Impozantný: Výhľad na Petronas Twin Towers z televíznej veže Menara Kuala Lumpur.

Zbieranie čaju je tvrdá drina. V Malajzii ju robia len cudzinci

Nezáleží na pôvode, rase či náboženstve. Malajzia je jednoducho krajina pre všetkých.

V Malajzii môže byť doma každý, nemusí byť členom konkrétneho etnika alebo náboženskej skupiny. Miestni nehodnotia ľudí po­dľa farby pleti ani podľa toho, či ženy nosia burky, alebo bikiny, - vysvetľuje Almas, mladá moslimka z ostrova Penang. „My sa tu bavíme každý s každým rovnako, bez ohľadu na to, kto chodí do mešity, kto do kostola a kto do budhistického chrámu,“ dodala jej kamarátka bez burky, s črtami Číňanky. Obyvatelia v tom majú jasno.

Prijatie iných kultúr je v Malajzii normálne, hoci oficiálnym náboženstvom je islam. Napríklad v meste George Town na ostrove Penang sa moslimovia stretávajú v mešite Kapitan Keling, kresťania v Kostole svätého Georgea, čínska komunita v budhistických chrámoch a Indovia v hinduistických. Ako tvrdí Almas, nezáleží na tom, k akému božstvu sa modlí sused, stále bude susedom. Malajzijský multikulturalizmus cítiť vo viacerých oblastiach, nielen v otázke náboženstva. Existuje aj v architektúre či národnej kuchyni.

Ako v starom Anglicku

Krajinu totiž počas stáročí ovplyvňovali rôzne národy - Portugalci, Holanďania, Arabi, Číňania, ale aj Briti, ktorým sultán z oblasti Kedah na severe pevninskej Malajzie ponúkol v 18. storočí ostrov Penang. Ten nie je ďaleko od pevniny a dá sa naň pohodlne dostať trajektom, ale aj autobusom po moste, ktorý ho s pevninou spája. Prístav je v jeho hlavnom meste George Town, ktoré hneď po príchode Britskej Východoindickej spoločnosti založil Francis Light. Práve vďaka britskému vplyvu je mesto rozprávkovo krásne. Pokojne by sa v ňom bez akýchkoľvek úprav a zásahov mohol nakrúcať film odohrávajúci sa vo Veľkej Británii počas viktoriánskeho obdobia.

Najväčšie čaro má Arménska ulica v centre mesta. Lemujú ju koloniálne budovy. Farebné fasády dopĺňajú drevené okenice a zdobené priečelia. Všade je množstvo ľudí - najmä turistov, ale aj domácich, ktorí sa im snažia niečo predať alebo ponúknuť služby. Väčšina chodí po ulici peši, niektorí sa dajú odviezť na cyklorikšiach zakrytých červeno-bielou pruhovanou plátennou strieškou a občas počuť, ako sa auto snaží trúbením preraziť si cestu obsadenú chodcami.

Iný účel: Bývalá vlaková stanica v Kuala Lumpure už slúži len ako stanica metra.
Iný účel: Bývalá vlaková stanica v Kuala Lumpure už slúži len ako stanica metra.
Kristina Böhmer

Pouličné umenie

Aj na tejto ulici rovnako ako na mnohých iných v George Towne sa tvoria dlhé rady, ktoré na prvý pohľad nevedú nikam. Až po chvíľke si všimnete, že hlavnou atrakciou sú diela pouličného umenia Ernesta Zachareviča. Na Arménskej ulici je jedno z najznámejších - Deti na bicykli. „To je tu každý deň. Turisti sa radi fotia práve s týmto dielom, hoci je ich po meste omnoho viac. Napríklad o kúsok ďalej nájdete motorkára, ten je namaľovaný na stene a motorka pod ním je skutočná, môžete si na ňu sadnúť akože za neho a odfotiť sa tam,“ vysvetľuje majiteľ stánku s rýchlym občerstvením z protiľahlej ulice a dodáva s úsmevom: „Ale aspoň zarobím, keď sú všetci tu.“

Street food a rýchle občerstvenie priamo na ulici sú v Malajzii rovnako ako v Thajsku či iných krajinách juhovýchodnej Ázie veľmi obľúbené. Nepotrpia si na pekné prostredie, čisté stoly či vyleštené príbory. Väčšiu úlohu hrá kvalita a chuť jedla. „Vyskúšajte samosy tu, na tomto mieste,“ odporučila nám recepčná v hoteli a ukázala na veľký červený krížik na pláne mesta. Samosy do Malajzie priniesli Indovia, pre ktorých kuchyňu sú tieto vyprážané taštičky plnené napríklad zmesou zemiakov, hrachu a čili papričiek typické. Namiesto reštaurácie však na mieste, ktoré na mape označoval krížik, stál jeden malý stánok na kolesách, v ktorom dvaja Indovia vyprážali samosy v horúcom woku. „Vegetariánske alebo mäsové?“stručne opísal jeden z nich dennú ponuku. Boli naozaj skvelé.

Iný svet

Briti za sebou zanechali stopy aj v malajčine. Fonetický prepis anglických slov, ktoré sú súčasťou malajzijskej slovnej zásoby, dokáže občas pobaviť. Z George Townu sme mali namierené do Cameron Highlands, rurálnej oblasti v strede Malajzie. Najprv sme si chceli kúpiť lístky na „bas“, tak sme išli na autobusovú stanicu k okienku s nápisom Kaunter Tiket. Nemali však už voľné miesta, tak sme sa rozhodli, že skúsime „teksi“.

Za podobnú sumu, akú by stáli lístky na klimatizovaný autobus, nás a dvoch ďalších turistov taxík - mikrobus odviezol do obce Brinchang vzdialenej približne 250 kilometrov od George Townu. Bola to iná tvár Malajzie, akoby nový svet. Penanské letné počasie vystriedala hmla, dážď a teploty pod 20 stupňov Celzia. Koloniálnu architektúru, zdobené cyklorikše, ulice plné stánkov so všemožnými street foodmi a zaujímavé múzeá vystriedali ovocné sady, motýlie farmy, machový prales a čajové plantáže.

V nadmorskej výške od 1 100 do 1 600 metrov dokážu napríklad celoročne pestovať jahody. Na farmy si ich každý môže za poplatok prísť sám nazbierať alebo rovno kúpiť v miestnej predajni. Ideálne aj s jahodovým koláčom alebo čerstvou jahodovou šťavou. „Vy máte sezónu len tri týždne? Keby som žil na Slovensku, asi by som tie tri týždne nejedol nič iné len jahody,“pozastavil sa nad naším podnebím sprievodca Ašraf. Ich jahody však neboli také ako naše. Boli kyslejšie, ale podľa Ašrafa také majú byť.

„Máme tu aj iné ovocie a zeleninu, najviac plochy zaberajú čajové plantáže,“ povedal. Najväčším malajzijským výrobcom čaju je miestna továreň BOH - Best of Highlands, ktorá sa stará o 70 percent produkcie čaju v celej krajine. Ich plantáže veľkosti 1 200 hektárov žiarili všetkými odtieňmi zelenej, pričom ďalšie tóny pridávala hra svetla a tieňa, keďže celá plocha bola veľmi kopcovitá. Jemné lístky zbierali niekoľkí pracovníci. „Všetko sú to cudzinci, hlavne z Indonézie, Pakistanu a Filipín. Je to tvrdá robota, miestni to robiť nechcú. Zarobia 31 ringitov (6,45 eura) za 60 kilogramov nazbieraných lístkov, dostanú ubytovanie, vodu a elektrinu,“ vysvetlil. Všetci spolu denne nazbierajú približne 15-tisíc kilogramov lístkov, z ktorých sa vyrobí okolo 10-tisíc kíl čaju. Rozdiel sa stratí počas sušenia čajových lístkov, pretože kým sú vlhké, sú ťažšie.

Presný postup výroby čaju vysvetľujú v miestnej továrni. Lístky sa najprv vysušia a potom sa môže začať fermentácia. Je to prírodný chemický proces, ktorým sa rozvinie chuť, aróma a farba čajových lístkov. „Na konci sa lístky triedia podľa veľkosti. Najlepšie sú tie najväčšie, preto sa predávajú ako prémiový produkt. Najhoršie sú najmenšie, tie sa dávajú do čajových vrecúšok,“ povedal Ašraf.

Čaj sa dá v továrni aj kúpiť, či už balený, alebo rovno uvarený. Podávajú ho však aj v miestnych reštauráciách, ktoré sú takmer všetky vedľa seba a takmer všetky vyzerajú rovnako - zelené plastové stoličky, červené obrusy, ktoré už niečo prežili, a takmer identická ponuka v menu. Všetky patria Číňanom, ktorí sa v Cameron Highlands usadili. Z rodnej krajiny sem priniesli svoje obľúbené jedlo - parník. Do stredu stola dajú plynový horák, na ktorom sa postupne varí čistý vývar. „Tam vzadu je šalátový pult. Vezmite si akúkoľvek zeleninu, na akú máte chuť. Ak chcete nejaké mäso alebo vajíčka, prinesiem vám. Všetko je surové, takže to, na čo máte chuť, hodíte do vývaru a necháte uvariť. Potom si to naložíte a môžete jesť,“ vysvetlil čašník.

Zaujímavá kombinácia: Maľby na uliciach George Townu sú doplnené skutočnými predmetmi, ktoré pouličnému umeniu dodávajú nový rozmer.
Zaujímavá kombinácia: Maľby na uliciach George Townu sú doplnené skutočnými predmetmi, ktoré pouličnému umeniu dodávajú nový rozmer.
Kristina Böhmer

Vysoká metropola

Z Cameron Highlands sa dá za štyri až päť hodín dostať autobusom do hlavného mesta Kuala Lumpur. Opäť obrovská zmena už na stanici, kde prichádzajúcich okrem moderného vzhľadu víta tropické počasie s teplotou nad 35 stupňov Celzia. Do mesta domácich aj turistov odvezie lokálny vlak a potom jednokoľajka, jediná svojho druhu v Malajzii. Rýchla električka, ktorá ide len po jednej koľajnici, môže slabšie povahy aj vystrašiť. V zákrutách sa dosť nakláňa. Ak je práve v tom momente na moste, pohľad von môže trochu prekvapiť.

Na mieste, kde Kuala Lumpur založili, stojí najstaršia mešita v meste Masjid Jamek. Okolo nej sa dá prejsť na Námestie Dataran Merdeka, na ktorom Malajzia vyhlásila v roku 1957 samostatnosť. Z neho je priamy výhľad na Big Ben. Budova Sultan Abdul Samad, postavená v maurskom a neomogulskom štýle, má totiž vpredu hodinovú vežu vysokú 41 metrov, pripomínajúcu Big Ben, ale zakrytú medenou cibuľovitou kupolou. Kedysi tu sídlila britská koloniálna administratíva. Spoza tejto budovy vyčnieva komplex Dayabumi. Jeden z prvých mrakodrapov v Kuala Lumpure, postavený v islamskom štýle, je v tvare osemcípej hviezdy. Fasáda je zdobená rovnakým vzorom.

Na opačnej strane Big Benu už arabský vplyv necítiť. Tým smerom je moderné centrum malajzijskej metropoly, v ktorom sa týčia slávne Petronas Twin Towers. Momentálne najvyššie dvojičky na svete navrhol argentínsky architekt Cesar Pelli v postmodernom štýle, aby z nich vytvoril ikony pre 21. storočie. „Ak ste si nerezervovali lístky vopred cez internet, nemusíte stáť v rade, dnu sa určite nedostanete,“ otočil nás zamestnanec v Petronas. Dostať sa hore na Skybridge, akýsi most, ktorý obe budovy spája, je teda na dlhšie plánovanie.

Neplatí to však pre komunikačnú vežu Menara Kuala Lumpur, ktorá je so svojou 421-metrovou anténou siedmou najvyššou samostatne stojacou vežou na svete. Lístky netreba kupovať vopred, turisti prídu, postavia sa do radu a o chvíľu sa vezú výťahom až hore, odkiaľ majú dokonalý výhľad nielen na celé mesto, ale aj na Petronas Twin Towers. Oplatí sa počkať, kým sa aspoň trochu zotmie, výhľad sa stane ešte dramatickejším.

Večer v arabskej reštaurácii pri tanieri s falafelom, hummusom, baba ganušom a pita chlebom sme zháňali na internete lístky na ďalší „bas“. Pevninskú časť Malajzie sme prešli doslova zhora nadol. Vstúpili sme cez thajsko-malajzijské hranice, postupne sme sa presúvali južnejšie a vyšli sme na hraniciach zo Singapurom. Bola to len jedna krajina, ale pôsobila ako zmes niekoľkých svetov vďaka rozmanitosti v architektúre, jedle či náboženstve. Multikulturalizmus však najviac cítiť v ľuďoch, ktorí dokážu žiť jeden vedľa druhého bez toho, aby upozorňovali na rozdiely medzi sebou.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].