venuje sa politickému dianiu, legislatíve, politickým komentárom a investigatíve

Juliána Bieliková

Príbeh budovy Majáka nádeje sa ešte viac zamotáva. Po neuskutočnenej výmene medzi neziskovkou, ktorej šéfuje Pavol Rusko, a firmou Mariána Kočnera sa ocitla už tretíkrát v dražbe. Neprihlásil sa do nej nik. Znovu však o ňu bojuje aj vnučka pôvodnej majiteľky Daniela Gray, ktorá tvrdí, že ju mala získať v reštitúcii.

„V roku 1918 moja stará mama Paulína a starý otec Viktor Vaculíkovci kúpili dom na Karpatskej ulici v Bratislave. Stará mama bola dvakrát v Amerike a tam naň zarobila,“ hovorí Daniela Gray, ktorá žije vo Veľkej Británii. Na Slovensko došla riešiť práve budovu krízového centra.

Po babkinej smrti sa do roku 1966 staral o dom jej starý otec. „Potom mu budovu zobrali. Mesto teraz tvrdí, že ju daroval. Podľa mňa to nie je pravda,“ vraví Gray. Ako dôkaz slúži mestu iba zápis z finančného odboru z tých čias, ktorý hovorí o darovaní.

Podľa Daniely Gray zobrali komunisti jej starému otcovi ešte predtým aj príjmy z nájmov v dome. Tie pritom podľa nej tvorili jeho obživu. „Žiadali od neho, aby bol správcom a vykonával v dome práce bez toho, aby mal niečo z nájomného. Keďže nemal príjem, musel ísť pracovať do pivovaru, aby mal vôbec nárok na penziu,“ spomína na svojho dedka Viktora, ktorý zomrel v roku 1968.

Pani Gray vlastní aspoň záhradu s rozlohou 545 štvorcových metrov za budovou Majáka, za ktorú platí dane. Dostať sa však do nej nemôže. Kedysi bola priamo spojená s budovou krízového centra, teraz je vstup od Majáka zatarasený múrom. Záhrada sa nachádza vo vnútrobloku a vojsť do nej možno len z okolitých budov, ktoré patria iným majiteľom.

„V roku 1998 mi mesto zabránilo prístup do záhrady, ktorú vlastním a platím za ňu daň. Mesto začalo so stavebnými úpravami bez toho, aby mi čokoľvek oznámili, bez toho, aby mi povedali, že môj prístup do záhrady bude ovplyvnený. Opakovane som ich urgovala, aby to riešili, ale odpoveď bola vždy, aby som to vybavila s Majákom nádeje,“ rozhorčuje sa Gray. „Mestská časť nemá na riešenie tejto situácie momentálne žiaden dosah ani žiadne právne nástroje na to, aby jej záhradu sprístupnila,“ vysvetľuje hovorkyňa bratislavského Starého Mesta Nora Gubková.

Daniela Gray sa snaží dokázať, že jej dedko budovu mestu nedaroval a že ona má na ňu nárok. „Pri pani Gray nemáme k dispozícii darovaciu listinu, už sme ju hľadali v archívoch, ale nenašla sa. Mesto disponuje rozhodnutím finančného odboru Mestského národného výboru v Bratislave zo dňa 24. 2. 1966, ktorým Mestský národný výbor prevádza národný majetok do správy Obvodného podniku bytového hospodárstva Bratislava- Vinohrady. V predmetnom rozhodnutí je uvedené, že československý štát nadobudol majetok na základe darovacieho vyhlásenia zo dňa 6. 1. 1966,“ reaguje Marek Papajčík z komunikačného odboru bratislavského magistrátu.

Daniela Gray sa snaží pátrať aj v archívoch, kde by sa teoreticky zmluva mohla nachádzať. „Doposiaľ som zo všetkých dostala len odpoveď, že u nich nie je. No na odpoveď z jedného archívu ešte čakám,“ vraví. A dodáva, že aj spomínanú zápisnicu z finančného odboru, ktorá hovorí o darovaní domu mestu, jej predložili len v kópii. „Pravdaže som sa pracovníčky magistrátu pýtala, kde je originál! Neodpovedala mi,“ hovorí Gray.

Daniela Gray však boj o budovu nevzdáva. Najmä preto, lebo nechápe, ako mohol magistrát vôbec previesť budovu na Staré Mesto. „Mestská časť sa riadi aktuálnym právnym stavom, čo sa týka vlastníctva budovy a pozemku, na ktorom je postavená. Vychádza pritom zo skutočnosti, že v čase, keď hlavné mesto spolu s mestskou časťou predalo budovu v roku 2002 Majáku, bol právny stav taký, že hlavné mesto bolo legitímnym vlastníkom budovy. To ju zverilo mestskej časti do správy, a teda nakladanie s ňou, čiže aj jej predaj Majáku, bolo v súlade s platnými právnymi predpismi,“ hovorí Gubková zo Starého Mesta.

„Pani Gray opakovane tvrdí, že si uplatňuje nárok na budovu. Pravda však je, že si tento nárok právne relevantným spôsobom uplatnila len raz v roku 1991 na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. No nebolo jej vyhovené, lebo nespĺňala zákonom stanovené podmienky, a to trvalý pobyt na Slovensku,“ dopĺňa Gubková a dodáva, že pani Gray sa mohla obrátiť na súd, čo však zjavne neurobila a nárok jej zanikol.

„Pani Gray sme upozornili, že je len na nej, aké právne kroky zvolí, aby dosiahla nápravu tohto stavu, a tiež ubezpečili, že mestská časť bude určite rešpektovať právoplatné rozhodnutie súdu vydané v tejto veci,“ dodáva Gubková.

Na problém Majáka nádeje prvá upozorňovala poslankyňa Veronika Remišová (OĽaNO). V tom čase bola poslankyňou mestskej časti. V Majáku nádeje sa začal angažovať Pavol Rusko. Centrum pre týrané ženy na úteku pred manželmi totiž založila Nadácia Markíza spolu s mestskou časťou Staré Mesto ešte v roku 2002. Staré Mesto predalo Ruskovej neziskovke trojposchodovú budovu na Karpatskej ulici za symbolických 100 korún.

Tu je záhon ruží, o ktorý sa môžeš starať

Dlhé roky bolo ticho, až do začiatku roku 2015. Vtedy sa stal riaditeľom Rusko a prišiel so smelými plánmi. Pre ženy chcel postaviť dom s veľkou záhradou mimo centra - za peniaze z predaja budovy Majáka na Karpatskej ulici.

„Mohol by mať aj dvojnásobnú kapacitu, veľkú záhradu, sad, kvety, skleník, detské ihrisko, malý bazén či pracovné dielne. Jednoducho všetko, čo na úspešnú terapiu potrebujeme. Viete, čo by pre týranú ženu znamenala veta: Tu je záhon ruží, o ktoré sa môžeš starať a ktoré ťa potrebujú?“ sugestívne nám vtedy vysvetľoval Rusko.

Časom sa však plány zmenili. V decembri 2015 uzavrel Maják zmluvu so spoločnosťou Inkasný servis, kde figuroval Marián Kočner. Dohodli sa na zámene budovy na Karpatskej ulici s priestormi v luxusnej bytovke Five Star Residence. Tá stojí, mimochodom, priamo v centre Bratislavy a obrovskú záhradu tam nenájdete.

„Bolo to asi 750 štvorcových metrov, myslím, že sedem bytov, ktoré boli spojené do jedného priestoru,“ vysvetľoval nám neskôr Marián Kočner. Výmena sa však neuskutočnila. Vraj pre predbežné opatrenie, ktorým súd na žiadosť mestskej časti zakázal Majáku nakladať s budovou. Mesiac po vydaní predbežného opatrenia Maják a Inkasný servis uzavreli dohodu o novácii záväzku. Za neuskutočnenie zámeny mal Maják uhradiť firme 500-tisíc eur. Kočnerovi sa to nezdalo prehnané.

„Mali sme podpísanú zmluvu o zámene a na základe tej som investoval nielen finančné prostriedky, ale aj čas do toho, aby budova, ktorú sme mali zameniť za tie byty, mohla slúžiť v budúcnosti nejakému účelu. A tým, že sa to nezamenilo, nevyšiel podnikateľský zámer a ja som prišiel o peniaze, ktoré som zaplatil architektom, projektantom, prišiel som o jedného partnera, ktorý mal so mnou do toho ísť. Zmluvná pokuta je úplne normálna,“ argumentoval Kočner.

Keďže na tento dlh nadviazali ďalšie, budova krízového centra sa dostala do dražby. Tá bola už trikrát, no budovu sa zatiaľ nepodarilo predať a mestská časť sa stále snaží zvrátiť situáciu. Aby to nebolo príliš zamotané, nášmu týždenníku sa podarilo pred pár mesiacmi zistiť, že vo Five Star Residence býva Pavol Rusko. On tvrdí, že u frajerky.

Kšeftoval s ňou Kočner aj Rusko. O budovu krízového centra však už roky bojuje aj vnučka pôvodnej majiteľky

Výber pre vás