Rekonštrukcia: K okrúhlemu výročiu bitky pri Waterloo ju pripravujú tisícky dobrovoľníkov, priaznivcov histórie.

Waterloo po 200 rokoch: Na týchto miestach sa konala legendárna bitka

Takmer tridsaťtisícové Waterloo patrí k luxusnejším a bohatším mestám v Belgicku. Čisté, úhľadné, s množstvom butikov a kaviarní.

Návštevu Waterloo, presnejšie, bojiska pri ňom, nevynechám pri žiadnej ceste do Bruselu. Mnohí to nevedia pochopiť. A ja to neviem vysvetliť. To miesto ma jednoducho čímsi fascinuje a priťahuje. Viem, že už nemôžem uvidieť nič nové, napriek tomu tam vždy zájdem.

Tam sa pred dvesto rokmi menili dejiny Európy. Skončila sa napoleonská éra plná vojen a začalo sa obdobie mieru trvajúce viac než štyri desaťročia. Waterloo sa odvtedy stalo synonymom definitívneho konca, neodvratnej katastrofy.

Pri pohári piva

Pár pohárov Waterloo Dark, tmavého piva silného takmer ako naše víno, navodí už po krátkom čase správnu pohodu. Sediac pod obrovskými gaštanmi na terase pri Café Wellington stačí potom popustiť uzdu fantázii, privrieť oči a predstaviť si tie chvíle spred dvoch storočí. Leto, jún 1815.

Najväčšie armády tých čias niekoľko dní tiahli z rôznych strán na náhornú plošinu Mont-Saint-Jean, rozprestierajúcu sa asi dvadsať kilometrov od Bruselu. Obnovená slávna Napoleonova Grande armée a spojené britsko-nemecko-holandské vojská pod velením maršala Arthura Wellesleyho, 1. vojvodu z Wellingtonu. Dohromady takmer dvestotisíc mužov.

Sedemnásteho júna sa po predchádzajúcich menších bitkách, v ktorých bol lepší Napoleon, ocitli neďaleko mestečka Waterloo. Zaujali pozície na malých protiľahlých pahorkoch, či skôr za nimi. Jedna i druhá strana očakávala posily, Napoleon vojsko vedené markízom de Grouchy, Wellington Prusov pod velením Gebharda Leberechta von Blücher.

Napriek tomu sa na druhý deň, v nedeľu, pustili do seba. Aj bez posíl. Bitku začali Francúzi. Cisár sa rozhodol využiť neveľmi početnú prevahu. Nezaútočil však ráno, ako bývalo zvykom, no čakal, kým bojisko, rozmáčané dlhým dažďom, aspoň trochu vyschne. Nechcel, aby blato zmenšovalo účinok delostreleckej paľby, aby sa gule zabárali do zeme, ale sa od nej odrážali.

Leví kopec

Sto metrov od Café Wellington sa nad niekdajším bojiskom týči umelý pahorok vysoký štyridsaťpäť metrov. Na pamiatku slávneho víťazstva ho tam vybudovali v roku 1826 Holanďania. Hlinu naň navozili z okolitých polí. Hovorí sa, že keď to Wellington neskôr uvidel, znechutený povedal: „Vzali mi moje bojisko!“

Na vrchole mohyly je vyhliadka s veľkou štvormetrovou železnou sochou leva ceriaceho zuby smerom na Francúzsko. Preto kopec nazvali Leví. Stačí vyšliapať 226 schodov a niekdajšie bojisko máte ako na dlani. Zachovaná zostala na ňom dodnes väčšina statkov a budov, o ktoré sa vtedy zvádzali kruté boje.

Väčšina je však v súkromnom vlastníctve a pre návštevníkov neprístupná. Akákoľvek nová výstavba v okolí je zakázaná. Pri jednej návšteve, keď bola úroda z polí už pozberaná a všade sa rozprestierala oráčina, som využil možnosť prejsť celým bojiskom na korbe upraveného nákladniaka so sprievodcom, ktorý podrobne opisoval hrôzy toho dňa.

Aj dní nasledujúcich, keď na bojovom poli zostali ležať nielen tisíce padlých vojakov, no aj zdochlín koní. Mŕtvych neskôr pálili na veľkých kopách a podľa svedkov bolo odporný zápach cítiť široko-ďaleko.

Ako to bolo

V neďalekom návštevníckom centre možno zhliadnuť dva asi dvadsaťminútové filmy. Prvý umožní divákovi porozumieť nielen bitke z 18. júna 1815, no aj jej vplyvu na históriu Európy. Druhý, zložený z ukážok známeho filmu Sergeja Bondarčuka, priblíži jej atmosféru a rozhodujúce okamihy.

Dnes je jej priebeh dopodrobna známy a opísaný. Presne sa vie, kde, kto, kedy a ako útočil, aké mal straty, kam ustupoval. Francúzi začali neúspešným útokom na opevnený statok so zámočkom Hougoumont okolo jedenástej hodiny.

Bol to však len zastierací manéver, ktorý mal priviesť Wellingtona, aby premiestnil časť vojsk. Povel na hlavný nápor dali až krátko predpoludním tri delostrelecké výstrely.

Spočiatku sa zdalo, že šťastena praje Napoleonovi a že si pripíše na konto ďalšie víťazstvo. Karta sa však obrátila, keď na bojisko dorazili Prusi. Nič na tom už nezmenilo ani Napoleonovo rozhodnutie o nasadení poslednej rezervy - elitnej cisárskej gardy.

Okolo ôsmej večer sa bitka napokon skončila bezhlavým útekom Francúzov. Prusi, ktorých nenávisť k nim bola známa, prenasledovali utekajúcich a bez milosti ich zabíjali.

Jeden anglický dôstojník spomínal, že pruskí vojaci namiesto toho, aby ranených prekračovali, dorážali ich bodákmi. Údajne na rozkaz samotného maršala Blüchera, ktorý nariadil, aby žiadneho Francúza nebrali do zajatia.

Cambronnovo slovo

Na ceste z Waterloo smerom do Charleroi po ľavej strane stojí starý dom s nápisom La Belle Alliance. Niekde tam, v jeho okolí, odolávali presile a kryli cisárov ústup posledné prápory starej gardy, zoradené do štvorcov. Velil im generál Pierre Cambronne. Napoleonov dlhoročný druh v zbrani. Zúčastnil sa na ťažení do Španielska aj do Ruska i na všetkých veľkých bitkách.

Cisárovi zostal verný aj vo vyhnanstve na Elbe a zaslúžil sa o Bonapartov triumfálny návrat do Paríža. Anglické zbory nevedeli štvorce ostrieľaných bojovníkov nijako rozbiť. Napokon ich obkľúčili zo všetkých strán. Francúzi nemali žiadnu šancu prebiť sa a uniknúť. Na anglickú výzvu na kapituláciu Cambronne odpovedal legendárnym „Merde!“, teda „Hovno!“

Väčšina gardistov v nasledujúcom boji zahynula. Cambronne sám bol zranený a padol do zajatia. Jeho strohá odpoveď sa dostala do napoleonskej legendy, hoci on poprel, že by niečo také povedal.

Victor Hugo neskôr vytvoril učebnicovú verziu zvolania: „Garda ustupuje, ale nevzdáva sa!“ Ani tá veta však v skutočnosti na bojisku nezaznela. Generálovo priezvisko sa dnes používa ako eufemizmus, keď slušní Francúzi namiesto merde, teda hovno, povedia mot de Cambronne, čiže Cambronnovo slovo.

Plačúci Napoleon

Neďaleko La Belle Alliance zostala zachovaná aj stará farma Caillou. Napoleon so svojím štábom na nej strávili noc pred osudnou bitkou. Bol to jeho posledný hlavný stan. Dnes je tam múzeum. Pred nastávajúcim okrúhlym výročím, podobne ako iné pamiatky na tie časy, prechádza úpravami.

Návštevníkom je však prístupná. V piatich miestnostiach si môžu pozrieť rôzne zbrane a vyznamenania či poľnú výbavu vojakov a zoznámiť sa s históriou imperiálnych armád. V malom parku pred farmou stojí socha cisára, ktorému vraj pri ústupe z bojiska tiekli slzy po tvári. Netušil vtedy, že svoju rozhodujúcu bitku prehral aj pre kartografickú chybu, ktorú iba nedávno odhalil belgický historik Bernard Coppens.

V bruselskom múzeu objavil mapu pokrytú krvou, totožnú s tou, ktorou sa pri Waterloo riadil Napoleon. Preštudoval ju a zistil, že nie je presná.

Chyba sa týka statku Mont-Saint-Jean, ktorý je na mape zakreslený o kilometer bližšie k niekdajším pozíciám francúzskej armády. Z dnešného pohľadu maličkosť, no v čase, keď delá, najdôležitejšia a najničivejšia zbraň, mala účinný dostrel práve asi kilometer, to rozhodovalo o výsledku bitky na časti bojiska. Cisárova artiléria pálila vedľa a Wellingtonovým vojskám neublížila.

Asi kilometer bokom od cesty z Waterloo do Charleroi leží dedina Plancenoit. Na jej okraji postavili pamätník Blücherovým vojakom. Počas bitky 18. júna 1815 Plancenoit za popoludnie až päťkrát zmenil pána. Práve tam sa začala Napoleonova porážka, keď jeho garda dedinu nedokázala udržať proti početnej prevahe a po prudkom útoku Prusov sa dala na ústup.

Panika sa potom rozšírila aj po iných častiach bojiska. Bitka sa skončila medzi ôsmou a deviatou večer. Na planine pri Waterloo v nej na oboch stranách prišlo o život dohromady viac než päťdesiattisíc vojakov.

Dobrá adresa

Takmer tridsaťtisícové Waterloo patrí k luxusnejším a bohatším mestám v Belgicku. Čisté, úhľadné, s množstvom butikov a kaviarní. Niektorí hovoria, že je dokonca najbohatšou belgickou obcou. Tomu zodpovedajú aj ceny nehnuteľností, nad ktorými našinec len prevracia očami. Ako sa vraví, Waterloo je dobrá adresa.

Okrem miestnej high society tam žije veľa cudzincov. Predovšetkým úradníkov agentúr Európskej únie a NATO sídliacich v Bruseli, vzdialenom dvadsať kilometrov. Tamojšia zlatá mládež študuje na súkromnej škole St. John’s International School, kde sa ročné školné pohybuje podľa veku študenta od 26- do 32-tisíc eur.

V centre mesta je ďalšia z pamiatok na bitku pri Waterloo. Wellingtonovo múzeum. V bývalej stanici dostavníkov mal v júni roku 1815 maršal Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu, svoj hlavný stan. Zachovaná zostala jeho spálňa i kancelária, v ktorej napísal správu o porážke Napoleona. Okrem množstva zbraní pochádzajúcich z bojiska sú tam vystavené aj viaceré autentické dokumenty.

Nazrieť sa oplatí aj do Chrámu svätého Jozefa, ktorý je oproti cez ulicu. Je v ňom zbierka pamätných tabúľ rôznych regimentov, ktorých vojaci sa od Waterloo už domov nevrátili.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní