Na ulici: Dnes je pokoj, stará žena z mesta Kilis môže bez obáv sedieť na priedomí svojho domu.

Zverstvá v Islamskom štáte: Popravy sú verejné, homosexuálov zhadzujú z budov

Zlo, pred ktorým utekajú ľudia zo Sýrie a Iraku, je príliš veľké. Rozprávali nám o ňom ľudia na turecko-sýrskej hranici.

Keď Mahmud Esam vyjde za bránu utečeneckého tábora Oncupinar, prejde cez cestu a obíde budovy, ktoré mu zavadzajú, pozerá sa priamo na Sýriu. Niekde tam v diaľke je jeho dedina Al Kafr. Niekoľkokrát za deň odtiaľ Mahmud vidí stúpať dym. Islamský štát (IS) je odtiaľto vzdialený deväť kilometrov a snaží sa dobyť nové pozície.

Najkrajší na svete

Mahmud ušiel pred týmto hororom do Turecka pred dvomi rokmi. S manželkou, tromi dcérkami a so synčekom našli nový domov v kontajnerovom tábore pri meste Kilis. Nie je to tam zlé. Tábor Oncupinar vyhlásili pred dvomi rokmi za najkrajší na svete. Štrnásťtisíc ľudí má k dispozícii lekárov, školy, škôlky, ihriská, obchody. Každá rodina dostáva okrem strechy nad hlavou a potravín 43 dolárov mesačne ako vreckové.

Tábor má dláždené chodníky a verejné osvetlenie. Nemôže nahradiť domov, ale Mahmud s rodinou sú spokojní. Všetko je lepšie ako teror, ktorý do ich rodnej dediny priniesol IS. Hoci oficiálne nesmú v Turecku pracovať - krajina túto politiku pravdepodobne čoskoro uvoľní; utečencov je priveľa, šialenstvo v Sýrii trvá už päť rokov a nezdá sa, že by sa situácia v dohľadnom čase zlepšila -, Mahmud a jeho priatelia sa snažia zarobiť aspoň pár drobných.

Pred bránou tureckého hraničného priechodu Mahmud s Jusufom ponúkajú kávu a čaj, sused Hasan vedľa chladí v plastovom sude so studenou vodou soft drinky. Občas sa zastavia kamionisti, vojaci, policajti alebo humanitárni pracovníci. O dvesto metrov ďalej, smerom na Kilis, prvé turecké mesto pred sýrskou hranicou, sú obchodíky murované. Predavači hrdo ponúkajú potraviny a čaj vyrobené v Sýrii, Abú Hasan griluje kebab, jeho sused má posedenie s vodnými fajkami.

Miesto je celkom rušné. Tých pár kamiónov, ktoré ešte chodia do Sýrie a späť, prechádza práve tadiaľto. Aj sanitky. V nemocnici v Kilisi ošetrujú zranených bojovníkov z Free Syrian Army aj civilov z území, ktoré revolucionári ovládajú.

Vrátime sa

Kilis má deväťdesiattisíc obyvateľov a hostí už 130-tisíc utečencov zo Sýrie. Mesto si za to vyslúžilo nomináciu na Nobelovu cenu za mier. V Turecku momentálne žije dva a trištvrte milióna Sýrčanov. Iba desať percent z nich obýva utečenecké tábory. Ostatní sa radšej pretĺkajú na vlastnú päsť. Do tábora sa nezmestili alebo im nevyhovoval prísny režim a obmedzenie slobody pohybu.

Radšej si prenajímajú byty, robia načierno alebo rozbiehajú obchodík či reštauráciu, nad čím úrady láskavo prižmurujú oči. Deň pred mojím príchodom dopadli na Kilis strely spoza hranice. Islamský štát ostreľuje ťažko skúšané mesto niekoľkokrát do týždňa. Vtedy, v pondelok, zabili tri deti a starého muža. Boli to Sýrčania.

Matka detí nedávno prišla aj o manžela. Sýrčania v Kilise hovorievajú, že hoci ušli pred zlom Islamského štátu, jeho strely si ich nájdu aj v Turecku. Pri útokoch zomierajú, samozrejme, aj tureckí občania. Každá smrť preto spustí protesty v uliciach. Obyvatelia Kilisa žiadajú od armády dôslednejšiu ochranu. Strely zo sýrskeho územia odpaľujú bojovníci na motorkách, sú príliš rýchli, nedokážeme ich zamerať, bránia sa tureckí vojaci.

„Nebojíš sa, že IS príde až sem, do Kilisu?“ pýtam sa nového známeho, Mohameda Aliho, študenta univerzity a futbalového fanúšika cez internetový prekladač v mobile. „Nech len prídu. Sme pripravení bojovať. Nás neporazia. Toto je turecký svet,“ odpísal. Abdulsalam Alsalameh vo svojej kancelárii usilovne pracuje na modeli fontány, ktorú z vďačnosti navrhuje pre mesto Kilis. Bude mať tvar horáka a čajovej kanvice.

Starý pán spolu s mladou ženou Malaak Abdulkarimovou vedú centrum Modrý polmesiac. Každý týždeň k nim sedemsto utečencov zo Sýrie prichádza na kurzy tureckého, anglického a nemeckého jazyka, kreslenia, karikatúr, kaligrafie, hry na hudobných nástrojoch alebo na také potrebné konzultácie u psychológa. Podporujú ich nemeckí donori a to Abdulsalam s Malaak považujú za obrovské šťastie.

Z domu, z Aleppa, utiekli pred štyrmi rokmi. Nadšení pre umenie, vzdelávanie a pre prácu s deťmi vtedy ešte ani nedúfali, že sa im podarí rozbehnúť v Turecku takýto projekt. Pýtam sa, či ešte veria, že sa raz vrátia domov. „Vrátime sa,“ neochvejne hovorí Abdulsalam. „Skôr či neskôr, ale nakoniec sa určite vrátime do Aleppa.“

Život pod Islamským štátom

Na hodine angličtiny sa zoznamujem s mladým manželským párom. Nazvime ich Zeinah a Rifat; pravé mená sa boja prezradiť. Svoj príbeh však porozprávajú ochotne. Viac ako rok žili pod Islamským štátom. „Ale to nie je život,“ hovorí Zeinah. „Hlavne ženy prišli o všetky práva. Na ulicu môžu vyjsť len v sprievode príbuzného, úplne zahalené, v rukavičkách a nikábe. Ak ti vykukne čo i len kúsok oka, zbijú teba aj muža, ktorý za teba zodpovedá.“ Jej manžel Rifat dodáva, že obaja prišli o prácu.

„Sme učitelia angličtiny. Tú Islamský štát zakázal. Dovolili by nám učiť ďalej, ak by sme učili podľa ich striktnej náboženskej ideológie. To sme však odmietli. Zostali sme teda bez príjmu. Prežili sme len vďaka peniazom od príbuzných zo zahraničia.“ Všetok tovar v teritóriách, ktoré IS uchvátil, nehorázne zdražel.

Chýbajú lieky aj lekári. Život ľudí sa tam ponoril do temnoty. Nič nie je dovolené. Za prehrešky proti striktnej interpretácii islamu hrozí trest smrti; popravy sú verejné. Homosexuálov zhadzujú z budov, hlavy popravených vystavujú napichnuté na koloch.

Do našich miest prišli spolu s IS ľudia, ktorí nehovoria naším jazykom. Tunisania, Egypťania, Saudskí Arabi, bojovníci hovoriaci po rusky, Európania,“ vypočítava Zeinah národnosti ľudí, ktorí páchajú v jej krajine rozumom nepochopiteľné zlo a využívajú praktiky vytiahnuté zo stredoveku. „Azda neexistuje krajina, z ktorej by neboli.“ Pred dvomi mesiacmi si mladí manželia povedali dosť. Nakoniec sa rozhodli pre útek.

„Kráčali sme šesť dní a nocí, prespávali v lese na zemi, cez hranicu sme sa plazili,“ opisuje Rifat cestu, ktorú pred ôsmimi týždňami podstúpili s dvomi dcérami, staršia má desať rokov, mladšia necelý rok. „Z nášho mesta nás odišlo tristo. Do Turecka sme sa dostali trinásti,“ dodáva Zeinah. „Ostatných pohraničná stráž chytila a vrátila do Sýrie.“ Pred dvomi mesiacmi boli už totiž turecké hranice uzavreté. Po tom, ako Turecko podpísalo dohodu s Európskou úniou, prestalo prijímať sýrskych utečencov.

Sme plní, prevezmite aj vy svoj diel zodpovednosti, odkazuje krajina aj mesto Kilis so svojou nomináciou na prestížne svetové ocenenie.

Nižšie mzdy a drahšie nájmy

V inom prihraničnom meste, Reyhanli, trvalo necelých desať minút, kým ma zadržala polícia. Dvaja muži v civile ma naložili do neoznačeného auta a odviezli na policajnú stanicu. „Tu je to iné. Zakázané,“ dohovárali mi. Vraj ma okamžite naložia na lietadlo a pošlú naspäť na Slovensko, pre moju vlastnú bezpečnosť, samozrejme.

Radi by si pozreli aj fotografie v mojom fotoaparáte a mobile - ak im ich chcem ukázať. Pili sme pritom silný sladký čaj z bruchatých pohárikov. Na jednej strane ich chápem. Tadiaľto sa do Sýrie pašujú ľudia zo Západu, ktorí sa prišli pripojiť k džihádu. Ľudia tu miznú bez stopy a potom sa objaví videonahrávka so žiadosťou o výkupné.

Humanitárni pracovníci a novinári sa tak stali významným zdrojom príjmov pre IS. Na druhej strane viem, že pohyb po meste nezakazuje nijaký zákon a sloboda tlače v Turecku dostáva v poslednom období riadne zabrať. V neďalekej dedine Hasipaša navštevujem rodinu sýrskych farmárov, akých tu žijú desiatky.

Muž vychováva osem detí so svojou mamou. Jeho manželka zahynula. Obývajú niečo, čo bolo predtým garáž alebo nejaké skladisko. Holú, neútulnú miestnosť, čiastočne predelenú kúskom steny na dve časti, zmenili na jednoduchý domov. Spia na rohožiach popri stenách pred malým televízorom. Nemajú skoro nič, ale ponúknu ma kávou.

„Aj doma sme boli roľníci, ale tam to bolo iné. Mali sme svoje pole,“ hovorí muž. Tu robia prakticky za byt a stravu. Nájomné za túto jednoduchú miestnosť je asi sto dolárov mesačne. Tureckí farmári si zvykli najímať na prácu na poliach, v sadoch a pri zbere olív sýrske rodiny. Dôvod? Sú ochotní pracovať za menej než tureckí nádenníci. Berú miestnym ľuďom prácu a dostávajú za ňu len polovicu ich mzdy. V prihraničných regiónoch, kam sa prisťahovali státisíce ľudí, stúpajú ceny nájmov.

To spôsobuje napätie. Aj keď si Turci uvedomujú, že Sýrčania ušli pred vojnou a nepredstaviteľným zlom IS, a z pocitov prevláda ľútosť, občas sa na povrch prederie nespokojnosť s touto situáciou. Ani jedno z ôsmich detí roľníka nechodí do školy. Pomáhajú otcovi a starej mame na poli. Podľa odhadov je takýchto sýrskych detí v Turecku až pol milióna. Nevedia po turecky, takže do tureckej školy nemôžu ísť. Navyše, ak sa ich rodičia nezaregistrujú, nemajú nárok na bezplatné vzdelanie ani zdravotnú starostlivosť.

Sýrski utečenci sa často zaregistrovať nechcú. Jednou z podmienok je totiž, že zostanú bývať v mieste prvej registrácie. A oni sa radšej sťahujú za prácou. Bez nej nemajú z čoho žiť. Všetkými opustení: Utečencov volajú v Turecku „hostia“ a momentálne im udeľujú status dočasného útočiska. Na jednu kategóriu utečencov sa to nevzťahuje. Jezídi, etnikum hovoriace po kurdsky, vyznávajúce zvláštne náboženstvo s centrom na hore Sindžár v irackom Kurdistane, sú zabudnutí všetkými.

Diabli z IS ich považujú za uctievačov satana. Mužov a starcov vraždia, ženy a deti predávajú na trhoch s otrokmi. Tvrdia, že znásilniť Jezídku je záslužný čin. V lete 2014 ušlo do Turecka asi tridsaťtisíc Jezídov. Pre tureckú vládu neexistujú. Nevidí dôvod, prečo sa o nich starať či zlegalizovať ich pobyt na svojom území.

Vraj doma nie sú ohrození. Skutočným dôvodom však asi bude ich príslušnosť ku kurdskému etniku. O jezídske utečenecké tábory sa starajú municipality, mimovládne organizácie a dobrovoľníci. Sedím v stane v jednom z takýchto táborov, Fidanlik neďaleko Diyarbakiru, s niekoľkými mužmi. Pozornosť všetkých je upriamená na Ahmeda Cirda Findiho. Onedlho dovŕši osemdesiat a je hlavou tunajšej komunity. Muži sa neusmievajú. Ani ich synovia, ktorí nám pripravujú čaj.

To, čo prežili, bolo príliš hrozné. Pomaly sa rozhovoria. Opisujú, čo sa dialo v auguste 2014. Čo videli a čomu unikli v Sindžári. Keď si myslím, že som už počula najhorší príbeh, príde ešte strašnejší. Pýtam sa na budúcnosť. Nevedia. Nedokážu na ňu myslieť. Vynorí sa ďalšia hrozná spomienka.

Príliš strašné na spomínanie

Ahmedov syn Wewaf Findi ukazuje fotografie a videá na rozbitom displeji svojho smartfóna. „Pešmergovia, bojovníci kurdských milícií, si zobrali naše zbrane. Blížil sa IS. Obránime vás, vy ste naša hrdosť, hovorili nám. Ale keď sa ukázali bojovníci IS, pešmergovia nás opustili. Zbabelo naskákali do áut a utiekli. Nechali nás napospas tým vrahom. Aj naši arabskí susedia nás zradili a pridali sa k IS,“ opisuje Wewaf video, ktoré natočil, keď kurdské milície narýchlo opúšťali mesto.

Vyčíňanie islamských radikálov, ktoré nasledovalo, bolo také hrozné, že mužom sa ťažko opisuje. Krvavý masaker. Rozprávajú o dedine s 1 800 obyvateľmi, v ktorej prežili len traja. O zabíjaní na sto krutých spôsobov. O mladých Jezídkach, ktoré si bojovníci odviedli v reťaziach. O tom, ako pred očami matiek zavraždili ich dojčatá, uvarili ich a ženy nútili jesť ich mäso.

„Takíto ľudia hovoria o nás, že sme prisluhovači diabla,“ povedal starý pán - znovu mal slzy v očiach, hoci toto všetko prežil vo svojej mysli a spomienkach znova už hádam miliónkrát. „Bodaj by na nich boh zoslal to isté, čo urobili oni nám.“