Matúš Német

Zišli sa doslova zo všetkých kútov sveta a&nbsp;napriek pokročilému veku neváhali merať cestu do Európy, aby tak vzdali úctu svojim spoluväzňom, ktorí nemali také šťastie ako oni. V&nbsp;slnečnom počasí pred jedným z&nbsp;hotelov poľského mestečka Osvienčim postupne vystupovali z&nbsp;autobusov, niektorí po vlastných, iný aj za pomoci blízkeho či invalidného vozíka. Nezainteresovaný pozorovateľ by si pomyslel, že ide o&nbsp;skupinový zájazd domova seniorov. Preživší koncentračného tábora v Osvienčime sa pri príležitosti 75. výročia od jeho oslobodenia Červenou armádou vrátili na miesto svojich útrap. Medzi nimi aj Dov Landau, ktorý sa s nami podelil o svoj príbeh.

Počas príprav na spoločnú fotografiu na parkovisku pred hotelom sa jeden zo starcov postavil a&nbsp;vyhrnul si pred nami rukáv na ľavej ruke. Na predlaktí mal vytetované číslo 161400, ktoré je dnes symbolom Holokaustu. „Mengele ma šľahol po ruke. Mal som vtedy pätnásť rokov. Povedal mi, choď napravo. To nás s otcom zachránilo,“ spomína si na udalosti a&nbsp;stretnutie s&nbsp;desivou postavou doktora Josefa Mengeleho spred 77 rokmi Dov Landau z&nbsp;Krakova, kedy sa ocitol na nehostinnom mieste. Podľa historický záznamov sa práve Mengele osobne podieľal na triedení väzňov a&nbsp;rovnako rozhodoval o&nbsp;tom kto zostane nažive a&nbsp;koho dá zlikvidovať. Dov Landau si neskôr pátral po skupine Židov, s ktorými v tom čase navštívil tábor smrti. Podľa správy, ktorú spísal Mengele toho dňa prišlo do tábora 4237 mužov, žien a detí. Z toho bolo vyčlenených 952 mužov na prácu a 396 žien. Zvyšok skončil v plynových komorách.

Dov spolu so svojim otcom patril k tým šťastnejším aj keď život v trestaneckom tábore bol peklom. „Neboli tam žiadne sprchy, žiadne normálne toalety. Pracovali sme a spali v rovnakých šatách,“ zaspomínal si Dov Landau. Ráno dostali väzni 200 gramov chleba so syrom a neskôr trochu polievky. „Bola to tak odporná, že sa nedala jesť. Veľa ľudí dostalo úplavicu. Po mesiaci sme boli ´kosť a koža´,“ povedal.

Neskôr pracoval s otcom v uhoľnej bani, kde pracovali tristo metrov pod zemou. Mal vtedy len 15-rokov. Keďže pracovali s bežnými baníkmi, podarilo sa im dostať potajme aj lepšiu stravu. Väčšina väzňov však v bani ochorela. Rovnako aj jeho otec. Chorých väzňov presúvali nacisti naspäť do Osvienčimu. „Jedného dňa mi povedal otec, že mu opúchajú nohy a nemôže ďalej pracovať. Skôr než ho odviedli do Osvienčimu položil si ruky na moju hlavu a požehnal mi. Veril, že prežijem toto peklo a požiadal ma, aby som zostal Židom, ako som bol vedený od malička. Odvtedy som už otca nevidel,“ zaspomínal si Dov Landau, dnes žijúci v Izraely.

Muž s číslom 161400: EXKLUZÍVNE pre PLUS 7 DNÍ prehovoril o hrôzach v Osvienčime

Výber pre vás

Muž s číslom 161400: EXKLUZÍVNE pre PLUS 7 DNÍ prehovoril o hrôzach v Osvienčime

Súvisiace články

Preživší holokaustu pri múre smrti: Varovanie pred nárastom antisemitizmu!

Cena Pamäti národa: Ona prežila holokaust, on pomáhal väzňom v uránových baniach v Jáchymove

Židia vraj príliš veľa rozprávajú o holokauste: Každý štvrtý Nemec má antisemitské zmýšľanie

Výber pre vás