Zničený dom: Niet peňazí na opravy ani na zvalenie poškodených budov.

Zabudnutá vojna: Spomínate si? Ľudia na východe Ukrajiny žijú už dva a pol roka na fronte

Vojna sa skončí, keď prestanem nosiť detské veci na front. Olena Rozvadovská, 32-ročná mladá žena, triedi veci z dvoch obrovských balíkov a uvažuje, ktoré budú dobré deťom z dediny Troické.

Olena prišla na východ Ukrajiny pred dvomi rokmi. Predtým pracovala v Kyjeve v kancelárii detského ombudsmana. Keď zistila, že nikto neráta detské obete vojny v Donbase, rozhodla sa to urobiť sama. Najprv v mestách a dedinách počítala mŕtve deti. Potom si uvedomila, aké je to zbytočné. Sú tu predsa živí.

Tak začala pomáhať. Ako dobrovoľníčka pracovala v ubytovacom centre pre vysídlencov. Zháňa oblečenie, knižky, farbičky, hygienické potreby a vozí ich deťom na frontovú líniu. V školách rozpráva o nebezpečenstve mín. Do novín píše o tom, ako žijú ľudia na východe zmietanom vojnou. Hovorí o tom na konferenciách. „Keď na pár dní odídem, stále myslím na to, čo sa asi deje,“ hovorí. „Čím skôr chcem byť naspäť a pokračovať v práci. Nevydržím bez Donbasu.“

V záhrade: Ľudia z dedín na frontovej línii prišli o prácu, živia ich biedne sociálne dávky a to, čo si dopestujú.
V záhrade: Ľudia z dedín na frontovej línii prišli o prácu, živia ich biedne sociálne dávky a to, čo si dopestujú.
JANA ČAVOJSKÁ

V záhrade: Ľudia z dedín na frontovej línii prišli o prácu, živia ich biedne sociálne dávky a to, čo si dopestujú. Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Osemnásti v dome

Dve veľké tašky detských vecí nesieme do kostola protestantskej cirkvi Dobrá zvesť v Slaviansku. Tam sa pod vedením pastora Petra každé ráno schádzajú dobrovoľníci. Rozdeľujú si úlohy na celý deň, diskutujú o situácii na frontovej línii. Na záver sa modlia. Ich modlitby sú hlasné, živé, prežité do posledného písmenka. Ktokoľvek chce, môže predniesť prosby nahlas. Ostatní počúvajú, dvíhajú ruky, zatínajú päste, chodia hore-dole, mrmlú alebo kričia vlastné slová modlitby. Potom tí, ktorí dnes nejdú do terénu, požehnajú nás, ktorí ideme na front - aj mne postupne žehnajú a stískajú mi ruku. Môžeme ísť.

Troické leží na samom konci územia ovládaného Ukrajinou, pred hranicou so samozvanou Luhanskou ľudovou republikou. V diaľke sa ozývajú zvuky ostreľovania. Miestnych to už nerozhádže. Zvykli si. Starší obyvatelia sa tlačia v chodbe obecného úradu. Dorazil kamión nadácie oligarchu Ahmetova. V Donbase mu patria fabriky, bane, kedysi bol pravou rukou prezidenta Janukovyča.

Olena Rozvadovská: Na východ prišla pomáhať. Ak sa na pár dní vráti do Kyjeva, je nervózna, pretože netuší, čo sa s „jej“ ľuďmi deje.
Olena Rozvadovská: Na východ prišla pomáhať. Ak sa na pár dní vráti do Kyjeva, je nervózna, pretože netuší, čo sa s „jej“ ľuďmi deje.
JANA ČAVOJSKÁ

Olena Rozvadovská: Na východ prišla pomáhať. Ak sa na pár dní vráti do Kyjeva, je nervózna, pretože netuší, čo sa s „jej“ ľuďmi deje. Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Chvíľu sa mu darilo lavírovať medzi Ukrajinou a separatistami. Podľa najnovších správ však jeho podniky v odtrhnutých regiónoch znárodnili. Raz za dva mesiace jeho nadácia vozí ľuďom na frontovej línii humanitárnu pomoc. Majú na ňu nárok občania nad 65 rokov. Zhrbené babičky vlečú igelitky s potravinami. „Ťažká je, bohato nadelili,“ pochvaľujú si. Žijú z ukrajinského dôchodku 37 eur. Mnohým ostreľovanie poškodilo domy. Nemajú kam odísť.

Pokračovanie na ďalšej strane