Za Draculov hrad je považovaný Bran v rumunských Karpatoch. Na snímke Vlad III. Tepeš na maľbe z 15. storočia.

Vlada Tepeša v Rumunsku považujú za hrdinu. Nie je za tým jeho krvavá povesť

Fiktívna postava z románu alebo skutočná historická osobnosť? Vydajte sa s nami po stopách grófa Draculu.

Od vydania knihy Dracula ubehlo už stošestnásť rokov. Írsky autor Bram Stoker v nej vykreslil podobu upíra, ktorá zľudovela v knihách, komiksoch aj vo filmovom priemysle. Pôvodnú východoeurópsku predstavu upíra ako odpudivého nemŕtveho primitívneho tvora vytlačil do úzadia.

Stokerov upír bol aristokrat z Transylvánie, žijúci už stáročia na hrade v pohorí Karpaty v dnešnom Rumunsku, zbehlý v alchýmii a mágii, vzdelaný, charizmatický a očarujúci, no zároveň brutálne monštrum bažiace po krvi.

Slovami samotného Brama Stokera - „so šarmom jemu vlastným, s červeným svetlom v očiach a úsmevom, na ktorý by aj Judáš v pekle mohol byť hrdý“ - sa Dracula stal ikonou.

Zrod legendy

Kniha Dracula nebola prvým upírskym románom. Stala sa však najúspešnejšou knihou s touto tematikou. Napriek tomu po jej vydaní 26. mája 1897 sa nestala automaticky bestsellerom. V roku 1922, po smrti Brama Stokera, nakrútil známy nemecký režisér Friedrich Wilhelm Murnau film s názvom Nosferatu.

Napriek zmene mena z grófa Draculu na grófa Orloka bol film jasne inšpirovaný Stokerovou knihou. Potomkovia Brama Stokera žalovali Murnaua za adaptáciu, na ktorú nemal právo. Súd rozhodol zničiť všetky kópie filmu.

Napriek tomu sa jeden exemplár zachoval. A s filmom považovaným za dobové veľdielo začala rásť aj sláva knižnej podoby Stokerovho Draculu.

Inšpirácia

Až v roku 1958 prvýkrát vyslovil Cecil Kirtly myšlienku, že Dracula má mnoho spoločných čŕt s historickou postavou Vlada III. Tepeša. Po vydaní knihy Radua Floresca a Raymonda McNallyho Po stopách Draculu v roku 1972 sa široké spektrum bádateľov začalo zaujímať o to, odkiaľ Bram Stoker čerpal inšpiráciu pri písaní knihy.

Výsledok je, ako to už býva, protichodný. Stoker vraj vychádzal z predchádzajúcich kníh o upíroch, z írskej mytológie aj z folklóru, no mnohé informácie pochádzajú aj z rumunskej histórie. Samotné meno krvilačného grófa v jeho knihe bolo pôvodne gróf Wampyr, ktoré Stoker zmenil po tom, čo narazil na meno Dracul. Sám Vlad III., valašský vojvoda, sa podpisoval ako Wladislaus Dragwlya.

Aj ďalšie formy Dragulea či Draculea sú zdrobneniny prídomku jeho otca Vlada II. Ten bol za úspechy v boji proti Turkom prijatý do Dračieho rádu, po latinsky Societas Draconistrarum, vytvoreného cisárom Žigmundom Luxemburským, a prijal označenie Dracul - drak, ktorého podoba sa objavuje aj na minciach a pečatiach z tohto obdobia. Dracula teda znamená „syn draka“. Kto sa však skrýva za touto záhadnou historickou postavou?

U sultána

Vlad sa narodil v roku 1431 v rumunskom meste Sighisoara. Aby si jeho otec Vlad II. Dracul udržal valašský trón proti opozícii v krajine podporovanej aj Uhorskom, musel v roku 1442 požiadať o pomoc Osmanskú ríšu.

Ako záruku poslušnosti voči novým spojencom poslal svojich dvoch legitímnych synov Vlada a Radua na osmanský dvor v Edirne. Tam sa naučili vojenstvu, jazde na koni, literatúre, spoznali Korán a plynule hovorili po turecky. Silnému tlaku Uhorska na juhovýchodnú hranicu nakoniec v roku 1447 Vlad II. Dracul podľahol.

Domáca opozícia bojarov s výraznou podporou uhorského kapitána Jána Huňadyho zvíťazila v rozhodujúcej bitke, kde Vlad II. padol. Jeho najstarší syn a následník Mircea II. Valašský bol oslepený a pochovaný zaživa pri rumunskom meste Targovište.

Nové rozloženie síl sa však nepáčilo Osmanom. Napadli Valašsko a na trón dosadili mladého Vlada III. Toto obdobie jeho vlády trvalo necelý rok. Mocný Ján Huňady napadol Valašsko a dosadil na trón sebe oddaného vládcu. Vlad III. ušiel do moldavského exilu.

V tieni Osmanov

V tom čase Vlad III. ešte netušil, že celý jeho život bude poznačený spormi s jeho niekdajšími vychovávateľmi. Osmani v roku 1453 dobyli Konštantínopol, po čom nasledovalo rýchle ovládnutie Balkánu. Valašsko vyhlásil osmanský sultán Mehmed II. za súčasť svojej ríše. Vlad III., dokonale poznajúci osmanské obyčaje a spôsob boja, sa spojil s Uhorskom.

V roku 1456 so svojou armádou dobyl Valašsko a stal sa po druhýkrát jeho pánom. Valašsko bolo po neustálych bojoch v dezolátnom stave. Nie dlho po tomto úspechu, v roku 1459, požiadal Mehmed II. Vlada o vyplatenie tribútu, ktorý by potvrdil jeho vazalský pomer k Osmanom.

Sultán žiadal desaťtisíc dukátov a päťsto regrútov do osmanského vojska. Legenda vraví, že keď si osmanskí posli odmietli sňať z hlavy turbany, dal im ich Vlad III. pribiť k hlave klincami. Takto odmietol vazalstvo voči sultánovi a spojil sa s Matejom Korvínom, synom Jána Huňadyho a uhorským kráľom.

Narážač

Sultán poslal k hraniciam nikopolského beja Hamza Pašu s tisíckou elitných jazdcov, ktorí mali Vlada III. zbaviť moci. Vlad III. bol pripravený. Osmanov na hlavu porazil a ešte v ten deň dal všetkých napichnúť na koly.

Tým si vyslúžil turecké pomenovanie „kazikli bej“ - knieža narážač. V kresťanskom svete ho začali nazývať Vlad III. Narážač, po rumunsky Tepeš, až po jeho smrti. Neskôr vpadol na osmanské územie dnešného Bulharska.

V liste Matejovi Korvínovi napísal: „Zabili sme 23 884 Turkov, nerátajúc tých, ktorých sme spálili v ich domoch, a tých, ktorým vojaci odsekli hlavy.“ Mnohé kroniky uvádzajú, že práve týchto vyše 23-tisíc Osmanov narazili na koly. Rozzúrený sultán vyslal v roku 1462 do Valašska obrovskú armádu, ktorá mala nadobro skoncovať s krvilačným kniežaťom. Vlad III.

Tepeš nemal dostatok síl, aby sa mu postavil na otvorenom poli, boju sa vyhýbal, útočil počas noci a nechal Osmanov vpochodovať až do Targovišťa. Tam údajne našli ďalších približne 20-tisíc kolov s hnijúcimi mŕtvolami, čo donútilo osmanské vojsko v panike ujsť z Valašska.

Zrada

Vladov brat Radu, ktorý s ním strávil mladosť v Edirne a vstúpil do osmanských služieb, dokázal zhromaždiť nespokojných bejov, ktorým sa nepáčila politika Vlada III. Po ťažkom boji a víťazstve pod hradom Poenari musel vysilený Vlad III. Tepeš ujsť z Valašska. O pomoc požiadal niekdajšieho spojenca Mateja Korvína.

Ten dostal od pápežskej stolice tridsaťtisíc zlatých na vedenie krížovej výpravy proti Osmanom. Tieto peniaze však minul na vlastné účely a nebol ochotný pokračovať v bojoch. Príchod Vlada III. Tepeša mu neprišiel vhod, a tak ho dal uväzniť. Dvanásť rokov bol Vlad väznený vo Vyšehrade a neskôr v Budíne v Uhorsku.

Až po náhlej smrti brata Rada v roku 1476 a silnejúcom osmanskom tlaku ho prepustili, aby sa znova chopil moci vo Valašsku. Jeho tretí návrat do rodnej krajiny však trval len dva mesiace. Prepadli ho neďaleko dnešnej Bukurešti, jeho hlavu poslali sultánovi do Konštantínopolu a telo pochovali na neznámom mieste.

Národný hrdina?

Vlad III. Tepeš bol považovaný za sadistického panovníka už počas života, no až po jeho smrti vznikli najkvetnatejšie opisy jeho zverstiev. Podľa kroník dal popraviť od štyridsaťtisíc až do stotisíc ľudí. Jeho najobľúbenejším trestom bolo narážanie na kôl. Tato tradícia sa uchovala hlavne u transylvánskych Sasov, ktorí boli často terčom jeho útokov, a neskôr sa utužovala najmä v krajinách, kde sa hovorilo po nemecky.

O zverstvách Vlada III. Tepeša hovoria tiež ruské rukopisy s názvom Skazanie o Drakule Voevode. Každá minca má však dve strany. Mnohí, najmä rumunskí historici, považujú tieto záznamy za tendenčné a prehnané. Vlada III. Tepeša v Rumunsku považujú za národného hrdinu. Pozitívne sa vníma jeho snaha nanovo vybudovať zdevastované Valašsko.

Bojoval proti skorumpovaným bojarom, budoval nové osady a chránil domácich obchodníkov práve na úkor Sasov a cudzincov z ruských oblastí. Na dlhé obdobie sa stal hradbou proti osmanskej rozpínavosti. Národné múzeum umení v Bukurešti s cieľom očistiť meno Vlada III. Tepeša usporiadalo v roku 2010 výstavu jeho obrazov a rukopisov týkajúcich sa tohto panovníka.

Kurátorka Margot Rauchová otvorila výstavu slovami, že „obraz Vlada III. Tepeša bol pokrivený západnou propagandou s cieľom prezentovať východ Európy ako primitívnu krajinu a zdroj zla“.

Len vo fantázii

Vlad III. Tepeš bol nepochybne krutý vládca, no v mnohom sa nelíšil od vtedajších vládcov z iných európskych krajín. Neexistujú žiadne relevantné dôkazy a záznamy o takzvaných upírskych praktikách. Pitie krvi, strach z krucifixu a zo slnka, spánok v truhle a ďalšie musíme zaradiť do kategórie fantastických predstáv spisovateľov.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní