Rastislav Hríbik

Pápež František (88), ktorý už trinásty deň leží v rímskej nemocnici Gemelli s komplikovaným obojstranným zápalom pľúc, nepozerá televíziu už roky. Presnejšie od júla 1990, keď ako 53-ročný videl na obrazovke v Buenos Aires niečo, čo sa mu nepozdávalo. „Bola to pochmúrna scéna, ktorá ma veľmi zasiahla,“ priznáva vo svojej autobiografii. Prvej, ktorej vyšla ešte za života hlavy katolíckej cirkvi a ktorú napísala hlava katolíckej cirkvi. V Taliansku sa na pultoch ocitla v januári tohto roku, slovenský preklad pod názvom Nádej vychádza vo vydavateľstve IKAR práve dnes.

„Vstal som a odišiel. Druhý deň ma mali preložiť do Córdoby. Akoby mi Boh povedal, že televízia nie je pre mňa, že mi neprospieva. Pri svätej omši som zložil sľub Panne Márii a odvtedy ho dodržiavam. Až na zriedkavé výnimky – napríklad 11. septembra 2001 alebo po havárii lietadla v Buenos Aires v roku 1999. To znamená, že som už tridsať rokov nevidel v televízii zápas San Lorenza,“ priznáva sa 88-ročný argentínsky rodák vo svojej knihe.

K športu mal papa Francesco, ako mu v Taliansku hovoria, vždy blízko. Špeciálne ku klubu San Lorenzo z Boeda v susedstve hlavného mesta Argentíny Buenos Aires. „V roku 1946 som videl takmer všetky domáce zápasy šampionátu, ktorý sme vyhrali pár dní pred mojimi desiatymi narodeninami,“ priznáva. „A ak som ako futbalista alebo ako basketbalista ktovieako nevynikal, ako fanúšik som bol nespochybniteľný. S otcom a bratmi Oscarom a Albertom som vždy chodieval povzbudzovať San Lorenzo na štadión Viejo Gasómetro, kolísku nás všetkých cuervos, teda havranov – túto prezývku nám dali súperovi fanúšikovia pre čierne oblečenie saleziánov,“ píše ďalej František vo svojej knihe.

Na futbal s nimi občas chodievala aj mama. „Bol to romantický, rodinný futbal, najhoršie slová, ktoré sa ozývali na tribúnach, boli zapredaný alebo mizerný. Na zápasy sme chodili s dvoma veľkými sklenenými nádobami, ktoré sme cestou na štadión nechávali v pizzerii, kde sa otec zastavil, aby objednal jedlo. Cestou späť sme si tie dve nádoby vyzdvihli. Medzitým nám ich naplnili slimákmi v pikantnej omáčke a horúcou pizzou upečenou na kameni. Takže bez ohľadu na výsledok, afterparty bola zaručená.“

Láska k futbalu v živote argentínskeho pontifika neumrela ani po tom, čo práve pri tomto športe dostal jeho otec, účtovník Mário José Bergoglio infarkt. Bol na štadióne s jeho bratom Albertom, keď sa to stalo. „Poskytli mu prvú pomoc a odviezli ho domov. V tom čase som bol u jezuitov, vo farnosti San Miguel. Oznámili mi to, a tak som sa za ním ponáhľal. O dva dni neskôr, keď ležal v posteli a striedali sa pri ňom lekári, dostal druhý infarkt. Krátko nato tretí. Ten bol posledný. V ten deň 24. septembra 1961 mal iba päťdesiattri rokov,“ vracia sa do minulosti pápež František.

Mama prežila Františkovho otca o dvadsať rokov. Umrela v januári 1981, ako 69-ročná. František musel prehltnúť už aj smrť svojich troch súrodencov, s ktorými vyrastal v hlavnom meste Argentíny – na Calle Membrillar 531: Oscara v roku 2007, Alberta v júni 2010 a Marty pred piatimi rokmi. „Zostal som len ja a Maria Elena,“ hovorí.

Hoci zápasy svojho San Lorenza už František roky nesleduje, dianie v argentínskom futbale dodnes sleduje. „Jeden člen švajčiarskej gardy mi každý deň necháva na stole výsledky a poradie v tabuľke,“ priznal František.

Takto sa za pápeža modlia v Buenos Aires

Pápež František: Televíziu nepozerám 35 rokov, výsledky San Lorenza mi nosí švajčiarska garda

Rastislav Hríbik

Výber pre vás