Čierny piatok: Namiesto jedného strateného traja mŕtvi. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky

Záchranári v šoku: Neverili, že Paľa po hodinách kopania nájdu živého. To sa normálne nedeje

Namiesto jedného strateného našli troch mŕtvych. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Najprv stratíš orientáciu. Sneh ti ostro doráža do tváre, dovidíš nanajvýš pár metrov a&nbsp;to, čo vidíš, je len biela planina. Nič, čoho by sa zrak zachytil, ešte aj tvoje stopy víchrica zamietla. Zmysly ti otupievajú, prestávaš vnímať, či ideš hore alebo dole, vibramy sa prepadávajú v&nbsp;hlbokom snehu, čo ťa oberá o&nbsp;zvyšok síl. Cítiš chlad, ktorý sa ti zadiera pod nechty, oblečenie. V&nbsp;batohu máš lepšie rukavice, teplejšiu vetrovku, ale nedokážeš sa prinútiť vybrať ich. Len mechanicky kráčaš s&nbsp;predstavou, že už-už sa musí objaviť chata, záchrana. Hovoríš si – ešte krok, dva, tri... Pohyby sú pomalšie, každý vyžaduje viac námahy. Hmlisto si uvedomuješ, že začínaš omŕzať, až prídeš do stavu, keď svaly odmietajú spolupracovať. Aj keby si vedel kam, nevládzeš. Len na chvíľu zastaneš, sadneš si. No už nejde vstať. Únava a&nbsp;ospalosť sa rozlejú po celom tele, je to takmer príjemné, mráz a&nbsp;sneh dokonajú dielo.

Z&nbsp;Hrebienka na Zbojnícku chatu je to len nejakých päť-šesť kilometrov. Osemstometrové prevýšenie síce dá trochu zabrať, no aj priemerný skialpinista dorazí do cieľa zhruba za poldruha hodiny. Pri ideálnych podmienkach. A&nbsp;tie sa v&nbsp;Tatrách môžu bleskovo dramaticky zmeniť. Pre mnohých turistov to znamenalo prehratý boj o&nbsp;život. Veľká Studená dolina by o&nbsp;nich mohla rozprávať. Prvý, ktorý zaznamenali kroniky, si vzala v&nbsp;roku 1917 a&nbsp;patril Poľke Alžbete Möbiusovej. Po páde zo skaly utrpela zlomeninu lebky a&nbsp;nohy. Ešte sa dokázala sama ošetriť, no zabila ju strata krvi a&nbsp;vyčerpanosť. Po nej prišli desiatky ďalších vrátane skúsených horalov.

„Niekedy je príčinou falošné hrdinstvo, inokedy chvíľka nepozornosti alebo nesprávny krok, traverz,“ hovorí nám bývalý horský nosič, záchranár i&nbsp;autor niekoľkých knižných publikácií Martin Maličký. „Aj keď som tu doma a&nbsp;Tatry mám prechodené, párkrát sa mi stalo, že som sám spustil lavínu. Raz sa na mňa zosypala taká kopa, že som skončil kompletne uväznený v&nbsp;snehu. Až po nos. Ledva som dýchal. Trvalo hodinu, než som sa vyhrabal.“ V&nbsp;našom rozhovore sa však upriami na iný prípad, ktorý dodnes vyvoláva otázky. Za jediný deň totiž vo Veľkej Studenej doline zahynuli traja ľudia na troch rôznych miestach. Tatry dobre poznali, vedeli sa v&nbsp;nich pohybovať. Tým ťažšie sú ich rozhodnutia pochopiteľné.

Pokračovanie na ďalšej strane ►►►

Podivuhodná séria tragédií sa začala v&nbsp;piatok 6. apríla 1962, keď na Zbojnícku chatu prišli dve partie horolezcov. Z&nbsp;Košíc a&nbsp;Brna. Počasie za veľa nestálo, liezť sa nedalo, a&nbsp;tak si mládež naplánovala spoločenský večer. Mojmír, inžinier z&nbsp;metropoly východu, sa ponúkol, že zbehne do Smokovca po proviant. A&nbsp;zľahla sa po ňom zem. Sprvu si jeho kamaráti mysleli, že pri mohutnejúcej víchrici nechcel pokúšať osud a&nbsp;radšej zostal dole. No keď sa na druhý deň vracali a&nbsp;nenašli ho ani popri obvyklej trase, ani v&nbsp;mestečku, kam išiel nakupovať, oznámili zmiznutie horskej službe.

V&nbsp;nedeľu ráno sa rozbehlo pátranie a&nbsp;záchranári ešte v&nbsp;ten deň objavili pri Ohnisku zmrznutého muža. „Ohniská sú veľké previsnuté skaly uprostred doliny. Koncom 19.&nbsp;storočia, keď ešte neboli chaty, starí vodcovia a&nbsp;lovci kamzíkov pod nimi hľadali útočisko a&nbsp;prespávali na lôžkach z&nbsp;kosodreviny,“ vysvetľuje Maťo a&nbsp;pokračuje v&nbsp;príbehu, ktorý sa nálezom tela zďaleka neskončil. Ukázalo sa totiž, že mŕtvy nebol stratený Košičan, ale Karel z&nbsp;Moravy, nosič zo „Zbojníčky“, ktorého pre zlé poveternostné podmienky na chate ani nečakali. Očividne to riskol a&nbsp;doplatil na to. O&nbsp;kus ďalej našli aj krosná s&nbsp;nákladom. Pátranie teda pokračovalo a&nbsp;v&nbsp;pondelok záchranári na okraji lesa naďabili na ďalšie telo. Patrilo síce Košičanovi, ale nie tomu, ktorého hľadali. Zmrznutý bol právnik, ktorý si vo voľnom čase privyrábal vynášaním zásob na chaty. Po mladom inžinierovi stále nebolo ani stopy. „Akcia trvala ďalších osemnásť dní, a&nbsp;až keď sa začal topiť sneh, našli ho nad bránou, najužším miestom doliny, s&nbsp;rozbitou hlavou. Doteraz nikto nevie, čo presne sa mu v&nbsp;tom nečase stalo.“

Zvláštne udalosti, ktoré sa odohrali počas onoho piatka, natoľko zaujali známeho horolezca a&nbsp;kameramana Juraja Weinczillera, že sa o&nbsp;nich po tridsiatich rokoch (1992) rozhodol nakrútiť hraný dokument s&nbsp;názvom Odvrátená tvár Vianoc tatranských. „Výsledok práce amatérskych filmárov bol trochu sporný,“ opatrne nahryzne Maťo. „Príbeh posunuli na koniec roka, namiesto lokalít, kde sa všetko stalo, točili v&nbsp;Lomnickom sedle, kam lanovkou ľahšie dopravili techniku, a&nbsp;ani priebeh nakrúcania nebol celkom obvyklý.“

O&nbsp;tom nám porozprával bývalý profesionálny tanečník a&nbsp;legendárny tatranský nosič Ján „Baffko“ Vernarčík. Muž, ktorý svojho času odniesol na chrbte 132-kilový náklad. Vo Weinczillerovom dokumente si zahral chatára namiesto Laca Kulangu. Tomu sa totiž do filmovania veľmi nechcelo. Pre Jána však kamery neboli nič nové, tak úlohu vzal. „To bolo veľmi dávno, ešte som bol mladý nosič na Zamkovského chate,“ usmeje sa a&nbsp;dodá, že teraz po sedemdesiatke sa mnohé v&nbsp;jeho pamäti rozmazalo.

Pravda je, že ani on nebol z&nbsp;diela nadšený. Podľaneho sa počas výroby viac veselilo, než nakrúcalo. Tak sa tvorcom podarilo prešvihnúť všetky veterné dni a&nbsp;nakoniec museli víchricu „vyrobiť“. Sneh hádzali pred kameru lopatami. „Jedna dokonca zostala v&nbsp;zábere,“ pobavene skonštatuje Jano. Nie div, že projekt žiadnu dieru do sveta nespravil, v&nbsp;každom prípade jeho realizácia je dôkazom, že čierny piatok v&nbsp;roku 1962 bol výnimočný aj pre ľudí spojených s&nbsp;horami.

Víchric v&nbsp;Tatrách výrazne pribudlo. A&nbsp;s&nbsp;nimi rastie i&nbsp;počet nešťastí. „Všímam si to posledné dve desaťročia,“ hovorí opäť Martin Maličký. „Predtým sme narátali vetrov dosahujúcich sto – a&nbsp;viackilometrovú rýchlosť možno päť za rok. Teraz prichádzajú takmer každé dva týždne. S&nbsp;ešte väčšou silou.“ Ako špecifikuje, pri 80-kilometrových víchriciach padajú nosiči s&nbsp;nákladom, stokilometrové zhadzujú bežných turistov a&nbsp;stodva­dsiatky už človek neustojí. V&nbsp;kombinácii s&nbsp;mrazom, hmlou či so zľadovateným podložím môže prísť k&nbsp;vážnym úrazom kedykoľvek. Nielen v&nbsp;období „kalendárnej“ zimy. „Ešte v&nbsp;júni, keď sa skončí uzávera, sú tu tvrdé podmienky. Vtedy sú veľkou hrozbou hlavne takzvané firnové snehy. Tie, ktoré sa počas teplejších dní topia a&nbsp;v&nbsp;noci opäť zamrznú. A&nbsp;práve v&nbsp;júni sem mieria húfy ľudí, neraz v&nbsp;teniskách a&nbsp;s&nbsp;letnou výbavou.“

Vážny problém, ktorý v&nbsp;našich veľhorách bývalý nosič vníma, je chýbajúce „tyčovanie“. V&nbsp;minulosti sa trasy vo vyšších polohách takto bežne značili. Aby návštevníci v&nbsp;nečase nezablúdili. „Pri slabej viditeľnosti išli od tyče k&nbsp;tyči, až dorazili do bezpečia. Ale v&nbsp;posledných rokoch ich osadzujú skôr výnimočne, zväčša zamestnanci chát, keď majú čas a&nbsp;materiál. A&nbsp;potom sa ľudia strácajú. Aj keď som bol nedávno na ,Terinke‘, telefonovali. Kolegovia museli po nich ísť pod Priečne sedlo. Nakoniec, aj mne sa stalo, že som vo víchrici blúdil. Dokonca na miestach, ktoré som poznal.“

Niekedy stačí stres, chvíľa roztržitosti a&nbsp;hory si vezmú aj ostrieľaných chlapov. Maťo si pamätá na smutný koniec kamaráta. Pracoval roky ako záchranár, nosič i&nbsp;obsluha na Zbojníckej chate. V&nbsp;jeden deň roku 2017 si povedal –&nbsp;stačilo, je čas zmeniť životnú dráhu, viac sa venovať synovi. Zbalil si veci do veľkého batoha, so všetkými sa rozlúčil a... „Prišla hláška, že v&nbsp;hangu pod Vareškovým plesom je zranený turista. V&nbsp;takých situáciách pomáhajú všetci, ktorí sú nablízku. Idú na miesto ako predvoj, ktorý poskytne prvú pomoc, kým prídu záchranári. Kamarát teda hodil plný ruksak na chrbát s&nbsp;tým, že sa tam zastaví a&nbsp;potom zíde dolu, domov. Ešte vo dverách sa pozdravil so svojím bratom a&nbsp;odvtedy sme ho živého nevideli.“ Pri zostupe svahom si chcel nasadiť lyže, no keď sa zohol, batoh ho prevážil, padol do ľadového snehu a&nbsp;šmýkal sa po ňom, až kým nenarazil hlavou do skaly. Namieste bol mŕtvy. Rovnako ako zranený turista, ktorému chcel pomôcť.

Martin nám rozpráva jeden príbeh za druhým. Ako nosičovi malá lavína – splaz, podtrhla nohy, padol tvárou do snehu a&nbsp;než sa mu podarilo vymaniť spod ťažkej krošne, zadusil sa. Alebo ako ľudia neodhadli správnu chvíľu, keď sa treba vrátiť, a&nbsp;dostali sa do situácie, akú sme opísali v&nbsp;úvode. Ešte keď v&nbsp;90. rokoch pracoval na traumatológii v&nbsp;popradskej nemocnici, priviezli im skupinu omrznutých prešovských horolezcov, z&nbsp;ktorých dvaja ostali v&nbsp;doline mŕtvi. „Tá partia mala smrť v&nbsp;horách asi predurčenú,“ prehodí. „Jej zvyšok totiž neskôr zahynul na vrchu Pumori v&nbsp;Himalájach.“

Veľká Studená dolina pamätá aj šťastné konce. „V&nbsp;marci 2002 sa v&nbsp;nej stala asi jedna z&nbsp;najkurióznejších udalostí, možno dokonca svetová rarita,“ spomína Martin. „V&nbsp;bráne, čo je akýsi lievik, kde býva vietor najmocnejší, sa často vytvorí masívny snehový vankúš. Ten sa takmer stal môjmu kamarátovi Paľovi osudným. Vtedy bol členom horskej služby len pár mesiacov a&nbsp;počas bežnej obchôdzky sa celý ten vankúš zosypal na neho. Päťmetrová vrstva snehu utlačeného vlastnou váhou je ako betón. Nepohneš sa pod ním a&nbsp;prežiť sa dá možno pol hodiny.“ Svedkovia okamžite zavolali horskú službu, šťastie bolo aj to, že neďaleko mali výcvik psovodi. Takže miesto, kde sa Paľo nachádzal, rýchlo lokalizovali. No aj tak bola prakticky nulová šanca na záchranu. Aj keď chlapi robili, čo mohli, dostali sa k&nbsp;nemu až po dvoch hodinách.

A&nbsp;prišiel šok. Paľo bol živý a&nbsp;zdravý. „Mal neuveriteľné šťastie. Tony snehu mu totiž nestlačili hrudník, a&nbsp;keďže skončil s&nbsp;tvárou rovno nad hladinou potoka, kde sa tvorila vzduchová bublina, mohol voľne dýchať. Neskôr mi hovoril, že nepociťoval ani strach. Celý čas mal vysielačku zapnutú, registroval priebeh záchrannej akcie a&nbsp;vedel, že raz sa k&nbsp;nemu určite dohrabú.“

O&nbsp;osem rokov neskôr došlo k&nbsp;ďalšej bizarnej náhode. Dvaja nosiči šliapali z&nbsp;Hrebienka na Zbojnícku chatu s&nbsp;odstupom niekoľkých stoviek metrov. V&nbsp;čase, keď sa dolinou prehnala jedna z&nbsp;najväčších lavín v&nbsp;jej histórii. Obrovská masa padla rovno medzi nich a&nbsp;obaja boli presvedčení, že ten druhý skončil pod ňou. Až neskôr zistili, že ich biela smršť akoby zázrakom ušetrila. „Stačilo však, aby jeden išiel o&nbsp;niečo rýchlejšie a&nbsp;druhý pomalšie... Našli by ich až na jar.“

Čierny piatok: Namiesto jedného strateného traja mŕtvi. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Čierny piatok: Namiesto jedného strateného traja mŕtvi. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Zaujímavosti zo sveta: Nevídaná modrá žaba, pompézna oslava bez ľudí aj ikonický Donald Trump

Búrka na Pohode všetko zmenila: Gröhling si staval stan, Robo Roth vystrájal v...

Dobrodruh z Košíc: Za ozbrojenú ochranku v nebezpečných oblastiach platil 500 dolárov denne

Zaujímavosti zo sveta: Hra o tróny za 60-tisíc, celebrity z džínsoviny i revolučná umelá noha

Pohoda v ničivej smršti: Náš fotoreportér stál iba pár metrov od tanečného stanu, keď sa zrútil

Výber pre vás