Jana Čavojská

Marek Kasina fúkne do&nbsp;hudobného nástroja. Ozve sa silný, ostrý zvuk. Tóny pesničky si kedysi zrejme hrávali pastieri na&nbsp;salašoch pri pasení oviec. V&nbsp;tomto regióne ich volali juhási. Kto však vymyslel drevenú píšťalku, zakončenú kravským rohom, je otázne. Zrejme už nezistíme, či ju vyrezali a&nbsp;skompletizovali niekde na&nbsp;salaši alebo ju na&nbsp;Slovensko priniesol nejaký pastier z&nbsp;cudziny.

V&nbsp;dedine Lúčka neďaleko Lipian vedia len to, že na&nbsp;nej hrával „ujko“ Mizerák. Andrej Mizerák sa narodil v&nbsp;roku 1897. Gazda a&nbsp;drevorezbár z&nbsp;osady Potoky, ktorý okrem iného postavil pílu na&nbsp;rezanie dreva, poháňanú vodou, začal vyrezávať gajdice a&nbsp;hrávať na&nbsp;nich na&nbsp;rôznych podujatiach. Predovšetkým jeho zásluhou tento zvláštny hudobný nástroj prežil až do&nbsp;našich moderných čias.

Keď ujko Mizerák zomrel, začali v&nbsp;Lúčke na&nbsp;jeho počesť organizovať folklórny festival O&nbsp;gajdicu Andreja Mizeráka. Keby nebolo pandémie, konal by sa vlani v&nbsp;lete jeho 37. ročník. Zúčastňujú sa na&nbsp;ňom jednotlivci aj kolektívy z&nbsp;horného Šariša. Hrajú, spievajú a&nbsp;tancujú ľudové piesne a&nbsp;tance. Najlepší vyhrá gajdicu z&nbsp;dielne Alexandra Gernáta zo susednej dediny Krivany. Mimochodom, Alexander Gernát vymyslel dvojgajdicu: spojil dve gajdice so stupnicou posunutou o&nbsp;terciu. Jeden človek na&nbsp;nich dokáže jedným dychom hrať dvojhlasne.

Marekov otec Andrej Kasina mal rád hudbu a&nbsp;akosi prirodzene sa chcel naučiť hrať aj na&nbsp;gajdici. „Zašiel za&nbsp;ujkom Mizerákom. Ten ho učil. Daroval mu aj prvú gajdicu,“ vysvetľuje Marek Kasina. „Otec je domáci majster. Skúsil gajdicu vyrobiť sám. Urobil si druhú, tretiu. Potom som chcel svoju gajdicu aj ja, tak jednu vyrezal pre mňa.“ Andrej Kasina, Alexander Gernát, Vladimír Valúš, Ján Koľ, Michal Smetana či Miroslav Mryglot sú dodnes jedni z&nbsp;pár ľudí na&nbsp;Slovensku, ktorí dokážu gajdicu vyrobiť.

Aj aktívnych muzikantov, ktorí na&nbsp;tomto netypickom nástroji hrajú, je len niekoľko. To bol jeden z&nbsp;dôvodov, prečo aktívni obyvatelia obce Lúčka podali návrh na&nbsp;zápis gajdice do&nbsp;zoznamu slovenského kultúrneho dedičstva. Marek Kasina vysvetľuje prečo: „Aby sa niekde neobjavili falošné údaje o&nbsp;tomto hudobnom nástroji, ale aby zostal pre tento región,“ vysvetľuje. „A&nbsp;- ako sa modlíme - dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane. Aby sme mohli posunúť ďalej to, čo vytvorili naši rodičia a&nbsp;prarodičia. Možno sa teraz nájde niekto, kto urobí ďalšie veci pre gajdicu. Náučný chodník, sochu gajdičiara, expozíciu gajdíc... A&nbsp;kultúra bude rásť.“

V&nbsp;50. a&nbsp;60. rokoch minulého storočia navštevoval známy etnológ Ján Lazorík bačov a&nbsp;valachov na&nbsp;salašoch. Zaznamenal piesne, ktoré pastieri hrali na&nbsp;gajdici. „Chceli sa priblížiť hlasu ovečky, preto má gajdica taký špecifický zvuk. Krátili si čas hraním na&nbsp;drevenej píšťalke, ku ktorej pridali kravský roh. Je možné, že práve takto na&nbsp;salašoch horného Spiša sa gajdica naozaj zrodila,“ myslí si Anton Lazorík, vedúci Folklórnej skupiny Jána Lazoríka z&nbsp;Krivian.

Ján Lazorík bol brat jeho deda. Folklórna skupina, ktorá nesie jeho meno, funguje v&nbsp;Krivanoch už päťdesiatdva rokov. V&nbsp;repertoári má aj špecifický tanec nazývaný ovčí zdych. Na&nbsp;začiatku zahrá gajdica melódiu, počas ktorej ovca pomaly zdychá, teda zomiera. Nasleduje ľútostivá melódia huslí a&nbsp;nakoniec ovca ožije.

Gajdica je sedemdierkový klarinetový hudobný nástroj. Pozostáva z&nbsp;troch častí: pískadla, ktoré tu volajú perdzavka, melodickej píšťaly - gajdice a&nbsp;kravského rohu – „ruhu“. Ako pískadlo v&nbsp;minulosti slúžilo tenké husacie brko alebo drievko bazy. Novodobí rezbári používajú plast, pretože keď jazýček pískadla z&nbsp;tradičných materiálov navlhne, prestane znieť.

Zvuk gajdice zvýrazňuje kravský roh. Treba ho vyvariť, ostrúhať, aby bol tenký, a&nbsp;prelakovať. Výrobcovia ho zvyknú aj ozdobiť ornamentmi. Kým kravských rohov bolo kedysi dosť, dnes je pomaly problém nejaký zohnať.

Píšťala je z&nbsp;habzu, teda dutého dreva - z&nbsp;liesky, brezy alebo javora. Schnúť musí aj dva-tri roky, aby bola gajdica neskôr stála a&nbsp;trvanlivá. Potom do&nbsp;nej majster rezbár urobí dierky. „Pôvodné gajdice nemali čisté ladenie. Tóny určuje pozícia dierok a&nbsp;uhol ich natočenia. Gajdičiari ich však vyrábali laicky. Ujko Mizerák mal svoju šablónku, ale nie každá dierka sadla presne. Preto sa gajdice nedokázali zladiť s&nbsp;inými nástrojmi a&nbsp;hrávali na&nbsp;nich skôr sólisti,“ rozpráva Marek Kasina. „No terajší výrobcovia už pozíciu dierok upravili a&nbsp;gajdica sa už dostala aj do&nbsp;orchestra.“

Gajdičiari sú však väčšinou sólisti. Andrej Mizerák prichádzal na&nbsp;pódium sám. Na&nbsp;gajdici zahral melódiu a&nbsp;sám si zaspieval. Väčšinou hornošarišské pesničky spojené s&nbsp;pasením oviec. Podobne vystupuje s&nbsp;gajdicou Andrej Kasina, momentálne jediný výrobca týchto hudobných nástrojov v&nbsp;Lúčke. Marek Kasina s&nbsp;tromi kamarátmi majú folklórnu skupinu Čerkoše a&nbsp;keď otec hrá, oni tancujú. Čerkoše sa volajú preto, lebo majú na&nbsp;čižmách ostrohy a&nbsp;tie „čerkajú“, teda hrkajú.

Marek Kasina hovorí o&nbsp;gajdici ako o&nbsp;svetovom unikáte. „Nevieme presne, kto ju vymyslel. No stala sa neodmysliteľnou súčasťou šarišských ľudových hudobných tradícií. Tento vzácny hudobný odkaz udržali pri živote okrem ujka Mizeráka ďalší gajdičiari z&nbsp;Lúčky a&nbsp;okolia.“

Záznamy o&nbsp;nich, ale aj o&nbsp;každom ročníku festivalu O&nbsp;gajdicu Andreja Mizeráka sa zachovali v&nbsp;obecnej kronike vďaka po­drobným zápiskom kronikára Jozefa Angeloviča. „Prstoklad ľudových piesní je podobný, či hrá človek na&nbsp;fujaru, píšťalu, koncovu alebo gajdy. Kto vyrába tieto hudobné nástroje a&nbsp;pozná ladenie gajdice, dokáže ju vyrezať,“ myslí si Marek Kasina. No málokto gajdicu pozná. Záujem o&nbsp;ňu nie je veľký. „Je nevšedným klenotom archaickej hudobnej kultúry Karpát,“ hovorí jej výrobca Michal Smetanka. „Podarilo sa ju zachovať len vďaka snahe niekoľkých ľudových muzikantov, výrobcov a&nbsp;zanietencov. Nebyť toho, že kedysi študent Univerzity Pavla Jozefa Šafárika upozornil svojho profesora Františka Matúša, že starý pán Andrej Mizerák hrá doma na&nbsp;akomsi zvláštnom hudobnom nástroji, nebyť knižných edícií Jána Lazoríka a&nbsp;nebyť diplomovej práce Milana Kandráča, odišla by do&nbsp;úplného zabudnutia.“

František Matúš potom túto píšťalku s&nbsp;kravským rohom opísal v&nbsp;odbornej literatúre. V&nbsp;dejinách hudby a&nbsp;etnomuzikológie na&nbsp;Slovensku nie je známy podobný príklad hudobného nástroja, ktorý by si zachoval anonymný ráz až do&nbsp;druhej polovice 20. storočia.

Keď do&nbsp;Lúčky koncom decembra prišla správa, že práve gajdicu vybrali na&nbsp;zápis do&nbsp;reprezentatívneho Zoznamu národného kultúrneho dedičstva, priniesla do&nbsp;obce neskutočnú radosť. „Teraz hlas gajdice na&nbsp;Slovensku nikdy nezanikne,“ usmieva sa Marek Kasina.

Gajdica ujka Mizeráka: Jedinečný hudobný nástroj patrí medzi slovenské poklady

Výber pre vás

Gajdica ujka Mizeráka: Jedinečný hudobný nástroj patrí medzi slovenské poklady

Súvisiace články

To sa nemalo stať: Nespútaná výstavba ubíja Demänovskú dolinu

Krajšia než americká: Slovenská Route 66 prechádza nádhernými oblasťami, je však nebezpečná

Jediné turistky: Slovenky sa túlali po nedostupnej Saudskej Arábii a často neboli ani zahalené!

FOTO Mačky, pouličné maľby, výstrední umelci: 15 záberov, ktoré vám ukážu neznáme čaro Atén!

Pali báči: Policajt, ktorého Rómovia z Moldavy nad Bodvou milujú

Smrť v lavíne: "Boli sme od seba meter, on neprežil, ja áno," spomína filmár Rasťo Hatiar

Trestá ich osud aj štát: Vyhrala 17 súdov, ale príspevky, na ktoré má nárok, stále nedostáva!

Výber pre vás