Jana Čavojská

V Medveďom domove, rezervácii v mestečku Veresegyház kúsok od Budapešti, sa spokojne prechádza, oddychuje, kúpe, hrá a napcháva asi štyridsať medveďov. K dispozícii majú lúku aj les, dvanásť jaskýň, ktoré im vybudovali ošetrovatelia, a ďalšie brlohy, ktoré si vyhĺbili samy. Osviežiť sa môžu vo dvoch jazerách a rady a často to aj robia.

Práve tu by mali nájsť nový domov dve mláďatá tatranskej medvedice Ingrid, ktorú začiatkom júna dala Štátna ochrana prírody odstreliť v Liptovskej Kokave. Medvieďatá jej odobrali už predtým. Momentálne sú v bojnickej zoo a jej hovorkyňa Simona Kubičková nám telefonicky potvrdila, že sa „majú dobre, primerane situácii a darí sa im“.

Medveď je zviera, ktoré po živote v kontakte s ľuďmi nikto nepreučí na divočinu. Prípady medvedích mláďat schopných po náročnej terapii žiť v lese sú veľmi zriedkavé. No pre zvieratá vychované v zajatí by vypustenie do divočiny znamenalo smrť. Preto existuje len jedna cesta pre medvede v zajatí - dožičiť im stráviť zvyšok života v čo najväčšej voľnosti, a pritom v starostlivosti človeka.

Presne o to sa snažia v rezervácii Medveotthon, v preklade Medvedí domov. Otvorili ho v roku 1998. V neďalekom Gödöllö vtedy živorilo dvadsaťjeden medveďov, kedysi používaných vo filmových scénach, v malých nevyhovujúcich klietkach. „Boli to skôr škatule ako klietky,“ vysvetľuje šéf ošetrovateľov Bálint Kali. Svetová spoločnosť na ochranu zvierat, mimovládna organizácia z Veľkej Británie, pre ne vtedy vybudovala nový domov, ktorý mal čo najviac pripomínať divočinu.

Po skupine medveďov z Gödöllö sem previezla ďalšie. Stretli sa tu medvede zo Španielska, z Ukrajiny, Cypru, Rumunska a Českej republiky. „Hlavne zo zoo. Žiadne medvede z cirkusov nemáme,“ pokračuje Bálint. „Medveď bol v minulosti ešte ohrozenejší druh ako teraz. Zoologické záhrady ich preto viac množili, no keď medvede vyrástli, nedokázali sa o ne postarať.“ Časť medveďov má za sebou kruté zaobchádzanie, niektoré prvýkrát vyšli z tesného priestoru až tu.

V lete roku 2000 pribudlo k medveďom osemnásť vlkov. Dnes ich je dvadsaťdeväť, videla som aj malé vĺča. Päťapolhektárový priestor obývajú aj medvedíky čistotné a dva soby.

Vlky majú pre seba kus lesa, v ktorom sa skutočne môžu stratiť. Na rozdiel od medveďov nežijú všetky pokope. Majú medzi sebou jasnú hierarchiu. Boli by schopné zabiť sa. Preto sú svorky oddelené a každá má svoj výbeh. Ich ošetrovateľ István Szilágyi pre ne hľadá ešte väčší priestor. Na kúpu nového pozemku rozbehol crowdfundingovú kampaň na Indiegogo.

Jeho vlky sú krotké. Bežne sa s nimi mazná. Každý víkendový a sviatočný deň o jednej popoludní to aj s kŕmením predvádza návštevníkom. Hovorieva, že tak ako on, aj hocikto iný si s vlkom môže vybudovať priateľský a dôverný vzťah, ak sa mu venuje od mláďaťa. Jeho hlavným cieľom, ako píše v crowdfundingovej výzve, je však oboznamovať verejnosť s prirodzeným správaním vlkov a informovať o ich dôležitosti v ekosystéme. Že vlk nie je to zlé zviera z rozprávky, ktoré pre jeho povesť na mnohých miestach Európy takmer vyhubili. Do maďarských lesov sa teraz pomaličky vracia. Stretnúť ho v divočine je však obrovská vzácnosť.

O Medvedí domov sa teraz stará municipalita Veresegyház. Pristavila k nemu malú kontaktnú zoo. Návštevníci sa tam môžu pohrať s lamami, kozami, so sliepočkami, s prasiatkami a ďalšími domácimi zvieratami. Najpopulárnejšie sú však medvede.

Medvede si vo svojom domove robia, čo sa im zapáči. Niektoré neznášajú ľudí. Nečudo. Určite sa od nich v minulosti nedočkali ničoho dobrého. Radšej trávia čas v odľahlejších priestoroch výbehu a plávajú v jazere. Iné, naučené na kontakt s človekom, sa často obšmietajú okolo plotov. Keď vidia návštevníka, samy prídu a zvedavo si ho obzerajú. O chvíľu pochopím prečo. K dispozícii sú totiž drevené varechy s dlhými rúčkami. V obchodíku si môžete kúpiť plastového medvedíka plneného medom, vytlačiť sladkú pochúťku na varechu a prestrčiť medveďovi cez diery v plote. A potom už len sledovať, ako s chuťou olizuje maškrtu. Hlavne deti takéto kŕmenie mackov milujú.

Iste, toto nie je prirodzené správanie obrovskej šelmy. No tieto medvede už nie sú zvyknuté na divočinu. Celý život prežili s človekom.

Medvedí domov navštívi ročne viac ako dvestodesaťtisíc ľudí. Má štatút zoologickej záhrady a na získavanie peňazí zriadili mimovládnu organizáciu. Iba zo vstupného by náklady na rozsiahly areál, výdatnú stravu pre medvede i vlky a na výbehy ohradené vysokými silnými plotmi a elektrickými ohradníkmi neutiahli.

Za Ingridine deti by slovenská strana nemusela platiť vôbec nič. Prijali by ich bezplatne. Bálint sa už na ne chcel prísť do Bojníc pozrieť. „Povedali mi, aby som tam nechodil. Aj kvôli medializácii. Ale že by ma k nim aj tak nepustili,“ vysvetľuje. „Že máme počkať, kým budú vybavené všetky papiere a kým uplynie trojmesačná karanténa. My žiadnu karanténu nevyžadujeme, ak má prísť medveď z krajiny Európskej únie. Preto nerozumieme tomu, prečo Slováci celú vec takto naťahujú.“

Okrem Ingridiných mláďat má do Maďarska odísť ešte jedno medvieďa z bojnickej zoo.

Vstupné je v prepočte tri eurá pre dospelého a 2,20 eura pre dieťa od dvoch do štrnástich rokov. Rodinný lístok pre dvoch dospelých a dve deti vyjde na necelých deväť eur, parkovné euro.

Kto by chcel prísť vlakom, z budapeštianskej stanice Nyugati to netrvá ani hodinu a vystúpiť treba na stanici Ivács. Odtiaľ je to do Medvedieho domova asi pol kilometra po asfaltke, okolo polí, koní a výbehov rohatého dobytka.

Kde skončia mláďatá zastrelenej medvedice Ingrid? Boli sme sa tam pozrieť

Výber pre vás