Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Zomrel otec, telo objavili v obchodnom centre. Bolo treba oznámiť to rodine. Doma bola jeho dospelá dcéra. Dvere sa otvorili, vyslovil som to, pani odpadla. Stále to mám pred očami. Do smrti na to nezabudnem. Vôbec to nie je také jednoduché, ako by si niekto myslel, - spomína Ladislav Spišák z Košíc na deň, keď musel ako mladý policajt v službe oznámiť prvýkrát smrť rodine zosnulého.
Bolo to pred 17 rokmi. Šéf zavolal: Ideš. Len tak odrazu. S&nbsp;kolegom nasadli do auta a&nbsp;rozprávali sa, kto z&nbsp;nich zaklope na dvere. A&nbsp;kto bude hovoriť. Prečo my, pýtal sa v&nbsp;duchu. Mlaďasi z&nbsp;obvodného oddelenia, tí, ktorých vidíme prechádzať sa po uliciach a&nbsp;občas na nich zagánime. Ich vysielali na stretnutie s&nbsp;rodinou, ktorá nič netuší. Možno večerajú. Možno majú návštevu. Čo ak uspávajú deti? „Nikdy neviete, čo vás čaká. Ku komu idete,“ vraví policajt. Oznamovanie smrti, ktorému sa v&nbsp;policajnom slangu hovorí „vyrozumievanie“, je podľa neho druhou najhoršou vecou, ktorá patrí do povinností mladých policajtov. Horšie je už len nájsť niekoľkodňovú mŕtvolu.
<h2>Špecialisti na traumy</h2>
Ešte stále sa občas stane, že na nováčika padne povinnosť, s&nbsp;ktorou má skúsenosti aj Ladislav Spišák. Veci sa však trochu zmenili. Od roku 2007 sa začali vytvárať takzvané posttraumatické intervenčné tímy. V&nbsp;krajských mestách a&nbsp;na ministerstve vnútra sa do nich zoskupili policajti, ktorí prešli výcvikom. Akísi špecialisti na traumy. Venujú sa najmä vplyvu traumatických udalostí, ktoré policajti zažívajú počas služby, na psychiku policajtov. Do ich náplne práce spadá aj vyrozumievanie pozostalých v&nbsp;špecifických prípadoch. Aj túto svoju činnosť však vnímajú vlastne ako pomoc policajtom. Je asi prirodzené, že málokto sa do týchto povinností hrnie.

V&nbsp;Trenčíne tvorí tento tím desať ľudí. Okrem policajtov a&nbsp;policajtiek zo všetkých okresov v&nbsp;kraji dve služobné psychologičky, ktoré sú koordinátorkami, a&nbsp;duchovný. Chtiac-nechtiac poznajú psychologičky Silvia Melovská, Markéta Ďurechová a&nbsp;policajtka Zuzana všetky kríže pri cestách v&nbsp;kraji. Kde leží syn, ktorý sa zabil na motorke po hádke s&nbsp;priateľkou, kde nešťastný otec, ktorý neubrzdil. Pred očami majú ich rodiny, ktorým kedysi klopali na dvere. Pamäť na tragédie v&nbsp;Košickom kraji má aj policajná duchovná Úradu ekumenickej pastoračnej služby Jana Tabačková.
<h2>Návod, ako na to</h2>
Markéta Ďurechová hovorí, že podstatnou časťou toho, čo a&nbsp;ako povedať, aby bola bolesť pozostalého čo najmenšia, je príprava. Musíte si zistiť čo najviac informácií, lebo rodina bude mať otázky. Ona je na telefóne s&nbsp;kolegami z&nbsp;operačného oddelenia aj počas jazdy autom k&nbsp;príbuzným. Informácie prichádzajú postupne, chce ich mať nachystané, lebo vie, že prídu otázky. „Čo sa stalo? Ako došlo k&nbsp;nehode? S&nbsp;kým tam bol? Zomrel na mieste? Na čo? Bolelo ho to? Bol sám, keď umrel? Kde je dnes? Môžem ho vidieť? Čo bude teraz? Prečo to urobil? Je to naozaj on?“ súka ich. Markétu a&nbsp;jej kolegyne volajú k&nbsp;tým najcitlivejším prípadom, a&nbsp;to asi trikrát do mesiaca.

Oznam o&nbsp;nečakanej smrti blízkeho má v&nbsp;polícii jasné pravidlá. Nájsť najbližšiu rodinu. Zistiť, kde sa príbuzný práve nachádza. Overiť si to. Keď prídete, odviesť si ho na bezpečné miesto, do tichého prostredia, ak je napríklad deň a&nbsp;človek je v&nbsp;práci. Predstaviť sa, overiť si, s&nbsp;kým hovoria a&nbsp;ich vzťah so zosnulým. Povedať zlú správu priamo, ale empaticky. Správne reagovať na emócie, ktoré sa vyvalia. Upokojiť a&nbsp;zostať, kým nepríde niekto ďalší. Hoci len dobrá suseda.
<h2>Slová, obyčajné slová</h2>
Trenčiansky aj košický tím sa zhodujú na tom, že slová, ktoré im vyjdú z&nbsp;úst pri otvorení dverí domu, si vopred pripraviť vlastne ani nemôžu. Chcem od nich počuť formulku, ktorú najčastejšie používajú, ale nedajú mi ju. Čo povedia ako prvé? Majú nejaký manuál? Nacvičujú si situáciu v&nbsp;aute, kým sa vezú k&nbsp;domu pozostalých? Hrá ich myseľ situačný šach?
Týmto otázkam sa čudujú. Konečne niečo, na čo v&nbsp;polícii neexistuje presný predpis. Jana Tabačková vraví, že premýšľať nad slovami môžu. „Ale nemôžete sa na konkrétnu situáciu pripraviť. Nepoznáte vzťahy tých ľudí, problémy. Viete len jedno. Vaša správa prevráti ich život naruby.“
Keď ľudia uvidia, že k&nbsp;nim príde policajt v&nbsp;uniforme, väčšinou očakávajú zlú správu. Chcú ju počuť čím skôr. Vedia, že sa k&nbsp;nim policajti neprišli rozprávať o&nbsp;počasí.
„Otvoria dvere, vyrozumieme ženu o&nbsp;smrti manžela. Nevieme, čo očakávať ako reakciu. Niekedy žiadna neprichádza. Môže sa stať, že oznamujeme zlú správu, ale stretávame sa s&nbsp;obeťou domáceho násilia a&nbsp;jej preblysne hlavou, že agresor už nežije,“ rozpráva duchovná.

Alebo prichádzajú k&nbsp;matke, ktorá pred rokom stratila jedného syna, a&nbsp;teraz jej treba oznámiť, že prišla aj o&nbsp;toho, ktorý jej zostal. Našli ho dobitého brutálnym spôsobom. Vražda v&nbsp;amoku, ktorú spáchal jeho priateľ. Inokedy vstúpia do vzťahu, kde je láska, a&nbsp;jeden bez druhého si nevedia predstaviť život. Teda nevedeli, teraz si musí pozostalý poradiť. Na bolesť, ktorej sa oznamujúci policajti stávajú svedkom, sa pripraviť nedá.
Košická policajná duchovná dodáva, že po oznamovaní sa rodiny zvykne pýtať: Aký bol váš syn človek? Čo mal rád? Aký ste mali vzťah? V&nbsp;čom všetkom im bude chýbať? Na čo myslia? Nech len rozprávajú. Rozprávať je úľava. „Ak sa človeku stane niečo zlé, reakcia okolia je, že mu hovoria: Veď už dobre, už pokoj, už dookola nehovor, že ti chýba, nemysli už toľko na to. Aj my sami blokujeme zlé zážitky, ale mali by sme robiť presný opak. Treba sa vyrozprávať o&nbsp;tom, čo prežívame. Treba nechať rozprávať.“
Jana Tabačková vie, že jej viera nie je vierou všetkých. „Stáva sa, že veriaci sa ma pýtajú, prečo mi to Pán Boh urobil. Jedna silno veriaca pani mi pri vyrozumení zacitovala biblického Jóba. Muža, ktorému v&nbsp;jeden deň zomrelo desať detí a&nbsp;prišiel o&nbsp;všetok majetok. Ona sa nadýchla, pozrela na mňa a&nbsp;v&nbsp;bolesti, v&nbsp;rezignácii povedala: Pán Boh dal, Pán Boh vzal.“
Spracujú neveriaci smrť inak ako tí, ktorí si myslia, že Pán je veľký? „Rozdiel medzi veriacimi a&nbsp;neveriacimi je len v&nbsp;tom, že veriaci vie o&nbsp;nádeji, že sa s&nbsp;blízkym stretne, a&nbsp;neveriaci tú nádej hľadá a&nbsp;chce ju počuť od vás,“ odpovedá.
<h2>Traumy</h2>
Aké spomienky v&nbsp;sebe nosia tie, ktoré majú v&nbsp;náplni práve uľaviť prežívaniu kolegov? Počúvame príbehy vryté do ich sŕdc a&nbsp;je nám jasné, že ani profesionálky nemajú brnenie nepriestrelné. Pre Silviu Melovskú nejde o&nbsp;klopanie na dvere, ale o&nbsp;veľkú nehodu. V&nbsp;roku 2015 sa zrazili pri obci Červený Kameň dve lietadlá s&nbsp;parašutistami. Sedem zahynulo, na mieste však bola asi tridsiatka ich kolegov, ktorí nehodu prežili. Prichádzali postupne aj pozostalí. Trenčianska psychologička dorazila ako prvá. Sama zoči-voči panike. Kým prišli hasiči a&nbsp;ďalší kolegovia z&nbsp;tímu, jej schopnosti prešli ohňom.

Zuzana hovorí, že niekedy môže byť „traumou“ aj inak vtipná situácia. „Povedala by som to tak, že nič nie je dôležitejšie, ako mať stopercentnú istotu, keď identifikujete osobu, ktorá zomrela. Keď som začínala, ešte na obvodnom oddelení, poslal ma šéf ako hliadku vyrozumieť manželku, že jej muž zomrel. Prišli sme za ňou do práce. Oznámili sme jej nešťastnú správu. Ona mala prirodzenú reakciu v&nbsp;šoku, s&nbsp;ktorou sa často stretávame: nie, ja vám neverím. Zatelefonovala mu, on jej zdvihol. S&nbsp;kolegom sme sa na seba nechápavo pozreli. Zostali sme v&nbsp;šoku my,“ smeje sa dnes. Vtedy jej však veselo nebolo. Zahanbení sa vrátili na stanicu a&nbsp;preverovali u&nbsp;kolegu, ktorý mal službu, ako mohlo dôjsť k&nbsp;chybe. Pomýlili sa. Priezvisko zosnulého uviedli ako krstné meno a&nbsp;meno do kolónky priezvisko. Dátum narodenia však sedel. Michal David a&nbsp;jemu podobní, nech sa trasú. Hrôza. Pani manželke neobete sa trenčianska polícia ospravedlnila.&nbsp;
Markéta Ďurechová si spomína na svoju prvú chúlostivú situáciu. „Na svoju prvú si spomína každý. Ja som mala mladého muža, ktorý spáchal samovraždu. Oznámiť som to išla jeho matke. Bola v&nbsp;práci. Hnev, smútok, plač. Požiadala som ju, aby išla identifikovať telo, ktoré ešte stále ležalo na mieste nehody. Vidieť ju plakať tam pri dieťati, počuť, čo mu hovorí, ako sa s&nbsp;ním lúči, trhalo mi to srdce,“ opisuje.
Na identifikáciu polícia nevolá často najbližšiu rodinu. V&nbsp;tomto prípade sa to však inak nedalo. Ak by aj muž chcel vidieť manželku po drastickej nehode, neodhovárajú, ale snažia sa ho pripraviť na to, čo ho čaká. Povedať „zbohom“ je forma trúchlenia.
<h2>Výcvik na empatiu</h2>
Jana Tabačková hovorí, že nováčikovia v&nbsp;zbore vedia, čo to je „vyrozumievanie“. „Na Strednej policajnej škole v&nbsp;Košiciach učím dvojhodinovku práve na túto tému. Jednou z&nbsp;prvých otázok, ktorú adeptom na službu v&nbsp;polícii položím, je, či pri podávaní prihlášky počítali s&nbsp;tým, že sa budú často stretávať so smrťou, a&nbsp;to so smrťou v&nbsp;jej neprirodzenej forme, so smrťou, ktorá nemala nastať,“ hovorí. Odpoveď väčšiny? Áno. Duchovná to však berie s&nbsp;rezervou. Kým nevidíš, nevieš. Kým nezažiješ, nerozumieš. „V&nbsp;súčasnosti sa o&nbsp;smrti veľmi nerozprávame. Snažíme sa ju vytesniť zo života. Už deti chceme ochrániť pred touto témou. Neberieme ich ani na pohreby, pritom život spočíva aj v&nbsp;umieraní, v&nbsp;rozlúčke a&nbsp;bolesti, ktorá sa s&nbsp;ňou spája. A&nbsp;človek, aj dieťa, sa potrebuje rozlúčiť.“
Trenčianske psychologičky hovoria, že všetci, ktorí sa zaradia do intervenčného tímu, prejdú ešte špeciálnym výcvikom. Ako sa dá naučiť empatia? Existuje medzinárodná metodika, dokonca aj učebnice, praktické cvičenia, modelové situácie.&nbsp;
<h3>GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</h3>
Jana Tabačková hovorí, že mladí policajti, ktorých učí, sa na jej hodinách zaujímajú aj o&nbsp;to, ako sa najlepšie vyrovnať s&nbsp;bolesťou, ktorú spustila ich správa o&nbsp;smrti. „Každý policajt si uniformu oblieka na obyčajného človeka. Aj on má rodinu, ktorú miluje, o&nbsp;ktorú má strach. A&nbsp;ak je pri vyrozumievaní svedkom situácie, ako sa z&nbsp;minúty na minútu môžu všetky plány rozplynúť, nie je mu to jedno. Smútok pozostalých prežívame s&nbsp;nimi. Aj my by sme boli v&nbsp;tej chvíli radšej úplne inde, aby sme túto bolestnú správu nemuseli nikdy vysloviť. Život je niekedy veľmi&nbsp;bolestný. A&nbsp;my sa snažíme aj v&nbsp;tejto často najbolestnejšej chvíli pomôcť. Keď sme už nedokázali ochrániť.“

Dobrý deň, váš syn je mŕtvy: Drsné príbehy policajtov, ktorí príbuzným oznamujú smrť

Výber pre vás

Dobrý deň, váš syn je mŕtvy: Drsné príbehy policajtov, ktorí príbuzným oznamujú smrť

Súvisiace články

REPORTÁŽ Radosti a strachy v slávnej dedine: Starostka Poník rieši medvede aj stratené kozy

Je len nájomníkom, ale správa sa ako veľký pán: Fico nasrdil susedov a oni s ním takto vypiekli

Špekulant Fico sa tvári ako najlepší rétor, hovorcovi strany však dáva zarobiť mastné sumičky

Obchodník sa v politikovi Kollárovi nezaprie: Takto šikovne zalieva svoj majetok straníckym

Patálie s dvojmiliónovým domom v dedinke exprezidenta: Majitelia zažívajú už 10 rokov peklo

SERIÁL o starostoch: Dedinku na východe vedie už druhýkrát expolicajt, ktorý bol vo väzbe

Výber pre vás