Jana Čavojská

Známy zberateľ slovenských ľudových povestí Pavol Emanuel Dobšinský bol v Drienčanoch dvadsiatym šiestym evanjelickým farárom v poradí. Štefan Gabčan (42) je tridsiaty šiesty. Na niekdajšej Dobšinského fare prevádzkuje malé múzeum tohto spisovateľa. No nielen to. S manželkou Teréziou, ktorá je takisto farárka, majú na starosti zrejme rekordný počet kostolov - deväť. Okrem toho modlitebňu a veriacich zo sedemnástich obcí. Tie kostoly sú takzvané tolerančné, postavené podľa pravidiel určených Tolerančným patentom rakúskeho cisára Jozefa II. z roku 1781.

Na počet duší, ako hovorí Štefan Gabčan, sú cirkevné zbory v&nbsp;Drienčanoch a&nbsp;okolí maličké. Práce má však určite viac než kedysi Dobšinský. Súčasnosť si totiž vyžaduje oveľa viac administratívy a&nbsp;byrokracie. Navyše s&nbsp;manželkou Teréziou podávajú ročne minimálne šesť projektov na rekonštrukcie kostolov. Opravujú ich pomaličky, postupne. Musia si pritom poradiť so špecifikami tohto kraja a&nbsp;jeho obyvateľov. Ani jeden z&nbsp;manželov odtiaľto nepochádza. Rovnako ako Dobšinský, aj oni predpokladali, že tu budú pár rokov a&nbsp;potom si nájdu nové pôsobisko bližšie k&nbsp;rodičom jedného alebo druhého. No nestalo sa. Slúžia tu už osemnásť rokov. Dobšinský, ktorého vďaka Drienčanom objavili, ich už nepustil.

„Keď sme sem prišli, na starej fare bola opravená iba strecha,“ spomína Štefan. „Budova potrebovala nové vonkajšie omietky, nové okná a&nbsp;vnútri omietky, podlahy a&nbsp;nové elektrické rozvody, lebo tam boli staré káble v&nbsp;starých mokrých múroch. Fara je národná kultúrna pamiatka, preto sme písali projekty na ministerstvo kultúry.“ Po desiatich rokoch, v&nbsp;roku 2014, sa Dobšinského faru s&nbsp;expozíciou o&nbsp;jeho živote a&nbsp;diele podarilo otvoriť pre verejnosť. Na príprave materiálov spolupracovali Gabčanovci najmä so spisovateľom Petrom Glockom a&nbsp;univerzitným profesorom Ondrejom Sliackym. „Žiadne informácie typu jedna baba povedala, všetko máme overené z&nbsp;viacerých zdrojov.“

Turisti sem občas chodili aj predtým. „Len im veľmi nebolo čo ukázať. Ruinu, v&nbsp;ktorej kedysi býval Dobšinský, s&nbsp;detskými výkresmi na stenách.“

Pavol Dobšinský pôsobil v&nbsp;Drienčanoch posledných dvadsaťštyri rokov svojho života, medzi rokmi 1861 a&nbsp;1885. Prišiel sem z&nbsp;Banskej Štiavnice po tom, čo mu odňali kňazské miesto a&nbsp;štátny plat, lebo nahlas vyzýval slovenských študentov na národné povedomie. „Protištátna činnosť,“ konštatuje Štefan. „Vtedy tu zomrel na rakovinu žalúdka 43-ročný farár a&nbsp;Dobšinského dobrý priateľ Jonatán Dobroslav Čipka, ktorý takisto zbieral ľudové rozprávky a&nbsp;je autorom napríklad rozprávky O&nbsp;troch grošoch. Dobšinský prišiel, aby dokončil a&nbsp;vydal jeho literárne dielo. Nakoniec zostal až do svojej smrti.“ Nedostával však plat. Takže choval kozy, ovce a&nbsp;včely a&nbsp;ako vyštudovaný botanik sa venoval ovocným stromom. V&nbsp;Drienčanoch sa hovorilo, že ak sa vrúbeľ neujme jemu, tak nikomu. Slovom a&nbsp;písmom ovládal šesť jazykov a&nbsp;mal úhľadný rukopis. Privyrábal si prepisovaním matrík, kroník a&nbsp;pozemkových kníh - tie boli väčšinou v&nbsp;maďarčine a&nbsp;latinčine. Staral sa o&nbsp;drienčanské siroty a&nbsp;ony mu za to pomáhali na hospodárstve.

„Drienčania o&nbsp;ňom hovorili, že je znamenitý kazateľ, ale mizerný spevák. Spievať absolútne nevedel. Pamätali si ho ako dobrého otca, dobrého kazateľa a&nbsp;farára, ale najmä ako hospodára, ktorý sa neprešiel po záhrade bez toho, aby neboli všetky stromy orezané,“ hovorí Štefan. „Hoci sám nemal veľa peňazí a&nbsp;mal deti, o&nbsp;ktoré sa bolo treba starať, zbieral financie pre slovenské gymnáziá. Pre revúcke literárne gymnázium vyzbieral 14-tisíc zlatých. Aby tí, ktorí chceli študovať, mali tú možnosť.“

Dobšinského manželka uvádzala, že muža nikdy nevidela písať posediačky. To mu písmená lietali na všetky strany. V&nbsp;pracovni mal stôl, pri ktorom písal postojačky. Keď všetci išli spať a&nbsp;na fare zavládol pokoj, postavil sa tam a&nbsp;písal do neskorých nočných hodín.

Takýto stôl, ale aj zariadenie kuchyne, obývacej izby, kancelárie a&nbsp;spálne je súčasťou expozície o&nbsp;Dobšinskom. Je z&nbsp;druhej polovice 19. storočia, ale nepatril Dobšinskému. Evanjelická fara je služobné bývanie. Po farárovej smrti sa manželka s&nbsp;rodinou musí do mesiaca vysťahovať a&nbsp;všetko svoje zariadenie si vezme so sebou. V&nbsp;Dobšinského rodnom dome v&nbsp;Slavošovciach prezentujú aj originálne Dobšinského artefakty, získali ich pred rokmi od jeho rodiny. „My nič také nemáme,“ konštatuje Štefan. „Vystavujeme výlučne jeho literárne dielo.“

Keď bol malý, chcel sa stať Dobšinský medzi chalanmi v&nbsp;Sir­ku zbojníckym kapitánom. Musel však pokoriť staršieho, dvanásťročného chlapca. Vyliezol na najvyššiu čerešňu v&nbsp;dedine, no zlomil sa pod ním konár a&nbsp;spadol. Skončilo sa to otvorenou zlomeninou predkolenia. Celý život potom kríval na jednu nohu.

Riaditeľ lýcea v&nbsp;Levoči, kde Dobšinský študoval, posielal chudobnejších študentov cez letné prázdniny pomáhať do gazdovských rodín. Za pomoc zbierali peniaze pre lýceum i&nbsp;pre seba. Dobšinský si nosil so sebou zošitok a&nbsp;zapisoval si piesne, ktoré v&nbsp;rodinách spievajú, a&nbsp;príbehy, ktoré si rozprávajú. „Počúval chlapov, keď večer plietli košíky. Tieto chlapské príbehy musel okamžite zbaviť všetkých nadávok a&nbsp;erotickosti. Príbehy, ktoré si medzi sebou rozprávali ženy napríklad počas páračiek, boli zas plné duchov, Lucií, zariekania. A&nbsp;zaznamenával aj rozprávky pre deti. Často boli výchovné. Napríklad Soľ nad zlato či Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas. Vyzýva nás v&nbsp;nich, aby sme sa nevzdávali, aj keď sa nám nedarí, ale aby sme sa stále usilovali a&nbsp;nakoniec zvíťazíme. Za Šípkovú Ruženku Dobšinského Maďari prenasledovali, lebo v&nbsp;nej videl spiaci slovenský národ a&nbsp;nádej, že tú Šípkovú Ruženku raz niekto zobudí a&nbsp;jej krásu budú obdivovať mnohí,“ vysvetľuje Štefan fakt, že Dobšinský veľmi prísne oddeľoval rozprávky pre mužov, ženy a&nbsp;deti. Neskôr sa ocitli vydané v&nbsp;jednej publikácii a&nbsp;pohoršili verejnosť: ako mohol pre deti napísať niečo také? Lenže pôvodne vôbec neboli určené deťom. „Ani ja som synovi nečítal pred spaním Laktibradu o&nbsp;vytrhnutých vnútornostiach zavesených na plot. Tie rozprávky musia rodičia vytriediť. Na druhej strane viem, aké počítačové hry hrajú už aj malé deti. A&nbsp;učím v&nbsp;škole. Výrazy, aké sa používajú na prvom stupni, Dobšinský kedysi vyhadzoval aj z&nbsp;rozprávok pre dospelých.“

V&nbsp;Drienčanoch už dva roky nefunguje ani obchod s&nbsp;potravinami. Dochádzajú sem len pojazdné predajne. Nikdy to nebol bohatý kraj - aj keď podľa Štefana Gemer kedysi hýbal myslením ľudí. Evanjelici to nemali jednoduché. Hoci po vydaní Tolerančného patentu bolo pre nich ľahšie vyznávať svoju vieru a&nbsp;ich chrámy už nemuseli byť drevené a&nbsp;postavené bez jediného klinca, zas až také jednoduché to nemali. Tolerančné kostoly nesmeli mať vežu - tú k&nbsp;nim pristavovali neskôr. Zvonica musela byť postavená oddelene. V&nbsp;Drienčanoch je vedľa kostola, no v&nbsp;neďalekom Hrušove je na kopci nad dedinou. Evanjelické kostoly mohli postaviť len v&nbsp;obci, kde bolo minimálne sto evanjelických rodín. Preto sa spájali veriaci z&nbsp;niekoľkých dedín, aby si mohli vybudovať kostol. Ten nesmel byť v&nbsp;strede obce a&nbsp;nemohol mať vchod otočený k&nbsp;hlavnej ceste alebo námestiu.

V&nbsp;chudobnom kraji sa ľudia kedysi medzi sebou aj z&nbsp;posledného zbierali na kostolné zvony. Dediny sa pretekali: Vy máte jeden, my dva! A&nbsp;my tri! My máme väčší! Naše zvony sú síce menšie, ale krajšie znejú! „Ján Lukáč, ktorý zomrel v&nbsp;roku 2012, keď mal 99 rokov, 6 mesiacov a&nbsp;8 dní, nám rozprával, čo mu príbuzní povedali o&nbsp;zhabaní zvonov počas prvej svetovej vojny,“ hovorí Štefan. „Vraj na žiadnom pohrebe nebolo toľko plaču, ako keď z&nbsp;Drienčan brali zvony. Potrebovali ich na kanóny a&nbsp;delové gule. Kde boli tri zvony, dva zobrali. Ľudia k&nbsp;nim mali úžasný vzťah. A&nbsp;zrazu sa museli pozerať na to, ako ich skladajú zo zvoníc a&nbsp;na zemi rozbíjajú, aby ich ľahšie odviezli. Po vojne zbierali veriaci medzi sebou peniaze na nové zvony.“ Dokladujú to aj nápisy na nich: „Čo prvá svetová vojna vzala, to láska cirkevníkov vynahradila.“ Taký je napríklad na jednom z&nbsp;troch zvonov v&nbsp;kostole v&nbsp;Lipovci, dedinke na konci cesty, ktorej cirkevný zbor majú manželia Gabčanovci na starosti tiež. Mimochodom, dodnes sa tu zvoní ručne. A&nbsp;kým obvykle treba na tri zvony troch zvonárov, ktorí zvonia simultánne a&nbsp;vytvárajú charakteristickú melódiu, tak zvonár v&nbsp;Hostišovciach dokáže zvoniť na troch zvonoch naraz.

Hoci je Gemer známejší vzácnymi gotickými kostolmi so starou freskovou výzdobou, aj tie tolerančné už ľudia začínajú objavovať. Štefanovi občas zavolajú skupiny turistov, ktorí si chcú prezrieť kostoly alebo zvonice. Keď sa ho pýtam na jeho najobľúbenejší chrám, zahovorí to. „Pre miestnych je vždy najvzácnejší ten ich chrám, lebo ho stavali ich predkovia. Pozoruhodné je určite Hrušovo, ale aj Drienčany, Hostišovce a&nbsp;Lipovec. Postavili ich v&nbsp;tom istom roku, 1793, no každý z&nbsp;nich vyzerá úplne inak, dokonca majú rozdielne spôsoby stavania striech. Hostišovský má najkrajšiu vnútornú výzdobu. K&nbsp;drienčanskému kostolu mám špecifický vzťah aj vďaka Dobšinskému a&nbsp;ďalším mojim predchodcom. Je neuveriteľné, čo všetko stihol Dobšinský za 57 rokov svojho života alebo Čipka za 43 rokov. My by sme to nedokázali ani za storočie. Oni nemali televízor, rádio, internet, také veci ich vôbec nezdržiavali.“

Faru Dobšinského navštívi ročne okolo štyritisíc ľudí. Väčšinou sú to exkurzie zo základných škôl. Vždy je lepšie dopredu zavolať a&nbsp;dohodnúť si návštevu, Štefan alebo Terézia si potom svoje povinnosti zariadia tak, aby mohli faru otvoriť a&nbsp;porozprávať o&nbsp;Dobšinskom.

A&nbsp;poznajú deti rozprávky, ktoré zozbieral? „Niektoré áno, iné mi povedia, že napísal Shreka alebo Ľadové kráľovstvo,“ smeje sa Štefan. Takí sú skôr škôlkari, takže je to odpustiteľné. No nedostatok vedomostí u&nbsp;starších alebo dospelých by sa Dobšinskému nepáčila. „Raz o&nbsp;svojich spoluobčanoch napísal: Vy zadubení Drienčanci, ktorým naveky stačí tak, ako je teraz, a&nbsp;nepotrebujete sa nikam posunúť dopredu! Dobšinský plakal nad lenivosťou, ľahostajnosťou a&nbsp;hlúpos­ťou ľudí. Človek nemôže zostať na tom istom. V&nbsp;žiadnej Dobšinského rozprávke sa nepíše o&nbsp;človeku, ktorý by presedel a&nbsp;preplakal celý život. Nie. Človek bojoval, prvý raz sa nepodarilo, nevadí, druhý raz sa nepodarilo, nevadí... Na dvadsiatej strane predsa len zvíťazil. Najdôležitejší Dobšinského odkaz je pre mňa, že na svete nebude dobre, kým nezačne víťaziť dobro nad zlom a&nbsp;pravda nad klamstvom.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/dobsinsky-ich-nepustil-manzelia-gabcanovci-staraju-faru-kde-spisovatel-kedysi-posobil" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

A&nbsp;čo by urobil spisovateľ, keby videl súčasnú spoločenskú situáciu? „Širákom nás vymláti a&nbsp;ľahne si naspäť do hrobu,“ s&nbsp;trochou zveličenia si myslí Štefan Gabčan.

Dobšinský ich nepustil: Manželia Gabčanovci sa starajú o faru, kde spisovateľ kedysi pôsobil

Výber pre vás

Dobšinský ich nepustil: Manželia Gabčanovci sa starajú o faru, kde spisovateľ kedysi pôsobil

Súvisiace články

Ostrov dlhovekých: Storočným na Sardínii neublížil ani koronavírus!

Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile

Deväť dní Dynama: Ako dnes vyzerá miesto najväčšej evakuačnej operácie v dejinách?

Pripravení na najhoršie: Ukrajinci neveria, že Rusko zaútočí, ale chystajú sa na vojnu

Vôňa džungle: Utečenci táboria na francúzskom pobreží v hrozných podmienkach

Výber pre vás