Na prvý pohľad je otázka vlastníctva vesmíru teoretický problém. Nie je to však celkom pravda. Len nedávno sme písali o smelých plánoch Elona Muska a jeho spoločnosti SpaceX. Tá chce už v rokoch 2022 a 2024 uskutočniť šesť misií na Mars, z toho dve posádkové. Ich cieľom bude vybudovať
základňu a spustiť továreň na produkciu paliva.

Hľadanie nových zdrojov

V hre je, samozrejme, aj základňa na Mesiaci. Tá by mohla slúžiť na ťažbu nevyhnutných surovín, základných stavebných materiálov a surovín na výrobu raketového paliva. V druhom rade na ťažbu hélia 3, potrebného na nukleárnu fúziu, a pod povrchom by mohli byť veľké ložiská vzácnych prvkov európia a tantalu.

Mesiac by v neposlednom rade mohol fungovať ako obrovský zdroj energie, napríklad solárnej. Približne pred tromi rokmi predstavila japonská spoločnosť Šimizu víziu obrovskej mesačnej slnečnej elektrárne, pracovne nazvanej
Lunar Ring.

Ešte zaujímavejším zdrojom vzácnych surovín pre našu vyčerpanú planétu by sa mohli stať menšie asteroidy. Plány na ťažbu na asteroidoch naberajú čoraz reálnejšiu podobu, uskutočniť by sa mohli dokonca už v druhej polovici tohto storočia. A práve v súvislosti s takýmito aktivitami, na ktorých sa čoraz častejšie podieľajú súkromné spoločnosti, sa otázka vlastníckych práv na vesmírne objekty stáva naozaj aktuálnou. Aký je súčasný stav?

Ťažobná kolónia: Takto si ju predstavuje spoločnosť Deep Space Industries, ktorá sa chce špecializovať na ťažbu na asteroidoch.
Ťažobná kolónia: Takto si ju predstavuje spoločnosť Deep Space Industries, ktorá sa chce špecializovať na ťažbu na asteroidoch.
Zdroj: DSI

Komu patrí Mesiac?

Mesiac by čisto teoreticky mohli vlastniť Spojené štáty. V roku 1969 totiž na jeho povrchu vztýčil americkú zástavu astronaut Neil Armstrong a tento akt by mohol zakladať územné nároky. Ale nie je to tak.

Už dva roky predtým totiž vstúpila do platnosti zmluva o kozmickom priestore. Doteraz ju podpísalo 130 krajín, 23 z nich však neukončilo proces ratifikácie. Podpísali ju Spojené štáty, Sovietsky zväz, Čína, Japonsko, Veľká Británia a jej signatárom je ako nástupnícky štát po rozpade Česko-Slovenska aj naša krajina.

Táto zmluva okrem iného hovorí, že vesmír nepatrí nikomu, nik si naň nemôže nárokovať a nemôže sa zneužívať na vojenské účely, čiže vo vesmíre a na obežných dráhach vesmírnych telies sa nesmú umiestňovať zbrane.

Niektoré spoločnosti zarábajú tým, že ľuďom ponúkajú certifikáty zaručujúce im vlastníctvo pôdy na Mesiaci. Z právneho hľadiska však ide - aj pre spomínanú zmluvu - o bezcenné dokumenty. Okrem toho v roku 1979 podpísali dohodu o Mesiaci, ktorá ho vrátane prírodných zdrojov označuje za spoločné dedičstvo celého ľudstva. Táto dohoda sa však zďaleka nedo-čkala takej širokej podpory ako predošlá zmluva.

Hranice vesmíru

Otázne je, kde sa vesmír vlastne začína. To nestanovuje žiadna medzinárodná zmluva, existuje však konsenzus, že je to za Kármánovou hranicou, ktorá je vo výške 100 kilometrov nad zemským povrchom. Akceptuje ju, a teda legalizuje, aj Medzinárodná letecká federácia. Veľmi zjednodušene možno povedať, že nad touto hranicou už nemá význam využívať klasické krídla na let.

Základňa na Marse: Vybudovať ju chce niekoľko spoločností, na snímke je jej podoba podľa firmy Mars One.
Základňa na Marse: Vybudovať ju chce niekoľko spoločností, na snímke je jej podoba podľa firmy Mars One.
Zdroj: Mars One

S touto hranicou súvisí aj prvý reálny právny problém týkajúci sa vesmíru. Stretli sa s ním spoločnosti ako SpaceX a Virgin Galactic, ktoré začínajú s vesmírnou turistikou a svojich pasažierov chcú voziť práve na hranicu vesmíru. V prípade, ak ju prekonajú, teoreticky by sa nemali na ne vzťahovať žiadne regulatívy stanovené národnými alebo Medzinárodnou leteckou federáciou, pretože v podstate nebudú prevádzkovať lietadlá, ale vesmírne lode - aj keď za hranicou vesmíru strávia len niekoľko desiatok sekúnd. Obe však súhlasili s tým, že budú dodržiavať „pozemské“ aj „vesmírne“ predpisy.

Kto prv príde, ten prv melie?

Zaujímavejšie vyzerá problém týkajúci sa využívania vesmírnych zdrojov - konkrétne ťažby nerastných surovín na asteroidoch, Mesiaci alebo Marse. Má právo ťažiť ten, kto tam prvý príde? A na akom území? Tento problém zmluva o kozmickom priestore z roku 1969 nijako nerieši, vtedy sa s touto možnosťou nerátalo.

„Medzinárodné právo je veľmi nejednoznačné, pokiaľ ide o ťažobné aktivity súkromných spoločností vo vesmíre. To je veľmi vážny dôvod na revíziu dohody o využívaní kozmu tak, aby zodpovedala súčasnosti,“ povedal pre BBC Ian Crawford, britský profesor planetológie z Londýnskej univerzity, a dodal, že je to veľmi dôležité preto, aby bolo možné niektoré oblasti Mesiaca vyhlásiť za predmet zvláštneho vedeckého záujmu a chrániť ich pred komerčnými aktivitami.

Jeho obavy sú čiastočne opodstatnené - koncom roku 2015 Američania prijali zákon nazvaný Commercial space launch competitiveness act. Ten de facto dáva americkým spoločnostiam právo na ťažbu a predaj nerastných surovín získaných z asteroidov, respektíve zo susedných planét. Ide o zákon, ktorý takéto spoločnosti osem rokov chráni pred vládnou reguláciou a zároveň pred krachom. Tento zákon je de facto v rozpore so zmluvou z roku 1969 a umožňuje privátnym spoločnostiam podnikať vo vesmíre bez akýchkoľvek pravidiel.

Vedci z toho radosť nemajú, pretože komerčné záujmy uprednostňuje pred vedeckými. Navyše hrozí, že tak spravia ďalšie krajiny, čím sa situácia v blízkom kozme začne podobať zlatej horúčke na divokom západe s jediným pravidlom - kto skôr príde, ten skôr melie.

A tejto situácii môže v súčasnosti zabrániť len to, ak sa situáciou vážne začne zaoberať OSN, národné a medzinárodné vesmírne agentúry, ktoré sa však zatiaľ tvária, akoby právny aspekt komerčného využívania vesmíru neexistoval.