Elektrina: Príbytky sú prístupné z vody člnom, vľavo na tyči vidno solárny panel.

Vodní ľudia v delte Orinoca sa riadia iba prírodou

V delte Orinoca neohrozuje indiánske komunity čoraz intenzívnejší turistický ruch, ale ropa.

Za svoje pomenovanie Venezuela vďačí obrazotvornosti európskych moreplavcov, ktorí zakotvili v delte Orinoca, ale aj Indiánom z kmeňa Warao. Spleť riečnych ramien a kanálov, po ktorých sa plavili domorodci v úzkych drevených člnoch, ako aj brehy lemované typickými obydliami postavenými na koloch, totiž pripomínali Amerigovi Vespuccimu Benátky - Veneziu. A tak túto časť Ameriky označil ako Venezuelu - Malé Benátky.

Prišli z neba

Máloktorý asi z dvadsaťtisíc Waraov obývajúcich spleť ramien v ústí tropického veľtoku počul túto historku. Svet bielych im je stále dosť cudzí, dôležitejšie je predsa poznať, kde sú korene vlastného kmeňa. Podľa jednej z indiánskych legiend prišli „ľudia v kanoe“ (War - aroa) na Zem priamo z neba, kde žili okrem nich len vtáky. Bolo to tak dovtedy, kým jeden z lovcov náhodou trafil šípom operenca a prestrelil dierku v oblohe. Cez ňu sa spustili po povraze zvedaví predkovia dnešných Waraov na tento svet. Pretože sa im pri vodách Orinoca, bohatých na ryby, zapáčilo, späť sa už nevrátili.

Keď sme vyrazili motorovým člnom z Tucupity do orinockej delty, bolo nám jasné, že nejdeme navštíviť žiadnych „divochov“, ako sme si zvykli označovať prírodné národy, ktoré majú málo kontaktov s modernou civilizáciou. Napriek tomu sme boli plní očakávania zo stretnutia s domorodcami, ktorí síce už chodia oblečení, ale napriek pomerne intenzívnym civilizačným vplyvom sa nevzdali tradičného spôsobu života. Vzťah týchto „vodných ľudí“ k rieke je už odmalička veľmi silný.

To, čo je pre našincov exotika, je pre tamojšie deti bežné. Foto: Jozef Májsky

„Vedia skôr plávať a veslovať, ako chodiť,“ smeje sa náš domorodý sprievodca Carlos, keď sa čudujeme, že drobci v predškolskom veku skáču ako odušu z lodiek a prístavného móla do vody. Waraovia skutočne za celý život prekonajú podstatne viac kilometrov po vode než po súši. Na väčších ramenách rieky, ktoré brázdia aj rýchle motorové člny bohatých Venezuelčanov, stretávame hlavne väčšie indiánske plavidlá, okrem nákladu neraz poriadne zaťažené celou rodinou, no v menších riečnych kanáloch obyčajne pádlujú v malých loďkách osamelí rybári, ale aj ženy či dve-tri deti. Okrem umenia udržať rovnováhu vo vratkom plavidle je životne dôležitá aj dokonalá orientácia v spleti ramien a kanálov. Treba pamätať aj na to, že niektoré bývajú súvislo zarastené vodnými hyacintmi, takže sú nesplavné.

S japonským motorom

Okolitý prales ešte nie je zdevastovaný, nájde sa v ňom stále dostatok vhodných stromov na výrobu tradičných člnov, označovaných v dobrodružnej literatúre ako pirogy. Kuriary, ako volajú domorodci tieto loďky vydlabané z kmeňa mohutných stromov, vyrábajú Indiáni pomocou ostrého nástroja podobného motyčke a hlavne pri dokončovaní plavidla využívajú aj oheň. Ešte donedávna poháňali člny len veslá, dnes však má čoraz viac veľkých „rodinných“ plavidiel silný japonský motor.

„Koľko tu stojí takýto výkonný lodný motor?“ pýtame sa nášho sprievodcu i lodníka v jednej osobe. Cenu v bolívaroch hneď preratúvame na eurá a veru sme celkom zaskočení. Ako si dokáže zarobiť Indián bez stáleho príjmu aj okolo tritisíc eur, sme nepochopili dodnes. Príjmy Waraov z lovu a zo zberu lesných plodov, prípadne z predaja drobných suvenírov turistom nebudú bohvieaké, no na druhej strane ich životné náklady, hlavne na bývanie, sú prakticky nulové.

Drevený čln: Dokážu ho ovládať aj deti. Foto: Jozef Májsky

Strom života

Materiál na palafity, teda príbytky postavené na koloch, poskytuje obyvateľom delty, rovnako ako pred stáročiami, okolitý prales. Podľa lokality môže byť rozdiel hladiny medzi obdobím sucha a dažďov až tri metre, čomu zodpovedá aj výška podlahy kolo vej stavby. O dome hovoriť nemožno, keďže prístrešok nemá steny. Vyvýšenú plošinu vytvorenú z palmových kmeňov kryje len jednoduchá strecha, ktorá je zhotovená z listov palmy moriche. Využitie tejto močiarnej palmy vysokej až 35 metrov, s elegantným štíhlym kmeňom a ozdobným chocholom listov, dotiahli Waraovia do dokonalosti. Okrem už spomenutého využitia kmeňa a listov na stavebné účely získavajú z drene mladých kmeňov aj múku a chutné palmové červy moo. Tie sme, našťastie, nemuseli ochutnať. Veľmi výživné sú tiež plody „stromu života“, ako občas túto palmu prezývajú vo Venezuele. Waraovia z nich vyrábajú hlavne olej, ale po vykvasení sa z nich dá vyrobiť i chutný nápoj. Väčšina turistov kupujúcich od indiánskych žien a detí rôzne pletené výrobky - misky, košíky, tácky či podnosy - určite netuší, že materiál na ich výrobu tiež poskytla palma moriche. Nemožno sa preto čudovať, že má dôležité miesto v mytológii domorodcov.

Pirane do hrnca

Iste mnohým napadne, prečo nepestujú viaceré bežné tropické plodiny. Nie je za tým lenivosť, ale práve vysoká hladina spodnej vody v delte. Preto len na vyššie položených miestach rastie aj kokosová palma a možno tu sadiť maniok, Juhoameričanmi nazývaný yuka, platanos - banány na varenie, i bananas - sladké banány, ktoré sa bežne dovážajú aj k nám. Jedinú plodinu, ktorú Waraovia dopestujú aj v zaplavovaných oblastiach delty, predstavuje tropická okopanina taro. Na zber jeho veľkých guľatých hľúz sa Indiáni vyberajú, samozrejme, loďkou.

Pri návrate z pralesného políčka sa často zastavia na svojich obľúbených miestach, aby doniesli do hrnca aj nejakú rybu. Obyčajne sú to len bežné dravé pirane, ktorých mäso práve nepredstavuje žiadnu lahôdku, o čom sme sa mohli presvedčiť, keďže sme si ich zopár ulovili a dali pripraviť podľa domorodého receptu. Títo šikovní rybári však vedia nachytať aj iné, chutnejšie druhy rýb, napríklad rastlinožravé pirane - pacú či fúzaté sumce - bagre. Občas donesú aj korytnačku, trochu náročnejšie je uloviť väčšie hlodavce - agutiho alebo paku, prípadne obyvateľov korún - ostražité vtáky a opice.

Prehistoricky vyzerajúce hoacíny chocholaté, ktorých menšie kŕdle sme kde-tu pozorovali v pobrežných porastoch, majú však nechutné mäso, preto ich Indiáni ani mestici nelovia. Waraovia, tak ako aj iní pralesní Indiáni, s obľubou chovajú mláďatá mnohých druhov divožijúcich zvierat. Často sú to papagáje, tukany alebo opice, ktorým zabili matku. „Poďte pozrieť našu krotkú lapu,“ dosť neodbytne nás ťahá do dreveného prístrešku jeden z lovcov, len čo sme uviazali náš čln pri jeho príbytku. Hlavne tí, ktorí chovali morča, boli nadšení z milo vyzerajúcej paky nížinnej, podobnej trochu prerastenému morskému prasiatku. Indiáni zvyknutí na gringov sa im často snažia predať svojich domácich miláčikov. „Niekedy však skončia aj v hrnci,“ ukazuje smerom k ohnisku a smeje sa Carlos. Ani šikovní lovci nemusia mať vždy šťastie a keď vám poriadne škŕka v žalúdku, city idú bokom.

Čierne vody

O tom, že strava Waraov je chudobná na bielkoviny, svedčia hlavne nafúknuté brušká malých detí. Tie okrem jednostrannej výživy oslabujú aj časté hnačky a parazity. Takisto sa odhaduje, že až päťdesiat percent indiánskych detí má tuberkulózu. Našťastie, malária je v delte Orinoca dosť ojedinelá, pretože v takzvaných čiernych vodách bohatých na rastlinné triesloviny sa komárom prenášajúcim jej pôvodcu príliš nedarí. Do akej miery môže negatívne vplývať na zdravotný stav Waraov izolovanosť ich komunít a s tým súvisiaca degenerácia, sa môžeme len domnievať.

V každom prípade sme však videli u takého malého počtu ľudí enormne veľké množstvo rázštepov hornej pery. Keďže organizátor nášho výletu navštevuje niektoré indiánske rodiny pravidelne, radi sme prispeli takto postihnutej malej dcérke jeho známeho na operáciu.

Nafúknuté brušká: Svedčia o nedostatku bielkovín v potrave. Foto: Jozef Májsky

Čo dostanú, zjedia

„Šetrite tými cukríkmi, pozrite sa, aké majú niektoré deti pokazené zuby,“ počujem káravý hlas zo skupinky našich mladých „samaritánok“, ktoré po rozdelení sladkostí a tričiek práve zabávajú drobizg i väčšie deti bublifukom. Nie vždy žiarivý úsmev niektorých detí však nemá na svedomí cukor, ale nedostatok minerálov, pretože voda v rieke, ktorú používajú ako pitnú, je veľmi mäkká. Inak typické pre domorodcov je, že všetko, čo dostanú, okamžite skonzumujú. Načo si odkladať niečo na ďalšie dni, veď zajtrajšok je predsa tak ďaleko, dá sa čítať hlavne z tvárí detí. A keď nebudú cukríky, určite sa nájde v okolí strom alebo ker s chutnými plodmi, ako nás o tom párkrát presvedčili artistické výkony malých maškrtníkov. Za celkom prirodzené považujú Indiáni aj odhadzovanie akýchkoľvek obalov na zem či do vody. Tento zvyk je pochopiteľný, veď s prírodnými materiálmi, ktoré používali po stáročia, si prales a rieka dokázali vždy rýchlo poradiť. Na plasty však nestačia mravce, termity ani voda, a tak naraziť pri ich osade na smetisko nie je nič výnimočné.

Ohník a solárne panely

V kempe, ktorý sa stal na pár dní našou základňou v delte Orinoca a bol postavený tiež na koloch, bola situácia s čistotou celkom obstojná, aj keď zabiť pod sprchou zopár švábov alebo sa pozerať pri holení do očí malej rosničke tu patrí k bežnému štandardu. Hady, škorpióny i tarantuly sa nám vyhýbali, takže keď sme si ich chceli odfotiť, museli nám ich domorodci nájsť.

Asi najviac tu našinca poteší, že bafkajúci agregát vyrába aspoň do ôsmej, deviatej elektrinu. Neďaleko od rovníka prichádza totiž súmrak už po šiestej a bez umelého osvetlenia nastáva predlhý čas nudy. „Ako trávia večery Indiáni? Idú skoro spať alebo si rozprávajú bájky a rozprávky?“ pýtame sa pri večeri naturalizovaného Gréka, majiteľa kempu. „Niektorí posedávajú pri ohníku, iní idú spať, ale viacerí si zapnú žiarovku, tak ako my,“ dostávame odpoveď. Keďže vidí v našich očiach údiv, dodáva, že majú malé solárne panely, ktoré im postačia. Skutočne, na druhý deň objavujeme toto zariadenie, trochu väčšie ako kniha, na tyči nenápadne trčiacej nad palmovú strechu indiánskeho príbytku. Od malej sliepňajúcej žiarovky je už len krok k satelitu a televízoru. Určite nie som sám, kto dúfa, že sa len tak skoro nebudú po večeroch v orinockej divočine rozliehať hlasy protagonistov z latinskoamerických telenoviel alebo dokonca amerických krvákov.

Aký osud čaká Waraov, ťažko predvídať. Je takmer isté, že budú musieť zabudnúť na väčšinu svojich božstiev a duchov, pretože vláda, cirkev i rôzne mimovládne organizácie podporujú predovšetkým kresťanov. Vynikajúci znalec venezuelských pomerov Vladimír Plešinger konštatuje, že problém pre indiánske komunity v delte Orinoca nepredstavuje čoraz intenzívnejší turistický ruch, ale ropa. Pod jeho dnom jej je totiž veľké množstvo, a tak pre Waraov, ako aj pre celý unikátny ekosystém delty predstavuje čierne zlato časovanú bombu.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].