Lenka Dale

Presne takto sa štát zachoval k&nbsp;Marekovi Prostiňákovi. Marek bol „šťastlivec”, ktorý prežil výbuch vo Vojenskom opravárenskom podniku Nováky v&nbsp;marci 2007. Z&nbsp;vtedy dvadsaťštyriročného chalana sa stal invalid, odkázaný na&nbsp;pomoc druhých. Stará sa o&nbsp;neho jeho mama. Kontaktovali sme ich v&nbsp;súvislosti s&nbsp;nešťastím v&nbsp;bani Nováky, kde boli ťažko zranení štyria ľudia. Chceli sme vedieť, čo ich asi čaká v&nbsp;najbližších rokoch.

„Marek mal tento rok štyridsiatku, ja mám šesťdesiatjeden rokov a&nbsp;starám sa o&nbsp;neho. Výbuch nám obrátil život naruby. Dva roky po&nbsp;ňom zomrel manžel, mladší syn sa oženil a&nbsp;ja sa starám o&nbsp;Mareka,“ hovorí unavene mama. Marek má nefunkčnú celú pravú stranu tela, vôbec nepoužíva pravú ruku, pravou nohou sa iba podoprie pri chôdzi. „Keby spadol, sám sa nedokáže postaviť. Nevie si ani puding uvariť, veď ten hrniec treba držať. Opätovne čítať sa nenaučil. Prečíta očami slová, ktoré poznal, ale nevie ich súčasne vyslovovať. Päťkrát za&nbsp;deň ho treba cievkovať,“ opisuje zdravotný stav syna, ktorý ostal na&nbsp;ňu úplne odkázaný.

Stačilo málo a&nbsp;Marek Prostiňák by sa stal deviatou obeťou výbuchu vo Vojenskom opravárenskom podniku. V&nbsp;štátnom podniku zaoberajúcom sa likvidáciou vojenskej munície pracovala jeho mama ako administratívna pracovníčka od&nbsp;roku 1994 a&nbsp;on tam fungoval dva a&nbsp;pol roka ako brigádnik. V&nbsp;osudný deň sa v&nbsp;práci s&nbsp;mamou vystriedali. Ona sa vracala domov, on šiel do&nbsp;poobedňajšej zmeny. „Výbuch sme zaznamenali aj my doma v&nbsp;Prievidzi,“ povedal rok po&nbsp;incidente pre PLUS 7 DNÍ pán Prostiňák. „Všimli sme si, že zatriaslo oknom. Najprv trochu, po&nbsp;chvíli silnejšie. Žena sa divila - veď taký veľký vietor nefúka. A&nbsp;ja jej na&nbsp;to, že to ani nebol vietor.“ V&nbsp;Novákoch už vtedy vyhasínali ľudské životy. Tí, čo prežili, si spomínajú na&nbsp;prekvapenie pri prvom, slabšom výbuchu, v&nbsp;dôsledku ktorého zhaslo svetlo, čosi neúnavne šušťalo, vo vzduchu sa vznášal hustý prach. Reportérka Ľudmila Lacková vtedy pre PLUS 7 DNÍ napísala: „Každý zo zamestnancov už vtedy veľmi dobre vedel, čo môže nasledovať. V&nbsp;podniku, kde boli haly plné munície, sa nedalo očakávať nič iné len ďalšie výbuchy. Jedinou šancou bol okamžitý útek. Lenže druhý výbuch prišiel oveľa skôr, ako by i&nbsp;ten najrýchlejší šprintér dokázal opustiť územie funkčných granátov a&nbsp;raketových hlavíc. Spolu s&nbsp;detonáciou vzbĺkol oheň, padali kusy muriva a&nbsp;dookola lietali roxorové železné tyče ničivou silou dohladka oholené od&nbsp;betónu. To, čo bolo kedysi podnikom, sa zmenilo na&nbsp;dymiaci kráter plný sutín. A&nbsp;nielen sutín. Na&nbsp;rozbitom páse ležalo mŕtve telo. Do&nbsp;šachty na&nbsp;zemi bolo vtlačené ďalšie. Von trčali iba plecia a&nbsp;nohy muža. Niekoľko tiel bolo rozmetaných na&nbsp;márne kúsky… O&nbsp;pár sekúnd tam umrelo osem ľudí a&nbsp;desiatky ďalších boli zranené…" Mareka Prostiňáka vtedy našli zavaleného debnou, v&nbsp;ktorej boli tri hlavice pripravené na&nbsp;delaboráciu. Nevládal dýchať. Zomieral. Hasiči, ktorí prišli na&nbsp;miesto nešťastia, ho vytiahli v&nbsp;poslednej chvíli. Marekovi Prostiňákovi doslova vyliezal mozog z&nbsp;hlavy. Pol roka sa nevedelo, čo s&nbsp;ním bude. Prostiňákovci majú dodnes ako suvenír odložené kamienky a&nbsp;kúsok papeka, ktoré mu vyoperovali z&nbsp;hlavy ešte dva týždne po&nbsp;incidente.

„Predtým sme boli funkčná rodina, teraz to vyzerá takto,“ opisuje Tatiana Prostiňáková pomery v&nbsp;ich domácnosti. Najhoršie však podľa nej je, že syn ani nemá možnosť posúvať sa dopredu. „Nebaví ma už stále behať po&nbsp;doktoroch a&nbsp;vybavovať kopu papierov, lebo poisťovňa nám zamieta žiadosti o&nbsp;liečenie. Teraz zamietli dokonca aj ambulantné liečenie v&nbsp;neďalekých Bojniciach a&nbsp;na&nbsp;to, aby som to platila, nemám peniaze. Keď som dala celú poistku po&nbsp;manželovej smrti za&nbsp;štvortýždňový rehabilitačný pobyt, bolo vidno zlepšenie, ale každý rok chodiť na&nbsp;liečenie bez toho, aby to hradila poisťovňa, na&nbsp;to naozaj nemám,“ hovorí ustarostene mama. Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;pozostalých po&nbsp;obetiach totiž veľké odškodnenie nedostali. Len z&nbsp;podniku im mzdárka doniesla po&nbsp;úraze päťdesiattisíc vtedajších korún, čo je necelých 1&nbsp;660 eur. To, že ešte stále sa neskončil ani súd so zodpovednými manažérmi vtedajšieho štátneho podniku, ju vraj neprekvapuje. „A&nbsp;vlastne, čo mi pomôže, či niekoho odsúdia alebo nie? Jemu to normálny život nevráti. Po&nbsp;pätnástich rokoch vám povedia, že peňažnú náhradu máte žiadať na&nbsp;civilnom súde,“ vraví zatrpknuto. Žene sa niet veľmi čo čudovať. Z&nbsp;podniku, kde dokaličili jej syna, ju štyri roky po&nbsp;tragédii ešte aj vyhodili. Vedeli pritom, čo sa stalo a&nbsp;že je živiteľkou rodiny. „Elegantne sa ma zbavili. Doniesli mi podpísať výpoveď s&nbsp;tým, že môžem robiť vedúcu výroby, čo bolo jasné, že odmietnem, veď som sedemnásť rokov robila v&nbsp;kancelárii. Počas výpovednej lehoty si riaditeľ nenašiel na&nbsp;mňa čas. Keď ma predtým stretávalo šéfstvo na&nbsp;chodbe, hovorili: ,Keby ste niečo potrebovali, príďte za&nbsp;mnou,‘ ale keď som sa s&nbsp;nimi potom chcela rozprávať, to už nebolo…“ odmlčí sa Marekova mama.

Syn je na&nbsp;mamu odkázaný úplne vo všetkom. „Pamätá si, čo bolo pred výbuchom, na&nbsp;obdobie výbuchu má blok, čo je podľa lekárov aj dobre, lebo aspoň nemá ešte aj psychickú traumu,“ hovorí. Mareka občas navštívia bývalí kolegovia, cez leto chodievajú za&nbsp;ďalšou rodinou na&nbsp;Spiš. Vynikajúco si vraj rozumie s&nbsp;niekdajšou opatrovateľkou, ktorú mal pridelenú. Hoci je pani už na&nbsp;dôchodku, často si telefonujú. „On rozumie, čo sa mu hovorí, ale nevie zopakovať vetu, nevie sa sám vyjadriť. Cez deň cvičí, začal používať bezdotykový mobil, dokáže na&nbsp;ňom čo-to spraviť. Rozumie športovým tabuľkám. Keď nájde článok o&nbsp;športovcoch, donesie mi ho, nech mu prečítam. On dokáže pospájať jedno, dve, tri, štyri písmenká. Ale potom zabudne, aké boli tie predošlé,“ povie nám o&nbsp;synovi, pre ktorého by si veľmi priala zabezpečiť liečbu. Na&nbsp;štát má ťažké srdce, nijako jej žiadna vláda nepomohla. „Asi mám vyskakovať od&nbsp;radosti, že žije,“ takmer sa rozplače matka syna, ktorý sa stal invalidom, pretože pracoval pre štátny podnik.

Marek je invalid z viny štátu. Odškodnenie? Má byť šťastný, že žije

Výber pre vás

Marek je invalid z viny štátu. Odškodnenie? Má byť šťastný, že žije

Súvisiace články

Analytik Zábojník: Uzavretie hraníc kvôli mimovládnej organizácii? To je nehoráznosť

Prežil smrtiaci prieval v bani, ale výbuch ho zdeptal. Celý sa roztriasol, vraví jeho žena

Smrť tu kosí ľudské životy. Nováky - malé mestečko plné veľkých tragédií

Primátor Malaciek o vyšetrovateľoch NAKA: Pre nich sa to skončilo. Ale pre mňa nie

Baníci bežali pred smrťou: Už len čakáme, kedy to celé zavrú

Výber pre vás