Čakanie: Migranti zadržaní na mori talianskou pobrežnou strážou čakajú na kontrolu.

Z utečencov si mafiánske skupiny urobili výhodný biznis

Počet utečencov rastie a situácia v Taliansku či v Grécku sa stáva neúnosnou. Preto Európska komisia uvažuje o rozmiestnení desaťtisícov migrantov do krajín Európskej únie (EÚ). Takmer osemsto z nich by malo skončiť na Slovensku.

Každý deň sa v médiách objavujú správy o nekonečnom prúde utečencov smerujúcich zo Sýrie a z Afriky k európskym brehom. Muži, ženy i deti prichádzajú na preplnených člnoch, neraz riskujúc život.

Poloprázdno

V Rohovciach neďaleko Bratislavy už takmer pätnásť rokov nachádzajú útočisko utečenci z krajín tretieho sveta. Vedúci pobytového tábora Peter Privitzer nás sprevádza budovou, ukazuje internetovú miestnosť, spoločenské priestory, posilňovňu.

„Sem prichádzajú žiadatelia o azyl alebo dočasnú ochranu pred vojnovými konfliktmi po mesačnom pobyte v záchytnom tábore v Humennom,“ hovorí.

Ženy a rodiny s deťmi smerujú do Opatovskej Novej Vsi. Plno nemajú. V programe je necelá tridsiatka chlapov, z toho polovica využíva dlhodobé priepustky a žije na vlastné náklady alebo u priateľov. Boli však časy, keď tu mali okolo dvesto ľudí.

U nás sa im páči

Vedúci nás počas prehliadky zásobí príbehmi. Spomína na iracké dievčatko, ktoré chradlo zo dňa na deň. Zúfalá bola matka aj zamestnanci tábora. Neustále ju kŕmili vitamínmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec zistili, že jej doktori v Iraku pri kontrole prepichli pľúca. Zachránili ju na bratislavských Kramároch.

Smutný bol prípad Kubánca Josého. Ten si našiel milenku - zlatokopku. Tá ho ľúbila, kým mal peniaze. Keď sa minuli, bolo po vzťahu. Pri poslednej návšteve ho Záhoráci zmlátili a vyhodili z prvého poschodia. „Prišiel v otrasnom stave. Doslova sme ho tu vypiplali a on sa tešil z každého pohybu končatinami. Odvtedy začal chodiť na bohoslužby do miestneho kostola,“ dodáva Privitzer s úsmevom.

Na chodbe stretávame Riyadha z Iraku. Na Slovensku je tri mesiace, ale napriek tomu, že sa učí po slovensky, nevie po našom ani ceknúť. Ani angličtina mu nejde. Dokonca má problém napísať svoje meno latinkou. Ďalší Iračan - Said - žije s priateľkou v Bratislave a do Rohoviec si chodí len po priepustky.

„Mal som namierené ďalej do Európy, ale v Bratislave sa mi zapáčilo, a tak som sa rovno prihlásil na polícii,“ hovorí. „Doma je automobilový inžinier a možno by si žil slušne, keby nebol sunita. „Kým bol pri moci Saddám, nemali sme problém. Teraz nás však šiiti prenasledujú.“ Said si Slovensko pochvaľuje. „Mám rád vašu krajinu aj ľudí. Dokonca sa mi rysuje práca.“

Šesťdesiatdvaročnému Pakistancovi Syedovi už dvakrát zamietli žiadosť o azyl. „Dcéru mi zavraždili len preto, že nechápala, čo je Taliban. Zabíjajú nás, lebo nie sme moslimovia. Na Slovensku sa cítim v bezpečí a obyvatelia, ktorých som spoznal, boli veľmi dobrí, ochotní pomôcť.“

Čítajte viac:

Znechutení turisti, súcitní Gréci: Takto sa správajú k utečencom

Neradi spomínajú

V dedine vnímajú situáciu inak. Keď zariadenie otvárali, hlasovali v referende, ale, ako hovorí tunajší starosta Eugen Horváth, o ľudských právach v obci rozhodovať nemôžu. Aj keď sa pár Afričanov podarilo zaradiť do miestneho futbalového družstva, nechuť domácich to nezmenilo.

„Nezapadnú, majú iné zvyky,“ pokračuje starosta. „Vyzvali sme ich, aby prišli pomôcť upratovať obec, zapojili sa však len niekoľkí. Naproti tomu ľudia z postsovietskych krajín tu pili a robili výtržnosti. Sťažovali sa aj poľnohospodári, že im kradnú úrodu. Ak sem znovu príde viac cudzincov naraz, budeme žiadať ministerstvo vnútra, aby v tábore zabezpečilo prísnejší režim.“

Chlapi v krčme by cudzincov oželeli. Strach z nich nemajú, len z chorôb. Väčšina si sem nosí vlastné poháre. „Načo ich sem vozia?“ pýta sa štamgast pri pulte. „Ak im svet chce pomáhať, nech to robí u nich doma. Alebo sa teraz nasťahujú sem a my pôjdeme do Afriky?“

Ani Gabriela, ktorú stretávame na ulici, nemá na obdobie spred pár rokov dobré spomienky. „Vtedy ich u nás bolo oveľa viac, ožierali sa v krčme, žobrali, obťažovali ľudí. Najmä Albánci. Teraz je pokoj.“

Dočasne

Riaditeľ Migračného úradu Bernard Priecel pokladá za problém liberalizovanie migračných a azylových systémov. „Na svetových konferenciách som neraz zaznamenal hlasy politikov afrických štátov. Sťažovali sa, že im ‚odchádzajú mozgy‘. Zostávajú im ľudia bez vzdelania a schopností posunúť národ vpred.“

Myslí si, že vhodnejšia by bola cirkulárna migrácia, záujemcom by umožnila získať vzdelanie, pracovné skúsenosti a návrat domov s istou peňažnou sumou. „Dajme im šancu, ale dočasne. Trvalé premiestňovanie skupín alebo národov nie je dobré riešenie.“

Priecelovi prekáža predovšetkým určovanie akýchsi kvót. „Nepáči sa mi, že niekto chce rozhodovať o tom, koľko utečencov máme prijať. Euroúradníci dokonca uvažujú o percentách, ktoré by sme mali prijímať každoročne. Toto normálny človek nemôže vymyslieť. Veď 3,5 milióna ľudí ušlo zo Sýrie, zatiaľ sú v Jordánsku, Libanone a Turecku.

Ak sa pohnú na Európu a k tomu si pridáme 2,5 milióna Líbyjčanov, už sme na šiestich miliónoch. Som zvedavý, ako sa budeme zvŕtať, keď nám sem zrazu príde stotisíc cudzincov.“

Podľa neho bude problém aj s plánovanou osemstovkou. Veď ak budú azylanti, tak majú právo na zlúčenie rodín a poskytnutie bývania. „Kde na to vezmeme? Nemáme štátny rozpočet ako Švédsko!“

Je síce pravda, že na každého utečenca dostane naša republika šesťtisíc eur, ale podľa Priecela to pokryje maximálne štvormesačný pobyt. Zvyšok zaplatíme my.

„Zaujímavé by bolo zistiť, kam sa podeli stovky miliónov eur zo zdrojov EÚ určených na vytvorenie azylového systému v jednej z krajín únie. Pokiaľ viem, za tie peniaze vybudovali jediný tábor pre dvesto ľudí. My sme v rokoch 2001 - 2004 mali na jedenásťtisíc migrantov osem táborov.“

Okašľali nás

„Väčšina utečencov ide predovšetkým za ekonomickým profitom,“ pokračuje riaditeľ. Vrátane tých, ktorí ozaj unikajú pred prenasledovaním či vojnou. Potvrdzujú to skúsenosti z čias kosovskej krízy.

„Vtedy sme poskytli deväťdesiatim kosovským Albáncom dočasné útočisko a zaviazali sme sa, že prijmeme ďalších. Celý náš úrad čakal na letisku v Ivanke, ale žiadne lietadlo nepriletelo. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Macedónsku sa nahrnuli do lietadiel smerujúcich do USA, Švédska, Švajčiarska, Nemecka. Do nášho, českého a maďarského nešiel nikto.“

Nie je tajomstvo, že práve pre ekonomické dôvody aj z tých, čo u nás získajú azyl, zostane na Slovensku mizivé percento. „Ťažko im to vyčítať. Peniaze, čo zaplatia prevádzačom, sú často zbierkou celých rodín. Musia ísť tam, kde zarobia aj na ne.“

Horšie je, že si so sebou prinášajú negatívne zvyky. „Na príklade západných štátov vidíme, že mnohí odmietajú pravidlá hosťovských krajín alebo sa ukáže, že prišli využívať sociálne výhody. Vždy je potrebné navzájom sa rešpektovať. Musí to však fungovať obojstranne.“

Demokracia nevyšla

Pracovníci Slovenskej humanitnej rady sú s utečencami v Rohovciach v dennom kontakte. Zabezpečujú im sociálne služby, právne poradenstvo, psychologické konzultácie, organizujú materiálne zbierky, vytvárajú im voľnočasové aktivity. Hoci aj oni si myslia, že najideálnejšie by bolo riešiť situáciu priamo v krajinách pôvodu utečencov, dnes podľa nich cesty späť niet.

„Štáty, ktoré sa pokúšali v Afrike nastoliť demokraciu, zrejme nerátali s takýmto vývojom,“ hovorí projektový manažér tejto organizácie Peter Devínsky. „Teraz tu máme problém, ktorý treba riešiť.“

Ľudia žili v relatívnom pokoji, hoci v diktatúre, a zrazu sa ocitli na vojnovom poli. Frakcie bojujúce o moc na nich tlačia - ak nie si s nami, si proti nám. Z Afganistanu utekajú chlapi, lebo sa nechcú pridať do radov al-Káidy, zo Somálska zasa tí, ktorých lanári do zbrane teroristická organizácia Aš Šabáb.

Ešte horšie je to v prípade Eritrey, kde mužov i ženy verbujú do vojska zvyčajne - doživotne. Na Slovensku máme aj žiadateľov o azyl, ktorí konvertovali z islamu na kresťanstvo.

„V Iráne im za to hrozí kameňovanie,“ upozorňuje právnička Viera Orichová. Pre mizériu v krajinách tretieho sveta sa utečenci stali jedným z najvýhodnejších obchodných artiklov, hneď po zbraniach a drogách.

„Najmä v Líbyi si mafiáni urobili z prevádzačstva lukratívny biznis. Za jedného človeka zoberú päť-, aj desaťtisíc dolárov. Kým to takto bude fungovať, migranti budú do Európy prichádzať naďalej,“ myslí si Peter.

Strach

Slovensko je podľa členov humanitnej rady tranzitnou krajinou z viacerých príčin. Ekonomická situácia a sociálny systém zohrávajú úlohu, ale utečenci sa sťažujú aj na diskrimináciu.

„Porovnávajú nás so štátmi, odkiaľ ich vrátili a kde sa k nim vraj správali lepšie. Pracovala som s Afgancom, sťažoval sa, že mu domáci nechceli ani ukázať správny smer, keď v meste zablúdil,“ vybavuje si psychologička Eva Oravcová.

Peter Devínsky si zase spomína na nedávny tichý pochod za práva utečencov pred Úradom vlády. „Väčšina z tých, čo sa pristavili, nesúhlasila s našou akciou.“

Nemyslí si však, že by to bol prejav rasizmu. Skôr strach z neznámeho. „Slovensko podľa mňa nie je pripravené na migrantov. Západné štáty majú cudzincov viac a domáci si na nich zvykli.“

Nepopiera, že migranti môžu byť problémoví. Pamätá si ľudí z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí boli ubytovaní v Gabčíkove. Fyzicky zdatní chlapi s armádnym výcvikom sa odmietali prispôsobiť. Báli sa ich rovnako zamestnanci zariadenia aj domáci obyvatelia.

Šťastné konce

Ďalším dôvodom, prečo sa utečenci u nás príliš neohrejú, je azylová politika. Podľa právničky naše úradné štandardy síce vychádzajú z európskeho práva, ale spôsob posudzovania žiadostí je všade iný. Na Slovensku veľmi prísny.

„Mali sme mladíka, ktorý skončil ako neplnoletý v armáde jednej z afrických krajín,“ hovorí opäť psychologička. „Po prevrate sa z neho stal štvanec. Požiadal u nás o medzinárodnú ochranu. Na rozhodnutie však čakal vyše roka.

„Žil zo dňa na deň, nevediac, čo s ním bude. Časom mu už ani tak nezáležalo, aké bude rozhodnutie, chcel len, aby sa to celé skončilo. Bol na tom tak zle, že potreboval pomoc psychológa. Nakoniec jeho žiadosť zamietli.“

Pracovníci humanitnej rady si však pamätajú aj na pozitívnejšie prípady. „Muž z Afganistanu musel po odchode spojeneckých vojsk utiecť, pretože pomáhal v americkej nemocnici a Taliban mu hrozil smrťou. Na Slovensku získal azyl a nedávno ukončil lekársku fakultu.“

Musíme si zvykať

Aj psychologička Barbora Kuchárová má s utečencami bohaté skúsenosti. Je presvedčená, že ich neraz otrasné príbehy nemôžu byť civilizovaným ľuďom ľahostajné. „Najsilnejšie sú situácie, keď pracujete s obeťami mučenia či deťmi, ktoré zažívali útrapy vojny a ilegality.“

Spomenie africké dievča - bolo obeťou rituálnej obriezky, znásilnili ho vojaci, infikovali syfilisom a zostalo tehotné. Nakoniec o dieťa prišlo.

Neuveriteľný je prípad afganského mladíka - musel sa pozerať na vyvraždenie svojej rodiny vrátane tehotnej manželky za to, že sa ženil bez brady.

Šokujúci je i dôvod úteku mladého Afričana, ktorému hrozila rituálna poprava. Šaman ho chcel obetovať bohom, aby zabezpečil kmeňu dobrú úrodu...

„Nemáme takú dlhú multikultúrnu tradíciu ako bohatšie krajiny. Strach z nového a predsudky sú teda zrozumiteľné,“ dodáva. „Pozitívne však je, že mnohí cudzinci sa u nás cítia vítaní a prijatí.“

Morálna povinnosť

Imigračný príval afroarabského sveta do Európy je na jednej strane civilizačná výzva, na druhej strane dôsledok chudoby, preľudnenia, vojnových konfliktov, politických represálií i rozpadu hospodárskych štruktúr, - hovorí sociologička Silvia Porubänová. „Týchto ľudí nemôžeme vopred ‚nálepkovať‘ ako neochotných a neschopných prijať pravidlá hostiteľských krajín.“

Myslí si, že vo verejnosti skôr prevláda obava z rozpadu našich hodnôt, strach z tých, ktorým je pripisované, že sú fundamentalisti a radikáli. Ani v krajinách s dlhoročnými skúsenosťami neexistuje jednotný model integrácie.

V zásade sa ňou rozumie dvojstranný proces práv a povinností. Nevyhnutný predpoklad je vzájomný rešpekt pred kultúrnou rozmanitosťou.

„V prípade potreby riešiť akýkoľvek naliehavý spoločenský problém sa neustále argumentuje nepripravenosťou slovenskej spoločnosti,“ pokračuje sociologička.

„Pýtam sa, ako môžu byť talianski alebo maltskí záchrancovia ‚pripravení‘ na vyťahovanie tisícov živých i mŕtvych žien, mužov a detí z mora. Skúsme si, naopak, predstaviť, ako by sme konali my, keby sa imigranti topili v Dunaji či vo Váhu. Nechali by sme ich umrieť?“

Podľa nej treba mať na zreteli, že odpor voči prisťahovalcom je v európskom priestore vykalkulovanou témou a prvkom identity určitých politických strán. Nepochybne sa toho dočkáme i u nás.

„V minulosti státisíce Slovákov opúšťali rodnú zem z ekonomických, zo sociálnych, z ideologických i politických dôvodov. Existuje teda určitá morálna povinnosť tradičných vysťahovaleckých národov prijať časť súčasných imigrantov,“ uzatvára Silvia Porubänová.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní