Jana Čavojská

Narodil sa v roku 1927 v Starých Horách. V apríli oslávil deväťdesiate štvrté narodeniny. Napriek tomu sedí aj dnes všeobecný lekár Karol Mika vo svojej ordinácii v Banskej Bystrici a vyšetruje pacientov. Na dôchodok nemyslí ani náhodou. „Kým mi Pán Boh dá tú milosť, že nebudem pripútaný na lôžko, tak budem stále pracovať,“ hovorí.

Otec Karola Miku bol dedinský notár. Notariát bol spojený s&nbsp;bytom a&nbsp;keďže tam chodilo veľa ľudí, priniesli tam každú chorobu, ktorá sa v&nbsp;dedine objavila. Karol Mika a&nbsp;jeho päť bratov prešli azda všetkými ochoreniami. „Vtedy som bol veľmi rád, keď som sa dozvedel o&nbsp;liečivých rastlinách. O&nbsp;tom, že keď bolí hrdlo, treba ho vyplachovať harmančekom, kloktať repík, piť harmančekový čaj. Každá rastlina mala liečivý účinok. Veľmi ma to zaujímalo. V&nbsp;tom čase ešte neboli očkovacie látky,“ spomína lekár. „Dokonca ani záškrt sa ešte neočkoval.“

A&nbsp;práve na ten ochorel jeho starší brat. Bolo to v&nbsp;zime, bola fujavica, všade plno snehu. Od rána mal horúčku a&nbsp;večer sa začal dusiť. „Mamička bola zdravotná sestra. Pozrela mu do hrdla a&nbsp;videla, že je to záškrt. Vedela, že mu môže pomôcť jedine sérum.“ To sa vtedy získavalo z&nbsp;krvi koní, nainfikovaných chorobou. „Lekár býval vo štvrtej dedine od našej. Mamička napísala, čo podľa nej bratovi je, a&nbsp;rodičia poslali po lekára.“ Autá vtedy, samozrejme, neboli. Gazda zapriahol do saní kone a&nbsp;vybral sa v&nbsp;tej fujavici po doktora. Priviezol ho až nadránom. Kone sa museli brodiť hlbokým snehom, v&nbsp;každej dedine ich prepriahali, lebo už nevládali. Premrznutý lekár zohrieval ampulku so sérom pod kabátom. V&nbsp;taške by mu zamrzlo a&nbsp;ampulka by praskla. Chlapcovi dal injekciu. Po dvoch hodinách začal dýchať hladko, bez chrčania a&nbsp;pískania. „Vďakabohu, prišli sme načas,“ vydýchol si lekár. Ďalšie dve hodiny čakal, kým si kone dostatočne oddýchnu a&nbsp;budú sa môcť vybrať na spiatočnú cestu.

„Stále som chodil nazerať do miestnosti, kde ležal brat. Rodičia ma vždy vyhnali. Ale záujem o&nbsp;medicínu ma už neopustil,“ hovorí Karol Mika. Čítal všetko z&nbsp;oblasti medicíny, čo mu prišlo pod ruky. Poučné zdravotnícke materiály chodili jeho otcovi ako notárovi a&nbsp;on si každý preštudoval. „Mal som desať rokov a&nbsp;s&nbsp;mnohými zdravotníckymi vecami som už bol obo­známený. Len som nevedel, čo sú to pohlavné choroby. Spýtal som sa na to otca. Ale vtedy ešte deti nosili bociany. Otec bol v&nbsp;rozpakoch, tak povedal, že sú to choroby, ktoré sa nachádzajú po hlave. Pravdu som sa dozvedel neskôr z&nbsp;iných zdrojov.“

Ako mladý gymnazista dostal Karol Mika angínu. Spôsobila mu zápal srdcového svalu. Vtedy existoval jediný spôsob liečby: ležať a&nbsp;prikladať si na hrudník ľad. „Doktor povedal, že sa nesmiem postaviť, posadiť ani rukou švihnúť. Každý prudší pohyb mi mohol spôsobiť smrť. Bol som ako invalid. Tri mesiace som iba ležal a&nbsp;mamička mi na hruď prikladala ľad. No zo školy som vymeškal až tri roky. Bol som ako invalid.“

Čas na lôžku si krátil čítaním kníh z&nbsp;bohatej knižnice svojich rodičov. Bolo preňho hrozné nemôcť sa pohnúť. Odjakživa bol veľmi činorodý. Vtedy sa venoval aj akrobacii na bicykli. „Pánu Bohu som vyčítal, že ma nechal tak polihovať. Mrzelo ma, že tri roky nerobím žiadnu užitočnú prácu. A&nbsp;Pán Boh mi to nádherne odplatil. Pridal mi viac ako desaťkrát tri roky. Som vďačný za to, že mám to privilégium a&nbsp;stále môžem pracovať.“

Po oneskorenej maturite sa oženil a&nbsp;začal študovať medicínu v&nbsp;Bratislave. Ťahalo ho to k&nbsp;psychiatrii alebo neurológii, no v&nbsp;časoch socializmu si lekár nemohol vybrať ani odbor, ani miesto svojho pôsobenia. Lekári sa špecializovali na to, čo bolo treba, a&nbsp;išli tam, kam dostali umiestenku. Karol Mika sa teda stal všeobecným lekárom v&nbsp;Banskej Bystrici. Očividne je žijúcim dôkazom teórie, ktorú razí, a&nbsp;to, že človek by mal konzumovať čo najviac surovej stravy: ovocie, zeleninu, hlavne tú listovú. „Organizmus si vtedy žije ako v&nbsp;bavlnke,“ tvrdí. Zároveň dodáva, že sa k&nbsp;svojmu telu nesprával vždy najlepšie. „To najzákladnejšie som si nemohol dopriať: dlhý pokojný spánok. Mal som v&nbsp;živote toľko nočných služieb! Každú jednu som pretrpel. Ani počas dlhších ciest v&nbsp;sanitke som si nemohol pospať, mám kinetózu, bolo by mi zle, musel som mať stále otvorené oči. Cez deň som to zas nemohol dospať pre migrénu, ktorú by mi aj desaťminútové zdriemnutie spustilo. Celé by som to potom odvracal a&nbsp;odtrpel.“

Za socializmu nebol režimu poruke. To sa vždy odrazilo na jeho plate. Bol v&nbsp;najnižšej možnej platovej triede bez ohľadu na počet odslúžených nočných. Keď už mal tri dcérky, darmo prosil nadriadených, aby mu dali služieb menej. Hovorí, že medicínu v&nbsp;žiadnom prípade nerobil pre peniaze. Vidí v&nbsp;nej obrovský zmysel. Je vďačný za to, že môže byť lekárom a&nbsp;že môže stále ordinovať.

V&nbsp;stanovenom veku odišiel do penzie. Lepšie povedané, vypoklonkovali ho. „Potrebovali uvoľniť moje miesto, tak mi doniesli bukrétu, poďakovali a&nbsp;musel som ísť. Moji pacienti za mnou chodili s&nbsp;otázkou, prečo som im nepovedal, že už nebudem robiť. Ale ani ja som to nevedel, kým za mnou neprišli.“ Lenže, čo by robil bez milovanej práce? Otvoril si teda súkromnú prax. Bol medzi prvými lekármi na Slovensku. „Začal som na zelenej lúke. Nemal som jediného pacienta. Iba v&nbsp;jednej lekárni mi dovolili vylepiť oznam o&nbsp;mojej lekárskej praxi. No ordináciu a&nbsp;sestričku som musel platiť. Moja manželka sa vtedy smiala a&nbsp;hovorila: Ty máš asi najdrahšie hobby v&nbsp;celom štáte.“

No pacienti postupne pribúdali. Karol Mika hovorí, že keď ľudia cítia od lekára skutočný záujem, poslúchajú jeho rady. On si získal povesť výborného dia­gnostika. To, čo určil, sa ďalšími vyšetreniami zväčša potvrdilo. Spomína si na pacientku, ku ktorej v&nbsp;priebehu víkendu zavolali štyrikrát sanitku. No všetky štyri posádky pohotovostnej služby skonštatovali, že jej nič nie je. „V&nbsp;pondelok ráno za mnou prišiel jej manžel a&nbsp;prosil ma, aby som sa na ňu išiel pozrieť. Nakoniec som ju poslal do nemocnice so sukcesívnymi embolizáciami do pľúc. Ťažký stav. Hospitalizovaná bola viac ako šesť týždňov. Pľúcna embólia je na diagnostikovanie jedna z&nbsp;najťažších chorôb. Nedá sa počuť fonendoskopom ani nijako vidieť. Len zistiť podľa rôznych príznakov a&nbsp;ich poradia. Bol som vďačný Pánu Bohu, že sa tá žena zachránila.“

Karol Mika verí v&nbsp;silu liečivých rastlín a&nbsp;často ich odporúčal aj svojim pacientom. Zároveň verí v&nbsp;medicínsky pokrok. Práve vďaka nemu dnes ľudia nezomierajú na mnohé choroby, na ktoré zomierali v&nbsp;časoch jeho mladosti. „Napríklad tetanus. Za mojej mladosti sa naň bežne zomieralo. A&nbsp;keby ste videli, ako človek na tetanus zomiera, ako sa za plného vedomia zadusí, tak by ste si povedali, že radšej zaočkovať zbytočne milión ľudí, ako nechať jedného takto zomrieť. Československo bolo prvá krajina na svete, ktorá zaviedla povinné očkovanie proti tetanu. A&nbsp;bolo to správne. Lebo teraz sa toľko ľudí odmieta očkovať proti koronavírusu. Oháňajú sa svojou slobodou. Ale ohrozujú slobodu druhých. Nevytvorí sa kolektívna imunita a&nbsp;môže to stáť veľa životov.“

Keď bol Karol Mika mladý, po epidémii záškrtu sa do školských tried vracalo len pár detí. V&nbsp;starých matrikách vidno, koľko tínedžerov zomieralo na tuberkulózu. Len každý tretí pacient, ktorý sa nakazil kiahňami, to prežil. Tieto choroby vymizli až vďaka očkovaniu. Karol Mika v&nbsp;očkovanie bezvýhradne verí. Hovorí, že za celé tie dlhé roky svojej praxe nevidel nijakú veľmi vážnu reakciu na očkovaciu látku a&nbsp;tie, ktoré máme k&nbsp;dispozícii dnes proti novému koronavírusu, sú oveľa bezpečnejšie než očkovacie látky v&nbsp;minulosti. Ľudí upokojuje, že sa nemajú čoho báť. Že závažné komplikácie sú obrovskou raritou a&nbsp;zrejme ich majú ľudia s&nbsp;predispozíciami, u&nbsp;ktorých by sa podobné zdravotné problémy objavili aj tak.

Počas pandémie vymenil Karol Mika osobný prístup za telemedicínu. Konštatuje, že to nie je žiadna novinka. Napríklad v&nbsp;Austrálii nemôžu mať lekára v&nbsp;každej usadlosti a&nbsp;prostredníctvom telemosta rozhoduje lekár, ku ktorému pacientovi treba poslať lietadlo. Podobne to majú výskumníci na antarktických staniciach. „Podstatné je vytiahnuť z&nbsp;pacienta tie dôležité informácie.“

Diagnostikuje skutočne na každom kroku. Pred pár týž­dňami, keď ešte v&nbsp;obchodoch platili hodiny pre seniorov, prišli so sestričkou do potravín o&nbsp;štvrť na dvanásť. „Jedna mladá žena vykríkla na plné ústa: To je nádhera, títo dôchodcovia si sem prídu aj vtedy, keď tu už nemajú čo hľadať. Potichu som jej povedal: Viete, ja som lekár, toto je moja sestrička, do jedenástej sme ordinovali. Odpovedala, že to by mohol povedať každý. Nechal som to tak. Mala vystúpené oči a&nbsp;bola vychrtnutá. Zvýšená funkcia štítnej žľazy. To sú dynamickí ľudia, ktorí zavadzajú aj sami sebe. Hlavne nech sa má dobre.“

GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;

V&nbsp;ordinácii Karola Miku je niečo nezvyčajné. Na stole nemá počítač. „Potrebujem pozerať do očí pacientovi. Nie som lekár na to, aby som čumel do debny. Keď niečo potrebujem urobiť na počítači, idem do vedľajšej miestnosti. V&nbsp;tejto miestnosti mám niekoho dôležitejšieho, ako je obrazovka.“

Najstarší lekár: Karol Mika ordinuje už neuveriteľných šesťdesiatšesť rokov!

Výber pre vás

Najstarší lekár: Karol Mika ordinuje už neuveriteľných šesťdesiatšesť rokov!

Súvisiace články

Dochádza im kyslík: Záchranári sú na pokraji síl, ale covidové príplatky od vlády nedostanú

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Iný prístup: „Sme takí šťastní, že ju máme,“ pochvaľujú si Rómovia z Rúbanky obetavú učiteľku

Aj na Slovensku sa to občas podarí: Strastiplná záchrana domčeka deduška Večerníčka

FOTO Oživená história: Bez týchto mašiniek by Tatry neboli tým, čo sú!

Také slovenské: Talentovaný junior bodoval na majstrovstvách sveta, trénovať musí v zahraničí

Slovensko v predvečer svetovej vojny: Veľkonočná reportáž v prestížnom svetovom časopise

Primárka covidovej nemocnice v Galante: Neviem mať viac radosť z vecí, ktoré ma predtým tešili

Na pleciach matiek: „Bol to hrozný život. Nápor aj na psychiku, moju aj detí,“ spomína Tatiana

Výber pre vás