Taxikári: Je na vás, na akom zvierati sa chcete povoziť.

Zvieracie taxíky a ťavie mlieko namiesto viagry: Jordánska púšť Wadi Rum

Väčšina beduínov má dva domy aj dve manželky. A s prehľadom ich stíhajú uspokojiť.

Jordánska púšť Wadi Rum stiera rozdiely medzi ľuďmi, skrýva tajomstvá Lawrencea z Arábie a nájdete v nej aj beduínske recepty na sexuálnu výdrž. Môžete si odtiaľ odskočiť do svetoznámeho skalného mesta Petra, ale pripravte sa na záplavy turistov a neodbytných predajcov suvenírov.

Pri ohni

Z tmavej noci vykúka iba Atijekov arabský krivý nos osvetlený čelovou lampou. Pozýva nás do stanu slúžiaceho ako kuchyňa a jedáleň zároveň. Vonku je chladno, takže si radi sadáme na koberce neďaleko ohniska umiestneného uprostred príbytku. Nad ohňom je rošt, na rošte kúsky kuracieho mäsa.

Sú to tie najvoňavejšie, najchrumkavejšie a najchutnejšie grilované kurčatá na svete. Ak nie na svete, tak v púšti Wadi Rum určite. To je presne tá chvíľa, keď ľudské telo na sklonku náročného dňa zaradí najnižší rýchlostný stupeň. Magická moc ohňa a noci spája prísediace bytosti, akoby nás ladila na rovnakú osobnostnú vlnu.

Rozprávame sa, zoznamujeme, ale pritom máme pocit, akoby sme spolu chodili do školy a len sa dlho nevideli. Neexistujú žiadne rozdiely vo farbe pokožky, v životnom štýle, materiálnej výbave domácností, dokonca aj rečovú bariéru prekonávame akosi jednoduchšie.

Mladý beduín hrá na lutne staré melódie, zdedené od obyvateľov púšte. Každý skaut, zálesák či tulák vie, že po akokoľvek náročnom dni stačí kúsok jedla a teplo z ohňa, aby človek pookrial. Vedia to aj beduíni, odteraz je to jasné aj nám. Jedinečná: Skoro ráno, hneď po rýchlych raňajkách, vyrážame s Atijekom na celý deň do púšte.

Máme k dispozícii Toyotu s pohonom 4x4, zásoby jedla a vody, no predovšetkým bezoblačné počasie. Wadi Rum je púšť, ale nepodobá sa Sahare ani púšti v inej časti Jordánska či Sýrii. Vyzerá ako povrch planéty, na ktorej pred miliónom rokov prekvital život, lenže po záhadnej katastrofe takmer bez stopy zmizol.

Krajinu Wadi Rum definujú strmé hory vyčnievajúce z piesku. Mnohé z nich zvetrali takým spôsobom, že pripomínajú roztápajúcu sa zmrzlinu stekajúcu po kornútiku. Červené pieskové duny imitujú svojou textúrou mierne zvlnenú hladinu rybníka. Vyliezť na vrchol takej duny je poriadna fuška. Sypký piesok spôsobuje, že každý rok sa zosunie o polovicu dĺžky späť.

Postupne objavujeme primitívne skalné kresby pochádzajúce z čias, keď toto územie obývali dávne kultúry, prírodou vytvorené kamenné mosty aj obrovský balvan na tenkej stopke s výstižným názvom Mushroom Rock, teda Hubová skala, predierame sa úzkou roklinou v kaňone Barrah. Pri každom mieste, ktoré zaujme našu pozornosť, zaparkujeme auto v diskrétnej vzdialenosti. Okolie skúmame pešo.

Po stopách Lawrencea z Arábie

Prichádzame aj k pozostatkom domu slávnej historickej osobnosti. T. E. Lawrence sa narodil 16. 8. 1888 v britskej šľachtickej rodine. Vyštudoval na Oxforde, venoval sa archeológii, vďaka ktorej veľa cestoval po Arábii.

Počas prvej svetovej vojny narukoval do armády. Spolupracoval s britskou tajnou službou a zo svojej pozície spravodajského dôstojníka začal pracovať na rozvrátení Osmanskej ríše, ktorej súčasťou bola v tom čase Sýria, Libanon, Irak aj Zajordánsko. Hrdinským spôsobom si získal dôveru arabských kmeňov.

Postupne ich zjednotil do sily, ktorá významne ovplyvnila priebeh vojny o Arábiu. Bojovali o získanie nezávislosti. Tú im Briti najmä prostredníctvom Lawrencea skutočne prisľúbili, no ich záujem bol vždy jediný. Získať prevahu nad nenávidenými Francúzmi a k nej nejaké územia do zbierky. Tie sa vždy zídu.

Postava Lawrencea z Arábie je kontroverzná. Bol to archeológ alebo vojak? Špión alebo nadaný politik a manipulátor? Hrdina alebo zradca? V úžasnom filmovom epose Lawrence z Arábie z roku 1962 od režiséra Davida Leana exceluje v hlavnej úlohe Peter O’Toole a prepožičiava svojej postave hrdinské črty. Pravdepodobne výrazne pozitívnejšie, ako mala jeho reálna historická predloha.

Skutočnosť aj film sa však určite zhodujú v Lawrenceovej vášni k motocyklom. V máji 1935 Thomas Edward Lawrence podľahol ťažkým zraneniam hlavy, ktoré si privodil pádom z motorky pri dopravnej nehode. Hovorí sa, že práve na tento podnet sa začala používať prilba.

„Náš život bol vždy zaujímavý a je taký aj dnes. My všetci sme beduíni. Tak pracujeme, tak žijeme,“ rozpráva Atijekov podnikavý brat Saleh. „Viete, že aj priamo tu u nás vo Wadi Rum sa natáčal film Lawrence z Arábie? V 60. rokoch to spôsobilo enormný nárast záujmu o našu púšť. Húfy ľudí zaujala nádhera filmových kulís, a keď prišli k nám, tak zostali očarení.

Veľmi nám to pomohlo, viete, turisti prinášajú kapitál. Život pre našich ľudí sa stal jednoduchším, mohli sme viac dopriať našim deťom. Kočovníkmi aj pastiermi sme zostali, mnohí z nás sa však začali venovať sprievodcovskej profesii.“

Ťavie mlieko namiesto viagry

Stáda kôz a tiav doplnili o terénne vozidlá. Dnes už do Wadi Rum nesmeruje také veľké množstvo návštevníkov ako pred štvrťstoročím. Našťastie! Krajina tak doteraz neprišla o svoj romantický pôvab.

Sú dni, keď bratia Saleh a Atijek nemajú koho sprevádzať. Vtedy žijú normálnym mestským spôsobom života v osade Rum. Bývajú v domoch s dvorom, vozia deti do školy, venujú sa rodine. Ak sem zavíta niekto so záujmom o výlet do púšte na ťave či terénnom aute, odídu na pár dní do svojho kempu postaveného pod obrovskou skalnou stenou.

Takto tu žijú mnohí beduíni. Aj pastieri kôz, oviec či tiav majú dva prechodné domovy. Ak sa stádo napasie, púšť opúšťajú. Beduíni sú moslimovia. Dokonca poriadnejší ako napríklad tí z Ammánu. Alkoholu sa nedotknú. Modlia sa päťkrát za deň, pijú iba vodu a čaj, ženy bývajú zahalené. Pri zmienke o nežnejšom pohlaví sa Atijek rozrozpráva.

„My máme každý iba jednu ženu. Beduínsky moslim má väčšinou aspoň dve ženy. Vlastní dva domy, v každom býva jedna manželka a on pendluje podľa potreby. Niekedy aj v priebehu jedného večera.“

Pýtame sa, kde na to berie energiu. „Beduíni viagru nepotrebujú, majú ťavie mlieko. Môj strýko má štyri ženy a spolu dvadsaťosem detí! V moslimskom svete vyrastajú dievčatá a chlapci oddelene. V škole navštevujú dievčenské a chlapčenské triedy. Zmiešané, spoločné triedy sa zvyknú otvárať až na univerzite.“

Príbeh Petry

Bratia Atijek a Saleh sa s nami lúčia dúfajúc v náš skorý návrat. „Ak aj neprídete o rok, určite nás musíte navštíviť, keď budete mať deti. Wadi Rum sa im bude veľmi páčiť a my sa o ne dobre postaráme.“ Po kvalitnej asfaltke Desert Highway, vedúcej nemeniacou sa púštnou krajinou, postupujeme na sever k mestečku Wadi Musa.

V šiestom storočí pred n. l. prišiel zo severných oblastí Arabskej púšte beduínsky kmeň Nabatejcov do hornatej oblasti Edom. Postupne sa zbavovali svojich nomádskych návykov, budovali domy, chrámy a začali sa venovať obchodu. Starali sa o bezpečnosť obchodných karaván prechádzajúcich ich krajinou, zriadili stály trh, kde poskytovali obchodníkom priestor na predaj tovaru.

Vďaka daniam a poplatkom tak rástlo bohatstvo ich hlavného mesta Petra. V prvom storočí n. l. dosiahla Petra svoj historický vrchol. Rozvoj námornej dopravy však zapríčinil úbytok vnútrozemských obchodných ciest. Navyše, Rimania mali snahu o zmenu trasy pozemných karaván. Tie už nemali putovať tradičným spôsobom cez Petru, ale svoje dane mali poslušne zložiť v čoraz viac kvitnúcej Palmýre.

V roku 106 n. l. získali nabatejské kráľovstvo do svojho impéria Rimania. Všetko sa udialo netradične mierovou cestou, takže Petra nebola zdevastovaná vojnou a zakrátko v nej opäť prekvital život, stala sa významným centrom rímskej provincie Arábia. Ani táto sláva však netrvala večne.

Zemetrasenia vo štvrtom storočí a ďalšie v roku 749 definitívne znemožnili obývateľnosť mesta. Podľa dostupných informácií bol posledným človekom prechádzajúcim cez Petru sultán Bajbars. Stalo sa tak v roku 1276 na jeho ceste z Káhiry. Petra potom na viac ako 500 rokov akoby zmizla z povrchu zemského. Znovuobjavil ju až 22. augusta 1812 Švajčiar Jean Louis Buckhardt.

Zástupy turistov

Napriek tomu, že Petra už dávno nie je stratené a zabudnuté mesto, stále dokáže šokovať. Kvalitná rekonštrukcia pôvodnej kamenistej cesty je rozdelená na dva pruhy. V jednom sa kráča do Petry a z nej a v druhom premávajú miestni beduíni na ťavách a koňmo. Vozia uchodených či teplom zmorených turistov.

Cez úzku vstupnú bránu nazývanú Siq sme dokráčali až k slávnej pokladnici, bez ktorej by hádam Petra ani nebola Petrou, no akosi nás to neberie. Toto je nehorázna masová sardinkáreň. Stovky turistov, organizovaných zájazdov aj fakultatívnych výletov sa tlačia na námestí pred pokladnicou. Neustále prichádzajú noví a tí, čo už toho majú dosť, zase v opačnom smere odchádzajú.

Tri zmagorené ťavy nastrčené pred fasádou pokladnice slúžia na vozenie výletníkov do kruhu s polomerom ani nie desať metrov. Prekvapujúco sa vždy nejakí zákazníci nájdu.

Asi je vtipné fotografovať kamošku pred ťavou, za ťavou, na ťave, fotiť ťavu odzadu… Konskí taxikári frčia ulicou a vozia unavených turistov alebo tých, ktorí sa cítia dobre, keď ich takto prevážajú. K nim sa pridávajú taxikári s ťavami a oslíkmi. „Môj kôň je značky Lamborghini,“ smeje sa jeden z taxikárov. Zjavne si snaží spestriť nekonečné oslovovanie turistov.

Každému, kto rýchlo uvažuje, určite už preblyslo hlavou, že tu musí byť celá zem posiata konskými lajnami, ťavími a oslími bobkami. Lenže omyl! Na poriadok sú tu švárni beduínski chlapi s lopatami a vedrami. A svoju prácu robia mimoriadne svedomito.

Máme pocit, že obchodov so suvenírmi či s občerstvením je tu viac ako samotných pamiatok. V nich otravní predavači neustále okrikujú každého okoloidúceho. Jeden starec hrá na neidentifikovateľnom hudobnom nástroji tak hrozne, že mu nemeckí dôchodcovia platia už len zo súcitu. Pre každý prípad má vedľa seba posadeného malého chlapca naťahujúceho dlaň. Keby niekto nepochopil, čo sa patrí.

Takže namiesto pomerne naivne očakávanej starobylej atmosféry ako za čias Nabatejcov alebo aspoň Indianu Jonesa tu máme bláznivú komédiu o predávaní a kupovaní, s tisíckami spotených ľudí v dôchodkovom veku a s atmosférou Disneylandu. A to malo byť túto ročnú dobu mimo hlavnej sezóny.


VIDEO Plus 7 Dní