Jana Čavojská

Dielne v&nbsp;Mostovej pri Galante sú prázdne. Žiadny obvyklý frmol, žiadne každodenné debaty. Keramiku netreba. Nemajú ju kde predávať. Veľkonočná várka šla do&nbsp;smetí. Tisíce kusov. Je to voňavá keramika. Voňať vydrží rok. Veľkonočné motívy by sa už nepredali a&nbsp;budúci rok by už nevoňali. „Chcela som ich ísť vyhodiť pred parlament,“ konštatuje Silvia Greco, ktorá keramiku vyrába

Lepšie povedané, nevyrába. Predáva ju totiž na&nbsp;jarmokoch a&nbsp;veľtrhoch. A&nbsp;tie sa pre pandémiu koronavírusu nekonajú. Od&nbsp;vianočných trhov nezarobila ani halier. A&nbsp;zdá sa, že do&nbsp;Vianoc ani nezarobí. To by znamenalo koniec podnikania. Po&nbsp;trinástich rokoch. „Dvadsiateho ôsmeho apríla sme museli prepustiť našich vzácnych zamestnancov. Jediné, čo som pre nich mohla urobiť, bolo odviezť ich autom na&nbsp;pracovný pohovor do&nbsp;inej firmy. Aj ja sama si už hľadám prácu,“ pokračuje Silvia. „Po&nbsp;tom všetkom a&nbsp;po&nbsp;tom, ako nevieme, z&nbsp;čoho zaplatíme nájom za&nbsp;dielne, môj manžel od&nbsp;žiaľu a&nbsp;zúfalstva dostal infarkt.“

Hoci nákupné centrá či akvaparky sú už otvorené a&nbsp;povolené sú aj športové podujatia, jarmoky, trhy, festivaly, dni obcí, dožinky či vinobrania pod holým nebom zatiaľ hygienici obmedzujú na&nbsp;akcie s&nbsp;účasťou do&nbsp;tisíc ľudí. Najväčšie jarmoky vrátane tradičných už na&nbsp;túto sezónu zrušili. No jarmočný predaj živí tisíce ľudí. Mnohí cez zimu investovali do&nbsp;výroby tovaru, ktorý v&nbsp;lete plánovali predávať - a&nbsp;predajom zarobiť na&nbsp;ďalšiu zimu. Ich situácia je zúfalá.

Silvia Greco nemá rada protesty a&nbsp;nátlakové akcie. Len dúfala, že aj jarmočníkov si niekto všimne. Keď im premiér Igor Matovič odkázal, že s&nbsp;ľuďmi, ktorí plánujú protestovať na&nbsp;diaľnici pri Zelenči, vyjednávať nebude, veľmi ju to sklamalo. Spolu s&nbsp;ostatnými nerozumie logike otvorenia veľkých klimatizovaných nákupných centier či akvaparkov na&nbsp;jednej strane a&nbsp;obmedzeniu organizovať podujatia na&nbsp;veľkých priestranstvách pod holým nebom na&nbsp;druhej strane. Voňavú keramiku začala vyrábať, ešte keď žila s&nbsp;manželom Antoniom v&nbsp;Taliansku. Mala tam kamarátku, ktorá robila voňavé esencie. Napadlo jej vyrobiť navoňaných anjelikov a&nbsp;rozdávať ich ako darček na&nbsp;oslave synovho krstu. „Na&nbsp;druhý deň mi zavolal jeden pán, že by takých potreboval dvadsaťtisíc,“ usmieva sa.

Najprv vyrábali doma v&nbsp;kuchyni. Potom sa to rozbehlo vo väčšom. A&nbsp;keď sa rodina presťahovala na&nbsp;Slovensko, priniesla si remeslo so sebou. „Výrobky ponúkam aj cez internet, ale toto si ľudia musia ovoňať,“ vysvetľuje Silvia. Keď letné podujatia jedno po&nbsp;druhom rušili, skúšala keramiku ponúknuť do&nbsp;malých predajní v&nbsp;okolí. „Sedemdesiat percent z&nbsp;nich nemalo záujem. Sú plné lacného tovaru z&nbsp;Číny. Bola som aj v&nbsp;obchodných centrách. Za&nbsp;víkend pýtajú za&nbsp;prenájom predajného miesta päťsto-šesťsto eur. To sa nám absolútne neoplatí.“

Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;nákupných centier chodia ľudia na&nbsp;jarmoky práve za&nbsp;ručne robeným tovarom. Stala sa z&nbsp;toho tradícia. Ľudia na&nbsp;jarmok vo svojom meste čakajú celý rok, aby si nakúpili <a href="https://www.wilio.com/" target="_blank" rel="noopener">od&nbsp;remeselníkov</a>. Silvia Greco absolvovala v&nbsp;sezóne jarmok každý víkend. Vyhovuje jej tento spôsob predaja a&nbsp;priamy kontakt s&nbsp;klientom.

„Som na&nbsp;svoju prácu pyšná a&nbsp;vážim si ju. Každý výrobok nám prejde rukami sedemkrát. Prášok na&nbsp;keramiku dovážame z&nbsp;Maroka, silikónové formy vyrábame sami, hotové výrobky sa dva týždne pomaly sušia v&nbsp;peci a&nbsp;potom sa do&nbsp;nich vlieva voňavá esencia. Náš stánok vždy krásne vonia. Manžel je maliar a&nbsp;zdobí ho svojimi obrazmi.“

No keďže výroba stojí a&nbsp;peňazí nie je nazvyš, aj zástavu s&nbsp;nápisom Štrajk dala počas protestu na&nbsp;Zelenči z&nbsp;auta dolu. „Policajti povedali, že môžeme spôsobiť nejaký incident, a&nbsp;ak ju nezložíme, dajú nám pokutu päťdesiat eur.“

To si nemohla dovoliť. „Štát nám povedal, že o&nbsp;našu prácu nestojí. Pritom na&nbsp;takejto výrobe sa nedá zbohatnúť, len sa uživiť. Teraz v&nbsp;obchodných domoch vidíme dlhé zástupy ľudí, ako nakupujú, a&nbsp;my naše výrobky predávať nemôžeme. Nevieme, ako ďalej. Budeme nútení všetko zahodiť.“

Beáta Šidlíková z&nbsp;Galanty chodí na&nbsp;trhy a&nbsp;jarmoky už pätnásť rokov. Vždy ju bavila práca s&nbsp;drevom, tak sa jedného dňa rozhodla skúsiť vyrezať sochu z&nbsp;dreva. Našťastie neďaleko bývala rezbárka, od&nbsp;ktorej sa mohla učiť.

„Prvú sošku som vyrezala dvoma tupými dlátami. Dala som ju do&nbsp;obchodu a&nbsp;hanbila som sa chodiť okolo. Bála som sa, či si ju niekto vôbec všimne. Keď mi potom povedali, že je predaná, bol to skvelý pocit. Nešlo o&nbsp;peniaze, ale o&nbsp;radosť, že si niekto kúpil to, čo som vytvorila.“

Ani pred rokmi, ani teraz jarmoky neprinášajú&nbsp;veľké zárobky. Veľa ľudí tam v&nbsp;krojoch príde predvádzať remeslo. Prácu s&nbsp;drevom, kovom, voskom, kožou, keramikou. Pred rokmi sa mladí učili od&nbsp;starých a&nbsp;tradičné remeslá nezanikli.

„Teraz je tovaru všade dosť. Aj trhy ľuďom zovšedneli. Ale stále majú záujem o&nbsp;ručné výrobky. Mladí prichádzajú s&nbsp;novými vecami. Ponúkajú farmárske produkty, zeleninu, orechy. Medzi remeselníkmi je veľa vzdelaných ľudí. Vzdali sa svojej pôvodnej profesie, lebo chceli robiť perfektné slovenské výrobky. Chodili po&nbsp;výstavách, reprezentovali našu krajinu v&nbsp;zahraničí. Za&nbsp;každým stánkom je životný príbeh. Nielen zárobková činnosť.“

Beáta opisuje, že remeselník je zároveň predajca, šofér, účtovník. Aké namáhavé je predávať jeden deň v&nbsp;Bratislave a&nbsp;druhý deň na&nbsp;východe. Ak má byť jarmočník na&nbsp;svojom mieste o&nbsp;ôsmej ráno, znamená to, že o&nbsp;tretej sadne do&nbsp;auta, šoféruje, potom pripravuje stánok, aranžuje výrobky.

Celý deň, v&nbsp;každom ročnom období a&nbsp;za&nbsp;každého počasia, stojí vonku. Mrzne na&nbsp;vianočných trhoch, ide sa upiecť v&nbsp;lete na&nbsp;námestí. Večer skončí a&nbsp;unavený šoféruje naspäť domov. Často si nemôže dovoliť ani hotel a&nbsp;spí v&nbsp;aute. Hygiena, toaleta? V&nbsp;stánku máte výrobky a&nbsp;peniaze. Otočíte sa a&nbsp;môžete o&nbsp;to prísť vinou zlodeja. Niekedy sa priženie vietor, búrka, tovar sa zničí a&nbsp;človek sa vráti domov zmoknutý, špinavý a&nbsp;bez peňazí. Alebo ľudia jednoducho neprídu, lebo je príliš horúco.

Remeselník si zaplatí predajné miesto, ktoré nie je lacné, no nevrátia sa mu ani len náklady. „Z&nbsp;toho príjmu však často žijú celé rodiny,“ upozorňuje Beáta. „Nikdy neboli štátu na&nbsp;krku. No teraz vedia, že do&nbsp;decembra už možno nezarobia vôbec nič.“

Jarmočný kolobeh je dopredu daný. Pred Vianocami si treba odložiť na&nbsp;odvody za&nbsp;hluché mesiace. Počas nich remeselník už investuje do&nbsp;výrobkov na&nbsp;ďalšiu sezónu. Tí, ktorí vyrobili cukrovinky, ich už postupne vyhadzujú, pretože sa im končí záručná lehota.

„Predaj cez internet? To nie je jednoduché. Navyše jarmoky znamenajú bezprostredný kontakt výrobcov s&nbsp;ľuďmi. Učili sme deti pracovať s&nbsp;drevom alebo hlinou. Ja som vždy mala so sebou dláta, aby som im ukázala, ako sa s&nbsp;nimi narába,“ pokračuje Beáta.

Dlho pracovala so starými. Keď si konečne mohla dovoliť nové, nadšená ich zobrala na&nbsp;jarmok - a&nbsp;tam jej ich ukradli. „Ľudia si nevedia predstaviť, čomu sme pri tejto práci vystavení. Obetujete rodinný život, keďže ste každý víkend na&nbsp;akcii. Príde lejak, rozbije vám stánok. Tešíte sa, že budete mať aspoň niečo, ale&nbsp;máte iba škodu. Touto prácou pritom nikdy nezarobíte veľké peniaze.“

Pred jedenástimi rokmi zanikla firma na káblové zväzky, v&nbsp;ktorej Lenka Rybáriková pracovala. Rozhodla sa, že sa bude živiť tým, čo bolo dovtedy jej hobby: maľovanie výroba úžitkových a&nbsp;dekoračných predmetov z&nbsp;dreva, skla a&nbsp;keramiky. Do jej sortimentu časom pribudli maľované tričká, tašky a&nbsp;vankúše. „Svoju prácu milujem z&nbsp;celého srdca,“ hovorí. „Cez týždeň celé dni tvorím a&nbsp;cez víkendy predávam. Od marca do októbra chodím každý víkend na jarmoky po celom Slovensku. Potom sa pripravujem na vianočné trhy. Tržba z&nbsp;nich mi vydrží približne do marca. S&nbsp;niektorými zákazníkmi sa už poznáme osobne. Vždy prehodíme pár viet o&nbsp;tom, ako sa mám, čo mám nové.“

Predaj cez internet sa s&nbsp;týmto osobným kontaktom nedá porovnať, väčšinou príde jedna objednávka za miesiac, niekedy ani to nie. „Keď to všetko v marci začalo a postupne mi prichádzali maily o&nbsp;tom, že sa rušia akcie, nebola som s tým v pohode. Ten strach a beznádej boli hrozné. Veľa mudrcov mi radilo predávať cez internet. Nechápu, že takto sa nedá uživiť, že potrebujem&nbsp;jarmoky, kde je príjem istý. Keď vláda načrtla postupné uvoľňovanie a v poslednej štvrtej fáze svietilo otvorenie hromadných podujatí, povedala som si, že vydržím do júna a&nbsp;jarmoky budú. Požičala&nbsp;som si peniaze, aby som dovtedy dokázala vyžiť, a&nbsp;dúfala, že potom bude už fajn. Aké to však bolo nie že sklamanie, ale čistý podraz keď som sa dozvedela že sa to týka len podujatí do tisíc ľudí!“

Lenka je rozvedená, vychováva jedno dieťa a&nbsp;žije v&nbsp;podnájme. Za marec dostala od štátu pomoc 105 eur, za apríl a&nbsp;máj po 210. „Ako sa dá z&nbsp;toho slušne žiť?“ pýta sa a&nbsp;hneď si aj odpovedá, že nijako, pretože z&nbsp;toho nezaplatí ani len nájomné. „Potrebujem, aby mi štát umožnil moju prácu vykonávať. Keď môže na štadióne sedieť 25 000 ľudí, prečo nemôže byť na jarmoku o&nbsp;polovicu menej tých istých ľudí? Prečo nám niekto bráni v&nbsp;tom, aby sme si zarobili peniaze a&nbsp;mohli dôstojne žiť?“

Lucia Greatáková vyštudovala dizajn a&nbsp;pracovala v&nbsp;galérii, vždy však kreslila, maľovala, venovala sa grafike. Raz si pozerala nejaké obrázky na inšpiráciu a&nbsp;začala rozmýšľať: „Prečo sedím v&nbsp;práci a&nbsp;netvorím tiež niečo také?“ Pred štyrmi rokmi sa rozhodla odísť zo zamestnania a&nbsp;venovať sa naplno tvorbe.

Na&nbsp;jej prezentáciu sú najvhodnejšie umelecky zamerané trhy a&nbsp;podujatia. „Ľudia ma vidia, môžem s&nbsp;nimi hovoriť aj sledovať ich reakcie na&nbsp;moju tvorbu,“ opisuje. „Mám prezentáciu na&nbsp;portáloch aj vlastnú webstránku, ale obrázok je lepšie vidieť naživo a&nbsp;predstaviť si ho u&nbsp;seba doma. Keď vidím, že človek uvažuje o&nbsp;kúpe, hovorím s&nbsp;ním. Pýtam sa ho, pre koho to chce, na&nbsp;akú príležitosť, ako má zariadenú miestnosť, do&nbsp;ktorej ho chce zavesiť. Viem mu poradiť. A&nbsp;keďže pracujem z&nbsp;domu, sú pre mňa trhy aj možnosťou na&nbsp;socializáciu.“

Lucia absolvuje ročne asi dvadsať trhov. Nejde len o&nbsp;predaj. Koniec koncov, poplatky za&nbsp;miesto sú často vysoké. Nevráti ich predaj obrázkov priamo na&nbsp;mieste. „No vidí ma široký okruh ľudí a&nbsp;kontaktujú ma aj neskôr, keď sa im práve obrázok hodí. Často sa inšpirujeme navzájom, my predajcovia aj zákazníci. Ľudia poradia: počuli ste o&nbsp;tých a&nbsp;tých projektoch? Dokonca na&nbsp;trhoch vznikli priateľstvá. Vytvára sa tam dobrá tvorivá energia. Šaty, ktoré mám na&nbsp;sebe, sú tiež z&nbsp;trhu. Je to ručná práca a&nbsp;boli trochu drahšie, ale viem, že sú kvalitné a&nbsp;vydržia mi roky, že látka na&nbsp;ne necestovala cez pol sveta a&nbsp;nešili ich niekde v&nbsp;otrasných podmienkach.“

Keď prišla korona a&nbsp;umelecké podujatia zatvorili, Lucii, samozrejme, príjem klesol. Nechce brať toto obdobie len negatívne. Snažila sa rozbiehať ďalšie veci, dotiahnuť webstránku, blogovať, hľadať nové možnosti v&nbsp;tvorbe. Ale predsa len, osobný kontakt je nenahraditeľný. „Napríklad svoju knižku ponúkam aj cez kníhkupectvá. No je celkom iné, keď ju predávam priamo na&nbsp;trhu a&nbsp;ľudia si ju môžu prelistovať.“

Miroslav Bellan zastupuje jarmočných predajcov pri rokovaní so štátnymi hygienikmi. Napriek stúpajúcim číslam nakazených vysvetľuje, že najlepšie by bolo povoliť jarmoky bez obmedzení. Ostatne, prečo nie, keď máme bez obmedzení otvorené veľké kryté obchodné domy, akvaparky, ale aj hranice a&nbsp;Slováci môžu na&nbsp;trhy vycestovať do&nbsp;okolitých krajín? „Veľké akcie sú na&nbsp;tento rok neodvratne odvolané. Termíny nám horia. Včera, predvčerom bolo neskoro na&nbsp;rozbehnutie aspoň menších jarmokov,“ hovorí.

On organizuje Rajeckoteplický jarmok. Ročník 2020 prebehol v&nbsp;strede júna. Podľa aktuálnych predpisov na&nbsp;ňom nemohlo byť nikdy viac ako päťsto ľudí.

Takéto malé podujatia sa však organizátorom väčšinou neoplatia. Obce sa boja aj toho, či dokážu všetko pripraviť v&nbsp;súlade s&nbsp;požiadavkami, lebo inak by museli platiť vysoké pokuty. Dotácie na&nbsp;podujatia tento rok väčšinou nedostali&nbsp;ani sponzori sa do&nbsp;akcií nehrnú.

Miroslav napriek tomu vidí v&nbsp;jarmokoch veľký význam. „Vedeli to už starí Rimania - ľudia potrebujú chlieb a&nbsp;hry. Na&nbsp;chlieb musia zarobiť. Potom chcú hry - oddýchnuť si, kultúrne sa vyžiť. Nie každý je na&nbsp;operu. Aj ľudová zábava je pekná. A&nbsp;veľa výrobcov na&nbsp;jarmokoch zarába na&nbsp;živobytie. Vzniká veľká škála produktov a&nbsp;krásnych vecí.“

V&nbsp;posledných týždňoch však od&nbsp;jarmočníkov počúval hlavne smutné príbehy. „Veľa plaču. Je mi to ľúto. Mnohí majú pre zrušené jarmoky už existenčné problémy.“

Bez hier a bez chleba: Vláda uštedrila remeselníkom tvrdý úder!

Výber pre vás