Prichádzajú: Táto situácia sa na segedínskej stanici odohráva niekoľkokrát za deň.

Zahadzujú doklady a rodiny nechali doma! Toto sa o migrantoch nehovorí

Srbsko-maďarskú hranicu do konca júla prekročilo takmer stotisíc žiadateľov o azyl. Maďarské ministerstvo tvrdí, že nejde o migračnú vlnu, ale o sťahovanie národov.

Hamid už tretí deň posedáva, či skôr polihuje na trávniku na železničnej stanici Nyugati v Budapešti. Zatiaľ ho vraj nikde neevidujú a on len čaká. Je sám na svete, rodičia zahynuli v afganskej vojne, v Maďarsku chce získať vzdelanie.

Že sa musí učiť maďarčinu? „Prežil som horšie veci,“ povie a vysvetlí, ako sa sem dostal. „Cez Irán, Turecko, Bulharsko, Macedónsko a Srbsko.“

Stovky ľudí denne prechádzajú zelenú hranicu medzi Srbskom a Maďarskom a stovky denne odvážajú do zberných táborov pre imigrantov. Vlani a tento rok už do Maďarska prešlo vyše 150-tisíc utečencov, najviac z Afganistanu, Iraku, zo Sýrie, ale aj z afrických krajín.

Podľa údajov maďarského ministerstva zahraničných vecí prekročilo maďarskú hranicu tento rok do 29. júla 98 419 žiadateľov o azyl. Len zopár prišlo inou cestou ako ilegálne cez južnú hranicu. „Z týchto čísel vyplýva, že nejde o migračnú vlnu, ale o sťahovanie národov,“ konštatuje ministerstvo vo svojej odpovedi.

Segedín

„V zime bolo na stanici toľko migrantov, že aj rodiny s deťmi spali na peróne,“ hovorí predavačka v staničnom bufete. Prvý augustový utorok podvečer tu nebola ani noha. Iba drevený stánok dobrovoľníkov polepený informáciami pre utečencov vo viacerých jazykoch.

„Prídu,“ tvrdí Ágnes Szöke Tóthová z dobrovoľníckej organizácie MigSzol Szeged, ktorá dnes združuje okolo stopäťdesiat ľudí. „Prichádzajú organizovane, autobusmi zo záchytného tábora Nagyfa. „Boli dni, keď nám ich priviezli päťsto, za posledný týždeň to je asi tristo až štyristo denne. My ich potom vypravíme ďalej.“

V tej chvíli si dobrovoľníci začali nasadzovať rukavice, rúška a o chvíľu zaparkoval autobus. Priestor pred stanicou sa zrazu zaplnil, mladí muži oblečení podľa európskej módy sú jednoznačne vo väčšine. Ženy hádam iba tri, z nich jedna, matka afganskej rodiny, pôsobila v zelených dlhých šatách ako šľachtičná. Žiadna batožina, iba malý ruksak, trekingová obuv.

Dobrovoľníci obiehajú asi osemdesiat migrantov s obloženými chlebíkmi, fľaškami minerálnej vody, rozdávajú im hygienické potreby, aby sa mohli osviežiť v pripravených umývadlách. Migranti si sadnú na lavičky, zapnú smartfóny a posielajú správy príbuzným.

„Keď som prešiel hranicu a dali nás do prvého zberného tábora, bol som naozaj rozčúlený. Museli sme stáť v rade na jedlo a spali sme hlava na hlave!“ rozpráva mladý Sýrčan. Predstaví nám priateľku a tá má v telefóne aj fotodokumentáciu. Dôkaz, ako zle s nimi zaobchádzali.

Rozpráva, že zo Sýrie emigroval najskôr do Libanonu, ale ani tam cudzincov nemajú radi. Nechal tam ženu a štyri z piatich detí, jedno cestuje s ním. A so ženou po svojom boku sa vraj mieni oženiť. Pakistanci sa sťažujú na neznesiteľný útlak v krajine.

Keď však povieme, že sme tam kedysi boli, prestávajú rozumieť po anglicky. Keď celá skupina odíde, pred stanicou zostáva len afganská rodina, ktorá stratila doklady. Nastupuje dezinfekčná čata. O štvrtej ráno príde ďalšia skupina, o desiatej doobeda ďalšia, o druhej popoludní ďalšia.

Tvrdý biznis

Segedínska stanica je brána do Európy a ľudia vám tu ochotne porozprávajú, čo počuli. Stačí nahodiť tému migranti a už to ide. „Na hranici so Srbskom sú miesta, kde sa schádzajú, mikrobusy ich vozia denne aj niekoľkokrát. Cena je 250 eur na hlavu,“ hovorí čašník miestnej kaviarne.

„Na západ od Segedína vedú cez hranicu lesné cestičky a srbskí policajti ich odvedú až po hranicu a povedia - tadiaľto choďte! V okrese Mórahalom sa stáva, že obsadia neobývané farmy alebo oberú ovocie,“ konšpiratívne prezrádza iný Segedínčan.

„Kamarát tam so synom chodieval na výlety do jednej zátoky, ale prestal, lebo jeho psy bez prestania štekali, keď zavetrili ľudí kráčajúcich lesom,“ opisuje.

„V Sabadke v Srbsku je vraj akási opustená tehelňa, kde sa sústreďujú. Údajne im tam jeden kňaz zaviedol vodu,“ tvrdia ďalší. „Prečo nejdú cez Rumunsko? Lebo vraj v Rumunsku nejakú skupinu veľmi zbili...“

Povráva sa tiež, že ak aj Srbi doklady migrantom vydajú, tí ich ešte pred hranicami zahodia. Rovnako šatstvo. Niet kde prať, tak sa ho zbavia a kúpia si nové, podľa európskej módy. Pred očami novinárov z Európskej únie to má zrejme zostať skryté. Nepustia vás ani na stavbu plota ani na hranicu, všetci sa odvolávajú na vyššie miesta a žiadajú povolenia z Budapešti.

Cesta tam a zase späť

Ako vraví Ágnes Szöke Tóthová, zdolať srbskú hranicu nie je ťažké. Ale „systému“ za ňou neunikne nik. Málokto sa prešmykne cez kontroly imigračnej polície, ktorej ochotne pomáhajú miestne jednotky domobrany - napríklad z Tiszaszigetu, kde im dokonca ministerstvo regionálneho rozvoja poskytlo grant na terénne Suzuki.

Darmo pozahadzovali srbské či iné doklady, darmo schovávajú pas - na hranici im vezmú odtlačky prstov. Ich prvá cesta vedie do stráženého tábora Nagyfa. Vybavia ich dočasnými dokladmi a kusom papiera, že sa do dvoch týždňov majú hlásiť v príslušnom tábore, a vypravia na cestu - ako v Segedíne.

Iba malé percento z nich sa však do tábora dostaví, hoci ani hranica vnútri Schengenu už nie je úplné korzo. Kontroly vo vlakoch do Rakúska a Nemecka, legitimovanie na ulici v Budapešti ich vracia späť do táborov.

Cesta taxíkom či kamiónom je bezpečnejšia, hoci drahšia. Ak sa aj dostanú preč, môžu ich vrátiť v rámci Dublinskej zmluvy späť do Maďarska, a potom skončia prakticky vo väzení.

„Do táborov bez možnosti vychádzania umiestňujú ľudí, ktorí nemajú v úmysle počkať na výsledok azylového konania v Maďarsku. Ak už raz krajinu opustili, tak to urobia znovu,“ hovorí Marta Pardaviová, podpredsedníčka Maďarského helsinského výboru. Jedno z takýchto miest so zamrežovanými oknami je v Békešskej Čabe.

Debrecín

Dve Afričanky ležia na deke pod stromami pred azylovým domom. Utečenecký tábor v Debrecíne má kapacitu osemsto ľudí, dnes ho obýva viac ako dvetisíc. Keďže je leto, bývajú aj v stanoch. Vidno ich cez plot, spoza ktorého čakatelia na azyl môžu vyjsť von kedykoľvek. Novinári však dovnútra nie.

Tridsaťdeväťročná Beconu z Kinshasy v Kongu vysvetľuje, ako sa tam dostali. „S mladšou sestrou sme šli peši, cestovali autobusom aj loďami, aby sme sa dostali cez Kamerun a Nigériu do Maroka. Odtiaľ do Turecka, potom cez Grécko a Macedónsko do Srbska. Tam sme prešli cez hranicu do Maďarska.“

Táto informácia jasne naznačuje, že cesta cez Turecko nie je náhodná. V Maďarsku sú obe ženy dvadsaťštyri dní, žiadosť o azyl podali a čakajú. Keď sa na nás mladšia sestra obráti s otázkou, či by sme jej neposlali pozývací list a ona by u nás doma počkala, kým sa azyl vybaví, volíme pakistanskú taktiku - prestávame rozumieť po francúzsky.

Dvadsaťpäťročný Afganec sa predstavil ako Omar Sharifullah. Tvrdí, že s nedávno zosnulým hercom podobného mena nemá nič spoločné. Pred bránou tábora sa premáva na bicykli. „Kúpil som si ho za štyristo eur a jedlo si kupujem tiež sám, nejedávam v tábore,“ hovorí a dodáva, že pochádza z bohatej rodiny a sám si niečo našetril, keď robil v Afganistane pre NATO kultúrneho poradcu.

„Môjho spolužiaka obvinili z terorizmu, mňa považovali za zradcu. Musel som odísť,“ vysvetľuje. Ako? „Prídu priekupníci, skúpia pozemky, domy, opisujú blahobyt v Európe, kde budú zarábať päť- či desaťtisíc eur mesačne. Je to biznis! Šesťdesiat percent tunajších migrantov má peniaze,“ hovorí a ukazuje na taxíky stojace pred azylovým domom.

Vraj kto chce, môže sa dať odviezť za 1 500 eur napríklad rovno do Viedne alebo ďalej do Nemecka. Kto nechce bývať v lágri a má na lepšie, môže sa ubytovať napríklad v penzióne.

„U nás býval Iránec celý rok a rodina mu posielala peniaze, kým čakal na vybavenie žiadosti o azyl,“ hovorí recepčná penziónu, ktorý sa nachádza asi kilometer od tábora. „Tí, čo sa dostali až sem, nie sú chudobní, tá cesta musela niečo stáť,“ vraví.

Sýrčan v Segedíne hovoril o 3 700 eurách, tridsaťdvaročný Amjad Hussein z Pakistanu o dvoch miliónoch forintov, teda asi o 6 500 eurách. Už rok žije v tábore a do jeho nie najlepšej angličtiny sa vpletajú maďarské slová. Jazyk sa učí aj preto, že jeho manželka je Maďarka. V Debrecíne sa oženil, ale on býva v tábore a žena v paneláku.

„Ženil som sa z lásky, ale úrady mi i tak odmietajú vydať doklady,“ sťažuje sa a ukazuje nablýskaný snubný prsteň. Určite nie je jediný, keďže manželstvá migrantov sa dostali pod drobnohľad sociálnych úradov. „Nájdu si zväčša chudobnejšie dievčatá, jednoduchšej povahy, ale sociálka kontroluje, či naozaj spolu žijú,“ tvrdí recepčná z penziónu.

Brána sa zatvára

Južne od Segedínu postupne ožívajú objekty pohraničnej stráže z čias železnej opony. Vláda v Budapešti rozhodla, že zaláta aj poslednú dieru v schengenskej hranici. Na 175 kilometroch tu má vyrásť štyri metre vysoký plot, čo je časť opatrení, ktoré vstúpili do platnosti od 1. augusta tohto roku. Brána do Európy sa zatvára.

„Ministerstvo obrany nám nariadilo spojazdniť objekty pohraničnej stráže, v katastri našej obce sa postaví dvadsať kilometrov plota,“ hovorí starosta Tiszaszigetu Ferenc Ferenczi.

Ďalšou zmenou od prvého augusta je, že Maďarsko - ako jediné na svete - označilo Srbsko za bezpečnú krajinu. „Je to skôr gesto voličom, neznamená to automaticky, že budeme tých ľudí posielať späť. Ak ich Srbsko neprijme, musí sa azylová procedúra začať v Maďarsku,“ hovorí Marta Pardaviová z Maďarského helsinského výboru.

Zmenila sa aj úloha súdov. „Ak žiadateľovi odmietli azyl, môže sa odvolať. Lenže vtedy už automaticky platí príkaz na vyhostenie. V komplikovanom systéme zákonov sa teraz už nedokážu vyznať ani utečenci, ktorí majú vysoké školy.“

Prijatiu zákona predchádzala kampaň Nechceme ilegálnych prisťahovalcov! V krajine vidno bilbordy - Nedovolíme, aby migranti brali Maďarom prácu či Migranti musia rešpektovať našu kultúru a hodnoty. Podľa premiéra Orbána môže do konca roka prísť do Maďarska dvesto- až tristotisíc ilegálnych prisťahovalcov.

„Orbán tvrdí, že nechce ilegálnych prisťahovalcov, ale celkom nechápeme, koho tým myslí,“ vraví Marta Pardaviová. Ilegálni sú podľa neho všetci, lebo hranicu prekročili ilegálne. Zároveň sú však žiadateľmi o azyl, no tomuto pojmu sa vláda vyhýba.

„Snaží sa udržať zdanie, že ide o ekonomických imigrantov, aj tábory premenovali na centrá migrantov, hoci si všetci podali žiadosť o azyl.“ Koľkí však chcú naozaj zostať v Maďarsku?

Utečenci

V rokoch 2014 a 2015 prišlo do Maďarska viac ako 150-tisíc utečencov. Najviac z Afganistanu, Iraku a zo Sýrie. V desiatich táboroch na území krajiny sa ich však naraz nachádza len asi päťtisíc. Podľa údajov ministerstva vnútra viac ako dve tretiny žiadateľov o azyl v Maďarsku nepočkajú na rozhodnutie a proces sa zastaví.

Počet uznaných azylov v Maďarsku je neuveriteľne nízky - 827 minulý rok, 718 tento rok. Podľa údajov ministerstva zahraničných vecí bolo v rámci Dublinskej dohody z rôznych krajín Európy hlásených 15-tisíc podnetov na vrátenie osôb do Maďarska, hoci fyzicky sa ich tento rok vrátilo iba sedemstoosemdesiat.

„Týchto ľudí treba vrátiť tam, kde prešli hranicu EÚ, a to nebolo v Maďarsku,“ uvádza sa v stanovisku maďarského ministerstva zahraničia.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].