Jana Čavojská

Ako chlapec schádzal Jozef Čurík s&nbsp;kamarátmi do opustených opálových baní. Preliezali staré chodby, ktoré baníci kopali po stáročia v&nbsp;kopci menom Libanka, ktorý prevŕtali ako ementál. Ani nepočíta, koľkokrát sa v&nbsp;nich stratili. No postupne pridávali ďalšie a&nbsp;ďalšie štôlne a&nbsp;za päť rokov podzemný labyrint dokonale spoznali. A&nbsp;chytil ho za srdce. Svoj život spojil s&nbsp;baňami, hoci skôr ako nadšenec. Až keď pred pár rokmi rozbehli noví nájomcovia, Slovenské opálové bane, prehliadky podzemia, stal sa naplno manažérom skanzenu Dubnícke opálové bane neďaleko Červenice na východnom Slovensku. Bane majú unikátny príbeh, celé storočia to bolo jediné miesto na svete, kde sa ťažil drahý opál. Zdobil aj koruny európskych panovníkov.

Návštevníci opálových baní si môžu vybrať z&nbsp;dvoch okruhov: prehliadku štôlne dlhej kilometer, ktorá trvá približne hodinu a&nbsp;pri ktorej sa dozvedia o&nbsp;histórii a&nbsp;spôsobe ťažby, alebo štvorhodinovú dobrodružnú výpravu do podzemia s&nbsp;čelovkami, ktorá ich zavedie osemkilometrovým okruhom do rôznych profilov a&nbsp;až celkom dole k&nbsp;zatopeným častiam banského systému. Druhá možnosť je k&nbsp;dispozícii iba mimo zimnej sezóny. V&nbsp;opálových baniach totiž zimujú netopiere. Tento rok napočítali štrnásť druhov a&nbsp;viac ako osemtisíc jedincov. Ich počet každoročne rastie, v&nbsp;baniach sa im zrejme dobre spí. Jozef Čurík začal pri ich februárovom počítaní pomáhať už pred rokmi. Keďže s&nbsp;kamarátmi mali bane prechodené, ochranári sa spoliehali na ich pomoc. Rovnako policajti, keď po niekom pátrali a&nbsp;mysleli si, že sa mohol stratiť v&nbsp;baniach. Podzemné priestory totiž vždy priťahovali dobrodruhov. Ale aj ľudí, ktorí si mysleli, že sa im pošťastí nájsť opál a&nbsp;zbohatnú. Hlavne po revolúcii sa ich vyrojili desiatky. Prehľadávali haldy na povrchu, no odvážili sa ísť aj do podzemia. Samozrejme, niečo také je nielen nebezpečné, ale aj nelegálne. Okrem toho, haldy už boli toľkokrát prehľadané, že tam zrejme nič cenné nezostalo. Počas pravidelných akcií pre deti tam malí návštevníci hľadajú opály a&nbsp;občas nachádzajú mliečne či sklené časti malej hodnoty, ktoré kedysi v&nbsp;stene obaľovali ložiská drahého opálu a&nbsp;baníci ich vyhadzovali. Drahý opál je na rozdiel od nich tmavý a&nbsp;vyznačuje sa takzvanou farbohrou, pri dopade svetla nádherne hrá rôznymi farbami. No baňu nezatvorili preto, lebo bol opál vyťažený. „Koncom 19. storočia našli opál v&nbsp;Austrálii,“ vysvetľuje riaditeľ Slovenských opálových baní Maroš Turek. „V&nbsp;pieskovci. Tu je v&nbsp;tvrdom andezitovom podloží. Momentálne funguje v&nbsp;Austrálii osem baní, niektoré sú povrchové. Ťažba je oveľa jednoduchšia.“ Tým odpovedá aj na otázku, či by ešte šlo obnoviť ťažbu aj na Dubníku. „Bol by to ekonomický nezmysel.“ To cenné, čo na Slovensku máme, je unikátna história tohto miesta a&nbsp;možnosť vstúpiť do rozľahlých podzemných priestorov.

Opál na Dubníku je vulkanického pôvodu. Keď vyhasínal stratovulkán Zlatá baňa a&nbsp;k&nbsp;horúcej magme sa dostala voda, vytvorili sa hydrotermálne pramene, ktoré rozpúšťali oxid kremičitý. Ten vypĺňal škáry v&nbsp;andezitovej hornine a&nbsp;po vychladnutí vytváral drahý kameň. Odborníci si myslia, že opál tam nachádzali už ľudia badenskej kultúry dvetisíc rokov pred naším letopočtom. Archeológovia práve skúmajú pri Solivare ich hroby, a&nbsp;ak v&nbsp;nich nájdu opálové šperky, potvrdí to túto teóriu. Prvá písomná zmienka o&nbsp;ťažbe na Dubníku je však z&nbsp;roku 1597, ide o&nbsp;povolenie cisára Rudolfa II. pre Alberta Magnusa z&nbsp;Vroclavu hľadať opály. „No už dávno predtým ľudia nachádzali opál v&nbsp;koreňových systémoch vyvrátených stromov alebo v&nbsp;potokoch,“ vysvetľuje Jozef Čurík. „Hlbinná ťažba sa začala po tatárskych vpádoch. Chýbalo tam mužské obyvateľstvo, tak povolali Nemcov. Tí sa nebáli ísť do podzemia. Mali aj potrebné skúsenosti. Najprv začali raziť štôlne typu okno - išli len do takej hĺbky, kam siahalo prirodzené svetlo. Neskôr začali používať svietidlá. Nejaké sa našli a&nbsp;podľa nich sa odhaduje, že to mohlo byť v&nbsp;11. až 12. storočí.“ Pozemky, na ktorých sa nachádzajú opálové bane, patrili do roku 1687 rodine Kecerovcov. „Po potlačení protihabsburského stavovského povstania, konkrétne počas procesu zvaného Prešovské jatky, poslal Caraffov krvavý tribunál na popravisko dvadsaťštyri významných mužov. Medzi nimi bol aj Andrej Kecera a&nbsp;jeho synovec Gabriel. Ich majetky zhabal štát,“ pokračuje Jozef Čurík. „Prenajímali ich súkromným podnikateľom, ktorí sa starali o&nbsp;ťažbu aj odbyt opálov. Niektorí boli úspešnejší, iní menej.“ V&nbsp;roku 1775 našli doteraz najväčší kus drahého opálu v&nbsp;koryte Oľšianskeho potoka. Má tvar plochého klina s&nbsp;rozmermi trinásť krát sedem krát sedem centimetrov a&nbsp;hmotnosť 594 gramov, čo je 2&nbsp;970 karátov. Na prelome 19. a&nbsp;20. storočia bola jeho hodnota vyčíslená na 700&nbsp;000 viedenských zlatých, v&nbsp;súčasnosti je to pol milióna dolárov. Drahokam darovali Márii Terézii, dostal názov Harlekýn a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti je uložený v&nbsp;Prírodovednom múzeu vo Viedni.

Jozef II. poslal do dubníckej oblasti profesora Leopolda Antona Ruprechta, aby zmapoval situáciu a&nbsp;vypracoval podrobnú správu. Na jej základe cisár zrušil všetky malé aktivity baníckych skupín a&nbsp;dal výhradné dobývacie právo firme Petra Neumanna. „Zlatá éra dubníckeho opálu nastala v&nbsp;druhej polovici 19. storočia,“ tvrdí Maroš Turek. Viedenský klenotník Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt vyhral nájom baní v&nbsp;dražbe a&nbsp;v&nbsp;roku 1845 prišiel na Dubník. „Ako prvý urobil kategorizáciu opálu. Nepredával surový kameň. Opály ťažil, brúsil aj dizajnoval do šperkov. Používal zaujímavé obchodné praktiky. Opál napríklad vyviezol cez Istanbul alebo Egypt a&nbsp;vrátil naspäť do Európy. Dal mu tak orientálny nádych, čo bolo vtedy veľmi obľúbené. Našiel dobrých zákazníkov napríklad na kráľovských dvoroch v&nbsp;Anglicku a&nbsp;Holandsku, ale aj v&nbsp;celej Európe.“ Keď po desiatich rokoch nečakane zomrel, pokračovala v&nbsp;nájomnej zmluve jeho manželka Emília. Matka desiatich detí sa presadila aj v&nbsp;podnikateľskej oblasti. Za úspechy jej štát dokonca predĺžil nájom. Po nej prevzal rodinný podnik syn Adolf Ľudovít Goldschmidt. Jeho nájomná zmluva sa skončila v&nbsp;auguste 1880 a&nbsp;bane prevzali bratia Eggerovci z&nbsp;Budapešti. Snažili sa ich zmodernizovať, postavili banskú železničku. Technické vymoženosti zefektívnili ťažbu. No v&nbsp;tom období objavili ložiská drahého opálu v&nbsp;Austrálii. Opál z&nbsp;dnešného Slovenska získal vážnu konkurenciu. „Ťažba v&nbsp;pieskovci bola neporovnateľne lacnejšia,“ hovorí Maroš Turek. „Predávali odtiaľ aj nebrúsený kameň. Na trhu ho bolo dostatok a&nbsp;to zdevalvovalo jeho hodnotu.“ V&nbsp;tom období objavili v&nbsp;Južnej Afrike diamanty. Viacerí obchodníci presviedčali bohatých zákazníkov, že sú viac „in“ než opál. Pomohli si aj rozširovaním nepodložených povestí. „Tvrdili, že opál prináša majiteľom nešťastie. Eggerovci urobili krásnu sériu opálových šperkov. Dostala ich Štefánia Belgická a&nbsp;v&nbsp;jej rodine sa naozaj stalo nešťastie. Šperky potom darovala Rakúsko-Uhorsku. Opály v&nbsp;anglickej korune vymenili za rubíny. Samozrejme, kameň žiadne nešťastie neprináša a&nbsp;veľa príbehov bolo vymyslených. No čiastočne sa podarilo potlačiť záujem o&nbsp;opál.“

Po odchode Eggerovcov štát udržiaval baňu, aby ju mohol v&nbsp;budúcnosti prenajímať. No štátni úradníci nedokázali ťažiť ani predávať tak efektívne ako súkromní majitelia. V&nbsp;Budapešti zostalo takmer 250&nbsp;000 vybrúsených drahých opálov s&nbsp;hmotnosťou prevyšujúcou 49&nbsp;000 karátov. Zničil ich požiar Prírodovedného múzea v&nbsp;roku 1956. „Opál obsahuje značný podiel vody. Preto ho vysoké teploty alebo náhle zmeny teplôt môžu zničiť alebo poškodiť,“ vysvetľuje Maroš Turek. Po vzniku Československa sa štát sústredil na ťažbu českého granátu. Na drahý opál ďaleko na východe republiky sa zabudlo. Ťažbu ešte skúsila obnoviť v&nbsp;roku 1922 francúzska spoločnosť, no nemala dostatok peňazí, potom v&nbsp;roku 1938 česká brusičská škola v&nbsp;Turnove, ale vláda slovenského štátu to zamietla, a&nbsp;napokon austrálski podnikatelia v&nbsp;roku 1968. Bane navštívili tri dni pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Dnes je vstup do štôlne Jozef uprostred lesa. V&nbsp;minulosti to tam vyzeralo inak. „Počty baníkov, ktorí tu ťažili, boli rôzne, podľa toho, ako sa baniam darilo. Od tridsať pri útlme ťažby až po 350 za Goldschmidtovcov. Administratívne centrum baní bolo na Dubníku, v&nbsp;malej osade vzdialenej pešo asi dvadsať minút. Voľakedy tam bolo osemnásť budov vrátane školy, ktorú dali Goldschmidtovci postaviť pre deti baníkov, a&nbsp;priestorov na spracovanie opálu. V&nbsp;tom čase tu pracovalo trinásť brusičov. Brúsili denne okrem nedele. Niektorých priviedol Goldschmidt z&nbsp;Viedne, ďalší prišli z&nbsp;českých brusiarní, kde brúsili granáty, a&nbsp;z&nbsp;Nemecka. Opál po vyťažení najprv stabilizovali. Dva mesiace musel byť v&nbsp;drevených debniach vystlaných machom, aby sa nevysušil príliš rýchlo, lebo by popraskal. Až potom s&nbsp;ním mohli ďalej pracovať.“ Keďže bane patrili štátu a&nbsp;nájomcovia museli inšpektorov o&nbsp;všetkom informovať, v&nbsp;banskom archíve v&nbsp;Banskej Štiavnici sa z&nbsp;tohto obdobia zachovalo množstvo informácií. Slovenské opálové bane ich využijú aj pre náučný chodník, ktorý onedlho pribudne na úbočiach kopca Libanka. Bude viesť okolo starých vstupov do baní a&nbsp;cez povrchový dobývací priestor.

K&nbsp;dispozícii sú aj historické fotografie. Návštevníci ich uvidia pri prehliadke. Baníci, chlapi z&nbsp;okolia, pracujú v&nbsp;tradičnom odeve a&nbsp;krpcoch. Na niektorých fotkách majú ešte dlhé vrkoče. Vedenie bane to potom zakázalo. Niektorí baníci sa totiž vo vlasoch pokúšali prepašovať von opály. Takže podmienkou boli krátke vlasy. V&nbsp;bani sa našli nejaké artefakty. Svietidlá, pozostatky koľajníc, kovové časti banských vozíkov aj zvláštny drevený box s&nbsp;držadlami. Najprv si mysleli, že bol na opály. Slúžil však na niečo úplne iné. Dalo by sa to povedať aj inak, ale napíšem, že to bola prenosná banícka toaleta. Andezit je tvrdá hornina, preto v&nbsp;baniach nehrozili závaly, neboli tu ani problémy s&nbsp;plynom. Len voda robila baníkom vrásky. Zaplavovala štôlne a&nbsp;bolo ich treba odvodňovať dedičnými štôlňami alebo odčerpávať parnými strojmi. Nenašiel sa ani jeden záznam o&nbsp;tom, že by v&nbsp;bani niekto zomrel. „Len jedna pani z&nbsp;Červenice sa podľa kroniky vydala trikrát,“ hovorí Maroš Turek. „Ale chlapa jej mohlo zabiť aj v&nbsp;hore. No je možné, že nešťastia nájomníci ututlávali.“ Veľkosť podzemných priestorov opálových baní je ohromujúca. Labyrint má viac ako tridsať kilometrov. No to sú iba hlavné štôlne. Všetky vedľajšie chodby a&nbsp;„dobývky“ ani nemožno zmapovať. A&nbsp;štyri horizonty pod úrovňou štôlne Viliam sú zaplavené vodou. Vodný stĺpec má výšku 67 metrov. Bane majú sedemnásť horizontov a&nbsp;pôvodne do nich viedlo asi dvadsaťšesť vchodov. Po ukončení ťažby veľa z&nbsp;nich zasypali kvôli bezpečnosti. Jednotlivé štôlne dostávali mená aj podľa detí nájomcov, je tu napríklad Richard, Emília, Ľudovít, Fridrich, Pavlína, Apolón či Karol. Pôdorysne zaberá tento systém 320-tisíc štvorcových metrov.

Počas štvorhodinovej prehliadky návštevníci so zmyslom pre dobrodružstvo kráčajú vo svetle čeloviek neupravenými chodbami cez viaceré obzory, niektoré úseky prekonávajú po rebríkoch, je to adrenalín. Ľudí vraj najviac zaujme štôlňa so stenami obrastenými sekundárnymi minerálmi, hlavne alunogénom. Jozef Čurík však videl v&nbsp;bani úplne iné zvláštnosti. Keď sa ešte ako chlapec do nej prvýkrát odvážil sám a&nbsp;zišiel až do štôlne Viliam, ktorá odvodňuje celý banský systém, zbadal tam zvláštne svetlo. „Pohybovalo sa smerom ku mne. Nevedel som, čo to je, a&nbsp;mal som strach. Asi desať metrov odo mňa svetlo zhas­lo. Prišiel ku mne človek. V&nbsp;ruke mal zhasnutú sviečku. Možno mal šťastie, že ma stretol. Opýtal sa, či mám oheň. Roztrasený som mu podal zapaľovač. Zapálil sviečku a&nbsp;odkráčal. Uvedomil som si, že mi nevrátil zapaľovač. Ak mi zhasne karbidová lampa, nedostanem sa von. Otočil som sa a&nbsp;ten človek tam nebol.“ Od starších kamarátov sa Jozef Čurík potom dozvedel, že to nebol duch, ale Imro Pavlik. Jeho dedo pracoval ako baník a&nbsp;on baňu veľmi dobre poznal. No zažil tam aj skutočne nevysvetliteľnú príhodu. „S&nbsp;kamarátom Stanom sme išli zo štôlne Apolónia smerom do hlavného systému. Stano kráčal predo mnou a&nbsp;zrazu sa zastavil, že sa nemôže pohnúť ďalej. Skúšal som ho potlačiť, nič. Tak sme išli inou cestou. Keď sme sa vracali, štôlňa, ktorou sme chceli pôvodne prejsť, bola zavalená. Takže niečo zvláštne a&nbsp;tajuplné funguje v&nbsp;opálových baniach dodnes.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/labyrint-opalove-bane-vychode-slovenska-prekvitali-potom-jeden-objav-zmenil-vsetko">Súčasné a historické FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Labyrint: Opálové bane na východe Slovenska prekvitali, potom jeden objav zmenil všetko

Výber pre vás

Labyrint: Opálové bane na východe Slovenska prekvitali, potom jeden objav zmenil všetko

Súvisiace články

Prehratý zápas? Ekológovia sa už desaťročia snažia vyhlásiť Národný park Podunajsko. Márne

Aktívne bytosti: Slovák František Baluška chce dokázať, že rastliny cítia, vidia a komunikujú

Zachraňovanie histórie: Vagačovcom zobrali komunisti bryndziareň, ktorá bola svetový unikát

Slovenka vozí pomoc na ukrajinský front: Tí ľudia, za ktorými chodím, sú pre mňa darom

Bojovníci Armády božieho odporu im priniesli AIDS, dnes Slováci zachraňujú životy ich deti

Výber pre vás