDA

Komplikovaná doprava

Na rusko-mongolských hraniciach vystupujeme z vlaku a presedláme na autobus. Je to tak o poznanie lacnejšie, príplatky na medzištátne vlaky sú totiž obrovské. Hoci zvyknem cestovať sám, tentoraz mám spoločnosť. Ešte v ruskom Irkutsku sa ku mne pridali dvaja pohodoví Francúzi. Párik mladých socialistov, miestami až s komunistickými názormi, s ktorými sme vo vlaku živo riešili problémy sveta. Prvá zastávka je mesto, teda skôr dedina Altanbulag. Jeho jedinou devízou je, že je to prvá obec, s ktorou sa stretnete na mongolskej pôde. Inak vás tam nič iné neohúri.

Najrozumnejšie nám pripadá čo najrýchlejšie zdrhnúť preč, ale až také jednoduché to nie je. Žiada si to totiž kus vynachádzavosti a odhodlania, aby sme zistili, ako tu premávajú autobusy – informácie na zastávke sú napísané výlučne po mongolsky a ešte k tomu azbukou. Mimochodom, Mongolsko je jediná krajina na svete okrem krajín bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa píše azbukou. V 90. rokoch, po páde komunistického režimu, boli snahy o oživenie pôvodného tradičného písma, nestretli sa však s veľkým ohlasom a väčšina ľudí stále používa mierne upravenú azbuku.

Čoraz viac sa však, najmä vďaka počítačom a angličtine, presadzuje latinka. Nakoniec sa od domácich krkolomne dozvieme, že žiadny autobus do najbližšieho mesta Süchbátar do konca dňa už nepremáva. Nezostáva nám nič iné, len zobrať si taxík. Je to ďalšie šťastie v nešťastí. Zoznámili sme sa milým taxikárom Nergüiom, ktorý nás po prekvapivo dobrej ceste odváža nielen do Süchbátaru, ale - keďže ani tu nepremávajú žiadne vlaky - priamo do prvého cieľa našej cesty - Darchanu.

Národný park Terelj: Naša pani domáca. Jurtu nám prenajala asi za tridsať dolárov.
Národný park Terelj: Naša pani domáca. Jurtu nám prenajala asi za tridsať dolárov.
TOMÁŠ BRISUDA

Nočná mora vegetariánov

Tretie najväčšie mesto krajiny má asi 75-tisíc obyvateľov a je východiskovým bodom cesty k jednému z najkrajších mongolských klenotov - takmer tristoročnému kláštoru Amarbayasgalant. Nergüi nás vyloží pri hoteli, o ktorom si myslel, že bude najlacnejší. Opäť sa ukáže, že cestovať v trojici má v krajine ako Mongolsko veľa výhod. Jednotky izby vôbec nemajú a trojka stojí presne toľko, čo dvojka. Stihneme ešte nákup v supermarkete.Ten sa síce navonok tvári ako tie európske, ale sortiment je výrazne odlišný. Nenájdete tu takmer žiadne ovocie či zeleninu.

Len pár maličkých jabĺčok a nejaké zosušené mrkvy. Výber bol o to zúfalejší, že obaja moji francúzski spolucestujúci boli vegetariáni. „Tušil som, že Mongolsko bude zlé, ale že aj v supermarkete v relatívne veľkom meste bude ponuka taká chudobná, som naozaj nečakal,“ zúri Loic. Nakoniec predsa len nájde záchranu vo forme kórejských vreckových polievok. Raz darmo, Mongolsko spolu s Tibetom sú pre vegetariánov asi najhoršie krajiny na svete. Takmer nič sa tu neurodí, všetko treba zďaleka dovážať, navyše dopyt domácich po zdravých potravinách je minimálny. Výsledkom je doslova zúfalá ponuka.

Rušný deň: Okolie kláštora Gandan.
Rušný deň: Okolie kláštora Gandan.
TOMÁŠ BRISUDA

Mongolský pop

Ešte pred odchodom do kláštora vyskúšame nočný život v Darchane. A je to v každom prípade pozoruhodný zážitok. Z pár barov v centre duní mongolský pop, často ide o pôvodné ľudové skladby v modernom elektrošate. Štýl zábavy sa však celkom podobá nášmu. S pribúdajúcimi hodinami sa u väčšiny mladých Mongolov zvyšuje podiel alkoholu v krvi. Okolo polnoci sa malé námestie začína zapĺňať motajúcimi sa tínedžermi, počuť hádky, jednoducho, klasika. Dopijeme druhé pivo a poberieme sa do hotela.

Zajtra nás totiž čaká náročný deň. Ráno medzi húfom taxikárov opäť narazíme na nášho starého známeho Nergüia. Poriadne to nahnevá jeho dotieravých kolegov. Z ich pohľadu totiž ide o veľa. Asi 150-kilometrová cesta do kláštora Amarbayansgalant by im vraj vyniesla priemerný týždenný zárobok. „Nebudem vás predsa klamať, ste už v podstate moji známi,“ smeje sa Nergüi, kým sa dohadujeme o cene. Keďže cestujeme traja, náklady si rozdelíme a zasa niečo ušetríme.

Námestie Süchbátar: Patrí medzi vyhľadávané časti Ulanbátaru.
Námestie Süchbátar: Patrí medzi vyhľadávané časti Ulanbátaru.
TOMÁŠ BRISUDA

Pokoj a šťastie

Názov kláštora presne vystihuje okolitú realitu - v mongolčine Amarbayansgalant znamená niečo ako Kláštor pokojného šťastia. V okolí stojí pár júrt, obďaleč sa vyníma menší jurtový kemp pre turistov. Tradičnejšie sa asi noc v Mongolsku stráviť nedá - v širokej stepi v jednej z júrt pod oblohou plnou hviezd, so starým kláštorom stojacim pár metrov vedľa. Vybudovali ho v rokoch 1727 - 1736. Ako jeden z mála mongolských budhistických kláštorov ho komunisti nezničili. Najmä v tridsiatych rokoch minulého storočia povraždili veľa mníchov a zničili veľa cenností.

Dnes však už kláštor opäť slúži svojmu účelu, i keď neustále prebieha jeho rekonštrukcia. Aj teraz je lúka na nádvorí posiata novými škridlami - zrejme idú robiť strechu. V okolí nie je nikoho, ale naozaj nikoho. Vchádzame na nádvorie kláštora očakávajúc aspoň stánok s lístkami a nejakú stráž, ale zíva to prázdnotou. Len tak sa prechádzame po nádvoriach okolo zamknutých pavilónov, keď sa zrazu ako na zavolanie zjaví malý chlapček. Aj keď nevie ani slovo po anglicky, ihneď vytuší, čo tak asi traja cudzinci v „jeho“ kláštore môžu chcieť.

Odbehne a o pár minút sa vrátil so zväzkom skutočne obrovských kľúčov. Najväčším z nich nám otvorí hlavnú sálu, kde sa ráno a večer schádzajú mnísi na pravidelné modlitby. Exteriér kláštora nesie výrazné čínske črty, interiér je však čisto tibetský. Tibetská forma budhizmu bola už v stredoveku vyhlásená za oficiálne náboženstvo Mongolov. Asi najvýznamnejší mongolský láma Zanabazar je v kláštore pochovaný.

Budhistický kláštor Choijin: Nájdete ho medzi výškovými budovami hlavného mesta.
Budhistický kláštor Choijin: Nájdete ho medzi výškovými budovami hlavného mesta.
TOMÁŠ BRISUDA

Noví priatelia

V Ulanbátare sa lúčim s francúzskymi spolucestovateľmi. „Ak niekedy zavítaš do Bretónska, ozvi sa a môžeme skočiť na pivo,“ vraví Loic a dáva mi svoj facebookový kontakt. Uisťujeme sa, že zostaneme v kontakte, i keď obaja tušíme, že to tak asi nebude. Sám dlho nezostávam. Je to paradox, ale pri sólo cestovaní v skutočnosti nie ste nikdy sám. Po svete chodí mnoho ľudí, ktorí priam vyhľadávajú spoločnosť podobných cestovateľov. V mongolskom hlavnom meste tak natrafím na Johna a Evu, kanadsko-ruský párik, ktorý chce prejsť celý svet autostopom.

Poprosím ich, aby ma odfotili pri Zajsane, pamätníku druhej svetovej vojny, dáme sa do reči a dohodneme spoločný výlet do neďalekého národného parku Terelj. Miliónový Ulanbátar bol založený v roku 1639 ako kláštor z júrt. Hovorí sa, že polovica obyvateľov Mongolska žije v hlavnom meste, i keď to už nie je celkom pravda. Prekvapí vás, ako veľmi je mesto rozvinuté. Ak si Ulanbatár predstavujete ako množstvo júrt a rozpadnutých domov v centre, ste na omyle. Tak to bolo možno pred sto či aspoň pred päťdesiatimi rokmi. Dnes tu nájdete množstvo výškových budov, parkov a starobylých chrámov i palácov.

Určite ich je tam viac, ako máme my v Bratislave. Stojí tu jediný budhistický chrám s neprerušenou prevádzkou aj počas komunizmu - lamaistický chrám Gandan, celým menom Gandantegchinlen. Mal slúžiť ako pocta mongolským tradíciám a dôkaz náboženskej slobody. V chráme stojí najvyššia krytá socha na svete, socha Avalókitéšvaru, vysoká vyše 25 metrov. Socha má celkom zaujímavú históriu. Postavili ju v chráme v roku 1911 na oslavu mongolskej nezávislosti.

Počas druhej svetovej vojny ju Rusi zničili a odvliekli do zbrojárskych fabrík na výrobu bômb a nakoniec v roku 1996 v kláštore postavili novú sochu. Jej podstavec tvorí tradičná mongolská jurta, nazývaná ger, v životnej veľkosti. Dnes v Mongolsku cítiť veľký návrat k tradičnému lamaizmu, k tibetskej forme buddhizmu.

Priamo v centre mesta, jednu ulicu od hlavného Suchhbátarovho námestia, stojí bývalý budhistický kláštor Choijin. Kláštor bol už za Stalina premenený na múzeum, ktorým zostal dodnes. Možno práve preto sa tento už vyše storočný komplex zachoval skoro neporušený v úplnom centre mesta, obklopený modernými výškovými budovami.

Socha Džingischána: Patrí medzi turistické lákadlá Ulanbátaru.
Socha Džingischána: Patrí medzi turistické lákadlá Ulanbátaru.
TOMÁŠ BRISUDA

Tradičná krajina

Návšteva Mongolska by sa hádam ani nerátala, ak by sme nezavítali aspoň do jedného národného parku. Nájdeme tu prírodu, ktorá robí Mongolsko jedinečným - neobývané, skoro ľudoprázdne stepi, hory a lesy. Práve takúto rýchlu ochutnávku pravej tradičnej mongolskej krajiny ponúka Národný park Terelj vzdialený iba pár hodín jazdy autobusom z centra Ulanbátaru.

Asi za pol hodiny sa človek vymotá z neveľmi rozľahlého veľkomesta a razom sa ocitne akoby v inej krajine. Nízke kopce, nikde ani živej duše, sem-tam biela jurta. Komerčný turizmus však zasiahol už aj túto nepoškvrnenú krajinu. Hneď ako vystúpime z autobusu, miestni podnikavci nám ponúkajú nocľah v neďalekých tradičných obydliach: „Hello, my friends, see my ger, very close and cheep for you!“ Ako správne tušíme, ubytovanie v žiadnom prípade nie je cheep, teda lacné. Prejdeme sa trochu ďalej a urobíme dobre. V agentúrach v Ulanbátare nám tvrdili, že pod 150 dolárov tam nie je nič.

Priamo pred autobusom sa dušovali, že nič nenájdeme pod 100 dolárov. Nakoniec na päť minúť chôdze od nich zoženieme pre seba celú jurtu asi za tridsať dolárov. Pravda, museli sme tvrdo zjednávať. „To radšej pôjdem spať niekam hore do stanu,“ pohrozí v istej chvíli John. A zaberie to. John s priateľkou nepracujú, chodia stopom po svete a na prespávanie využívajú couchsurfing. Je to relatívne nový systém ubytovania, keď človek ponúka svoj vlastný byt či dom s tým, že na revanš môže zas on niekde prespať zadarmo.

Takýmto štýlom sa dá cestovať doslova zadarmo, a to aj na druhý koniec sveta. Oni majú predbežne dohodnuté ubytovanie v Bratislave, zatiaľ čo ja mám možnosť spať v Moskve. V Národnom parku Terelj nie sú nejaké vyslovené atrakcie, je tam menší kláštor s meditačným centrom a potom už „iba“ krásna príroda. Okolitá scenéria je ako z katalógu, človeku sa ani nechce veriť, že je vzdialený iba pár hodín jazdy z hlavného mesta. Som plný dojmov a neopísateľných pocitov. A to ma už na ďalší deň čaká cesta vlakom cez rozľahlú púšť Gobi.

Dominanta: Sochy sú neodmysliteľnou súčasťou hlavného mesta.
Dominanta: Sochy sú neodmysliteľnou súčasťou hlavného mesta.
TOMÁŠ BRISUDA