Slováci a Česi: V gulagoch ich zahynuli tisíce a plánujú o nich natočiť dokumentárny cyklus.

Výlet do gulagu: Mladí Česi mapujú tábory v sibírskej divočine, kde zomreli tisíce ľudí

Živé múzeum totality nie je v dnešnom Rusku uzavretá kapitola. A nielen preto, že krajine vládne bývalý agent KGB Vladimir Putin, ktorý už pred anexiou Krymu označil demokratické hodnoty Európy za pomýlené a vyjadril ľútosť nad rozpadom sovietskeho impéria.

Väčšina z nás si pod slovom výlet predstaví príjemné chvíle strávené na príjemných miestach. Sú však aj takí, ktorí podnikajú cesty, aby videli najväčšie tragédie ľudstva.

Cestujú tisíce kilometrov do sibírskej tajgy, do bývalých gulagov, kde vedú nezmyselné, zhrdzavené a nikdy nefungujúce koľaje. Z dlhých ciest sa nevracajú oddýchnutí, ale vyčerpaní a zničení.

Pravidelne

Do Ruska jazdí pravidelne od roku 1994, gulagy mapuje posledných päť rokov. „Návšteva takých miest je psychicky náročná, atmosféra v opustených lágroch je temná, hoci si to počas expedície veľmi neuvedomujem. Vtedy sa snažím pracovať, nájsť tábory, dostať sa k nim, zmapovať ich."

"Možno je v tom už aj profesionálna deformácia. Na jednej expedícii bola s nami aj moja žena Petra, ktorá v lágri cítila obrovskú skľúčenosť spojenú s pietou a prekážalo jej, keď som sa začal rozplývať nad zachovanosťou väzenských priční,“ opisuje Štěpán Černoušek. Pripomína, že okrem jedinečných nálezov a dokumentov v opustených lágroch je tu aj ďalší rozmer, a to sibírska príroda, plavba po Jeniseji či stretnutia s pastiermi sobov z národa Nencov.

„Počas výpravy sa deje toľko vecí, že niet času na hlbšie zamyslenie. Až po návrate domov to na mňa všetko doľahne, celá tá potláčaná hrôza z lágrov, že si to vypätie väčšinou odnesiem nejakou chorobou.“ Štěpán Černoušek nie je len cestovateľ. Tento tridsaťsedemročný rusista pracuje v českom Ústave pro studium totalitních režimů, obdobe nášho Ústavu pamäti národa.

Okrem toho je aj predseda združenia Gulag.cz. zoberajúceho sa desivým fenoménom sovietskeho totalitného režimu - väzenským systémom známym ako gulag. Krátke slovo označuje ohromnú sieť trestaneckých lágrov, ktorými prešlo podľa odhadov pätnásť až osemnásť miliónov obetí. Najmenej 1,6 milióna tam zahynulo.

Strašidelné

Z obrovského systému gulagu sa Černoušek a jeho združenie zameriava na lágre povedľa takzvanej Mŕtvej trate. „Lágre ležia pozdĺž Transpolárnej magistrály, teda nikdy nedokončenej železnice spájajúcej mestá Salechard na rieke Ob a Igarku na Jeniseji, ktorá má dĺžku takmer 1 500 kilometrov,“ vysvetľuje.

Od Uralu smerom na východ cez sibírske pustatiny, pozdĺž polárneho kruhu, ju v rokoch 1947 až 1953 stavalo osemdesiattisíc väzňov. Po Stalinovej smrti sa naraz ukázala jej neúčelnosť, nedokončenú železnicu narýchlo zakonzervovali a nikto jej dnes nepovie inak než Mŕtva trať.

„Po opustení stavby zostali v tajge a tundre koľajnice, depá, lokomotívy i celé opustené mestá, ale aj desiatky táborov gulagu. Práve pre ich odľahlosť a rýchle opustenie železnice zostali niektoré lágre v podstate plne vybavené a nedotknuté až do dnešných dní. V tom tkvie ich výnimočnosť,“ hovorí Černoušek.

Na pozostatky stalinských lágrov možno podľa neho naraziť aj inde, napríklad pri Kolyme či na Čukotke. „Nikde inde v Rusku sa však nedochovali v takom množstve a zachovanom stave ako práve na Mŕtvej trati.“

Drsná realita

Ako prvé uvideli búdy pre strážnych psov, ešte s reťazami a miskami. V barakoch objavili veci po väzňoch, v peci nespálené listy, na samotke zasa „paraši“, teda vedro na výkaly. „Hneď v prvý deň mi prebleslo hlavou, že je to vlastne niečo unikátne, s čím musíme niečo robiť, hoci to v nasledujúcich rokoch zaberie veľa času a energie,“ približuje rusista.

Pri objavovaní histórie im pomáhali satelitné mapy so súradnicami lágrov. Na miesta cestovali lietadlom, neskôr parníkom, potom motorovým člnom k začiatku tajomnej železnice. Napokon sa presekávali divou zarastenou tajgou mačetami. „Keď sme narazili na prvé stopy lágra, na prvý ostnatý drôt, cítil som mrazivé vzrušenie. Bolo v tom niečo medzi objaviteľským nadšením, rešpektom k týmto miestam a pochybnosťami, či to má všetko nejaký zmysel.“

Doteraz prešli sedemnásť lágrov, mnohé boli rozpadnuté, zhnité i rozobrané. Miestni obyvatelia z nich berú drevo, ale napríklad aj staré kotly z lágrovej kuchyne na obrovské kvetináče. Našli však aj neuveriteľne zachované baraky s osobnými vecami väzňov.

Lyžičky, hrnčeky, rukavice. V inom bloku zasa výkazy práce väzňov. V lazarete zvyšky liekov. Ba aj denník väzňa, kde azbukou zapisoval vlastné nákresy, texty pesničiek aj zápisky z pobytu v pekle.

„Bola to každodenná, dvanásť- až šestnásťhodinová otrocká práca väzňov v severských podmienkach, kde je v zime mínus päťdesiat stupňov Celzia a počas kratučkého leta mračná komárov,“ približuje Černoušek. Prakticky sa nevyužívala ťažká technika, všetko sa robilo ručne, len pomocou krompáčov a lopát. Koľajnice napríklad museli prepilovávať ručne a prevŕtavať ručným vrtákom.

„Medzi väzňami bolo veľa nevinných, odsúdených za vymyslené politické priestupky či rozprávanie anekdot, ale aj vojaci, ktorí sa previnili tým, že počas vojny padli do zajatia. Takíto politickí väzni sa stávali terčom šikanovania zo strany skutočných kriminálnikov a dozorcov,“ približuje každodennú realitu. V lágroch na Mŕtvej trati neprežili stovky, možno tisíce väzňov.

Aktuálny problém

Živé múzeum totality nie je v dnešnom Rusku uzavretá kapitola. A nielen preto, že krajine vládne bývalý agent KGB Vladimir Putin, ktorý už pred anexiou Krymu označil demokratické hodnoty Európy za pomýlené a vyjadril ľútosť nad rozpadom sovietskeho impéria.

„Problém je, že dnešné Rusko svoju komunistickú minulosť a stalinizmus dlhodobo relativizuje a snaží sa vzbudzovať v ľuďoch nostalgiu za starými časmi, túžbu byť opäť silnou a obrovskou krajinou, ako bol Sovietsky zväz,“ konštatuje Černoušek.

Problematika gulagu v Rusku nie je síce zakázaná, ale ani podporovaná. Miestne organizácie a múzeá nemajú podľa neho prostriedky ani podporu, Putinov režim bádanie gulagu bagatelizuje a zdôrazňuje domnelé Stalinove úspechy.

„Zatiaľ čo téma gulagu sa z učebníc vytratila, ak tam vôbec kedy bola, začínajú sa do nich dostávať tézy o tom, že Stalin bol dobrý manažér a podobne,“ upozorňuje Černoušek. So svojím združením sa snaží, aby sa na minulosť nezabudlo. Plánuje ďalšie cesty, nálezy a poznatky sa digitalizujú.

Na webe gulag.cz sprístupňuje fotografie, informácie aj virtuálne prehliadky. Spolupracovať by mali aj so slovenskou stranou prepojením na podobné projekty u nás. Napokon, veď v gulagoch skončilo aj tridsaťtisíc československých občanov. Na expedície vyrážajú približne každé dva roky a hoci tú poslednú čiastočne podporil Vyšehradský fond, väčšinu peňazí investujú z vlastných vreciek.

Vzdialenosti sú veľké, zadarmo nie je prenájom vrtuľníka ani snehových transportérov, bez ktorých by sa k opusteným táborom nedostali. Okrem toho treba zálesácku výbavu.

„V divej tajge sú lesy plné medveďov. Inokedy sa nám na loďke rozbil motor a štyri dni sme sa plavili ako stroskotanci na rieke Turuchan, kým sme narazili na prvú loď, čo nás vzala do vleku. Stať sa môže čokoľvek a vždy musíte byť pripravení improvizovať, pretože veľa vecí dopadne úplne mimo plánu, čo je však v Rusku bežná vec.“

Falošná maska

Na prvej expedícii v roku 2009 netušili, či sa k opusteným lágrom vôbec dostanú. Ani to, čo ich tam čaká. Dá sa vôbec zvyknúť na otrasné doklady minulosti? Podľa Štěpána je to skôr nevyhnutnosť: „Veď ľudia jazdia aj do Osvienčimu, Terezína či Buchenwaldu a všetci asi tušia, že návšteva miest, kde väznili a zabíjali ľudí, je potrebná na to, aby už žiadne nové v budúcnosti nevznikli. Relativizovanie zločinov komunizmu považujem za nebezpečný trend.“

Zhoduje sa s názorom historikov, že gulag nebol len akýsi bočný produkt, ale, naopak, neoddeliteľná súčasť totality. „Kdekoľvek na svete bol komunistický režim, tam nasledoval politický teror a nejaký typ trestných táborov. Tie sú napokon dodnes v Číne či v Severnej Kórei.

Obludná rafinovanosť komunistických režimov spočíva v tom, že si berú masku myšlienky rovnosti, ktorá však skrýva rovnakú netolerantnú podstatu ako nacizmus. Rusko je fascinujúca krajina, len škoda, že nevie predať to dobré a exportuje, aj v poslednom čase, to najhoršie zo svojich komplexov.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní