Europolitici verzus internetoví giganti

Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako teoretický problém a ďalšia zo žabomyších vojen medzi internetovými gigantmi a európskymi politikmi, v ktorej pravidelne lietajú miliardové pokuty, nasledované odvolaniami a komplikovanými súdnymi spormi. Naposledy dostal pokutu koncom marca tohto roku Google - jej výška je jeden a pol miliardy eur a je odôvodnená zneužívaním dominantného postavenia na trhu a bránením konkurenčnému boju. Rozmenené na drobné to znamená, že Google bránil internetovým stránkam, ktoré používajú službu AdSense, aby si na ne umiestnili výsledky vyhľadávania reklamy jeho priamych konkurentov - napríklad Microsoftu či Yahoo.

Poďme však späť k reforme autorských práv. Tá tentoraz naozaj nie je čisto obchodným sporom, jej aplikácia sa môže zásadným spôsobom dotknúť každého používateľa internetu. Jednoducho ju možno zhrnúť tvrdením, že posilňuje práva tvorcov, obmedzuje práva šíriteľov a doplácať na ňu budú používatelia. S nadhľadom možno povedať, že situácia v tejto oblasti je vážna, no nie zúfalá. Jednotlivé členské štáty majú totiž dva roky na to, aby smernicu uviedli do praxe, teda do svojho právneho systému. Počas toho sa ešte môže stať všeličo.

Radikálne riešenie

Ako ju vidia európski politici? Tí ju schválili, preto ju zákonite chvália. Chvália predovšetkým to, že vďaka nej vznikne právny rámec, v ktorom budú môcť korektne fungovať platformy, zverejňujúce autorsky chránený obsah. Teda napríklad zmienený Facebook, Instagram, YouTube, ale aj internetové vyhľadávače a diskusné fóra. Treba priznať, že to už bolo treba. Vďaka tomu by mali vydavatelia aj autori získať väčší podiel z príjmov, ktoré využitie ich diel prináša internetovým platformám a sociálnym sieťam. Tie ho budú mať zákonite menší. Také prerozdelenie je spravodlivé a nikto proti nemu nemôže nič namietať. Je tu však jedno veľké ale. A to má podobu článkov 11 a 13 uvedenej smernice. Podľa mnohých zásadným spôsobom obmedzia to, čo budeme môcť na internete uverejniť a šíriť, a zároveň nám zabránia množstvo obsahu na internet vôbec nahrať. A čo hovoria?

Daň z odkazu

Hovorí o nej prvý z dvoch kontroverzných a najviac napádaných článkov s číslom jedenásť. Európskym politikom - a, samozrejme, aj niektorým vydavateľom - prekáža, že niektoré texty alebo ich časti sa vo forme rôznych odkazov voľne „túlajú“ internetom, pričom z toho profitujú platformy, ktoré ich šíria, napríklad zmienený Facebook alebo YouTube, no médiá, ktoré ich publikovali, z toho nemajú nič. Ako by sa to malo zmeniť? Výrazným obmedzením obsahu prístupného zdarma - a to aj vo vyhľadávačoch. Keď dnes zadáte do vyhľadávacieho okienka napríklad „teória relativity“, objavia sa vám tisíce odkazov vo forme názvu článku, ktorý dané spojenie obsahuje, a zároveň pár úvodných riadkov z textu, prípadne jeho náhľad v samostatnom okne.

A to je problém - často sa tak zobrazuje napríklad časť textu, ktorý je autorsky chránený. Na základe novej smernice by vyhľadávacie služby mali za možnosť zverejniť takýto náhľad majiteľom autorských práv platiť. Ak nezaplatia, nebudú mať nárok zverejniť nič iné než hyperlink a „pár jednotlivých slov alebo veľmi krátkych útržkov“. Ku kritike sa pridala šéfka YouTubu, ktorá tvrdí, že pri mnohých videách nemožno identifikovať všetkých držiteľov autorských práv a pri mnohých sa vedú o ne spory. Tie by sa museli v Európe zneprístupniť - sú ich státisíce. Ako príklad uviedla video k piesni Despacito. To má momentálne vyše 6 miliárd pozretí, obsahuje však viacero autorsky chránených materiálov. YouTube, samozrejme, má zmluvy s mnohými subjektmi, niektorí však zostávajú neznámi. S ohľadom na právnu neistotu a neusporiadanosť vzťahov by ho teda YouTube musel možno zneprístupniť.

Proaktívna cenzúra

Tento článok s číslom trinásť, veľmi zjednodušene, upravuje spôsob, akým sa majú k autorsky chránenému obsahu správať veľké internetové platformy, respektíve im ukladá povinnosť kontrolovať, či nejde o autorsky chránený obsah. A čo sú „veľké internetové platformy“? Napríklad YouTube, Insta­gram, Facebook, jednoducho všetky, ktoré fungujú viac ako tri roky, majú viac ako 5 miliónov reálnych používateľov mesačne a ročný obrat nad 10 miliónov eur. Platiť musia všetky tri podmienky súčasne. V podstate ide o ochranu začínajúcich start-upov. Všetky ostatné spoločnosti by mali proaktívne využívať pokročilé technológie na to, aby zisťovali, či obsah nahrávaný používateľmi - teda obrázky, hudba, filmové scény - nie je nejako autorsky chránený a ak náhodou je, mali by im v tom zabrániť.

Samozrejme, týka sa to aj rôznych populárnych diskusných fór. Čo to v praxi znamená? Napríklad Insta­gram by mal posúdiť, či nejde o autorsky chránený obsah pri vyše 100 miliónoch obrázkov, ktoré naň používatelia denne nahrajú. Na You­Tube sa pre zmenu každú minútu nahrá 400 hodín videa, ktoré bude treba posúdiť tiež.  Niet sa preto čo čudovať, že tento článok vzbudzuje veľký odpor prakticky už od roku 2016, čo je rok, od ktorého sa o problematickej smernici rokuje. Otvorený list, v ktorom varujú pred jeho zavedením, podpísali aj „otcovia zakladatelia“ internetu, napríklad Tim Berners-Lee, vynálezca WWW a autor prvej webovej stránky, Vint Cerf, spoluautor protokolu TCP-IP, aj zakladateľ Wikipedie Jimmy Wales.

Dobrý úmysel, zlá realizácia

Uvidíme, čo napokon smernica spôsobí a ako bude zakomponovaná do právnych systémov jednotlivých krajín. To, že výrazne obmedzí voľný tok informácií a poškodí nielen bežných používateľov, ale aj vedecké komunity, je jasné. Pravda je však aj to, že prerozdelenie ziskov zo zobrazovanej reklamy od platforiem k tvorcom je krok správnym smerom. Núkal sa kompromis v podobe výraznejšej zmeny článkov 11 a 13, ten však odmietli, europoslanci chceli byť nekompromisní k veľkým internetovým spoločnostiam, no v tomto prípade možno zašli priďaleko a s vaničkou vyliali aj dieťa. Inými slovami, najhoršie z toho vyjdú bežní používatelia.