Jana Šimíčková

Deti sa o&nbsp;slovenskej hymne učia na prvom stupni základnej školy, ponie­ktoré dokonca už v&nbsp;škôlke. Hrá sa pri významných príležitostiach, štátnických návštevách, pri výročiach, ale tiež víťazstvách našich športovcov na medzinárodných podujatiach. Aj keď v&nbsp;týchto prípadoch je často veľmi ťažko definovateľné, či fešáci nastúpení do radu v&nbsp;hokejových a&nbsp;futbalových dresoch otvárajú ústa naprázdno, alebo naozaj poznajú jej slová. Nič to však nemení na fakte, že túto pieseň piesní spievame v&nbsp;momentoch, keď sa z&nbsp;nás stávajú hrdí Slováci. Hoci sa čoraz intenzívnejšie vedú polemiky o&nbsp;zmene slovenskej hymny, práve tá Nad Tatrou sa blýska je naším národným symbolom už vyše sto rokov. Od jej napísania v&nbsp;najbližších týždňoch uplynie ešte o&nbsp;75 rokov viac. Je všeobecne známe, hádam, že autorom slov hymny je básnik Janko Matúška. Málokto však tuší, že známe je dokonca presné miesto, kde ich v&nbsp;roku 1844 tvoril. Lenže to by ste bez presných inštrukcií hľadali márne. Nie je nijako označené, ani len pamätnou tabuľou. Na Slovensku totiž niet inštitúcie či kompetentnej osoby, ktorá by túto myšlienku podporila.

Upozorňuje na to historik Jozef Lenhart, ktorý sa myšlienke zviditeľnenia miesta vzniku našej hymny venuje už takmer dvadsať rokov. Práve jemu sa za pomoci kolegov a&nbsp;archívnych dokumentov podarilo identifikovať objekt, kde jej slová Matúška písal. „Napriek tomu, že existujú presné indície o&nbsp;mieste vzniku textu piesne, ktorou sa identifikujeme ako národ, tomuto pamätnému miestu sa nevenuje náležitá pozornosť. Miesto uniká našej pozornosti a&nbsp;napriek mimoriadnemu významu nie je dôstojne označené, chránené a&nbsp;netvorí súčasť kultúrnej mapy národa,“ vysvetľuje Jozef Lenhart. V&nbsp;tejto súvislosti už oslovil veru kadejakých funkcionárov aj rôzne zodpovedné organizácie, no nepochodil. „Nie, zámer nepodporili ani ústne, ani finančne, z&nbsp;obavy, aby neboli označení za nacionalistov! Štát na taký luxus, ako je tabuľa pripomínajúca jeho štátnosť, nemá peniaze,“ konštatuje historik.

Jeho boj sa začal v&nbsp;období, keď ešte stál pôvodný dom, v&nbsp;ktorom Janko Matúška ako študent evanjelického lýcea býval v&nbsp;podnájme a&nbsp;v&nbsp;ktorom báseň Nad Tatrou sa blýska po večeroch písal. Nachádzal sa na Jozefskej ulici v&nbsp;Bratislave. Dnes ide o&nbsp;mimoriadne zaujímavú lokalitu temer v&nbsp;historickom centre hlavného mesta, v&nbsp;tesnej blízkosti Prezidentského paláca. V&nbsp;prvej polovici 19. storočia, teda v&nbsp;období Matúškových štúdií, však uvedená ulica polohovo tvorila perifériu vtedajšieho Prešporka. Boli na nej postavené vinohradnícke domčeky poskytujúce prístrešie viacerým študentom, ale i&nbsp;vyučujúcim zo spomínaného evanjelického lýcea. Jednoducho štúrovcom, ktorí práve v&nbsp;tejto časti ináč katolíckeho rakúsko-uhorského mesta našli svoje útočisko.

Mimo školských povinností sa na Jozefskej ulici často zdržiaval samotný Ľudovít Štúr. Práve jeho osoba bola spúšťačom vzniku piesne Nad Tatrou sa blýska. Matúška ju začal písať za osudných udalostí po odvolaní Štúra z&nbsp;miesta námestníka profesora Katedry reči a&nbsp;literatúry československej v&nbsp;Prešporku na prelome rokov 1843 a&nbsp;1844. Burcujúce slová básne prvýkrát spievali Štúrovi študenti v&nbsp;čase protestného odchodu z&nbsp;Prešporku do Levoče 5. a&nbsp;6. marca 1844. Svedčia o&nbsp;tom slová piesne i&nbsp;nadpis jej najstaršieho známeho zápisu Prešporský Slowáci, budaucí Lewočané. Pieseň sa stala najobľúbenejšou skladbou štúrovskej mládeže. Kolovala v&nbsp;odpisoch a&nbsp;jej záznamy sa nachádzajú vo viacerých rukopisných spevníkoch.

Spolužiakom Janka Matúšku bol v&nbsp;časoch štúdia Jozef Podhradský, neskorší básnik, kazateľ a&nbsp;politik, ktorý o&nbsp;vzniku piesne napísal vo svojich spomienkach: „Janko Matúška býval pri Fürsten-Allee. V&nbsp;tej uličke, od Palkoviča v&nbsp;treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, musel som mu ju hrať na gitare. To bola naša zábava,“ cituje Podhradského spomienky historik Jozef Lenhart, ktorý sa zároveň opiera o&nbsp;zistenia literárneho historika Jána V. Ormisa, že profesor Juraj Palkovič žil na dnešnej Jozefskej ulici. Na tomto mieste pripomeňme ďalší známy fakt, že Jozef Podhradský brnkal v&nbsp;podnájme Matúškovi na gitare tóny ľudovej pesničky Kopala studničku, pozerala do nej. Nuž a&nbsp;táto hudba dopĺňa slová Nad Tatrou sa blýska dodnes. Matúškova báseň mala pôvodne šesť strof, neskôr bola upravená a&nbsp;okresaná na štyri. Prvá upravená strofa tejto básne sa 12. decembra 1918 stala súčasťou česko-slovenskej štátnej hymny a&nbsp;od roku 1993 sú prvé dve upravené strofy slovenskou štátnou hymnou.

Snahy historika Jozefa Lenharta zachovať pôvodný dom, v&nbsp;ktorom Matúška pobýval v&nbsp;podnájme a&nbsp;okrem iného písal slová budúcej slovenskej hymny, boli márne. Napriek jeho zisteniam kompetentní neurobili nič pre to, aby sa objekt zachoval a&nbsp;možno v&nbsp;ňom vznikla pamätná expozícia. „Už niekoľko rokov sa z&nbsp;týchto dôvodov snažím o&nbsp;to, aby bola na objekt, ktorý na Jozefskej ulici aktuálne stojí, umiestnená aspoň pamätná tabuľa pripomínajúca túto významnú udalosť. No netušil som, koľko môže existovať prekážok pri osadení jednej tabule. Opäť prišli na rad argumenty typu - kto zafinancuje výrobu tabule, musí to odsúhlasiť komisia, aký výtvarník sa prizve, kto ju vyrobí, z&nbsp;čoho, či vlastník novostavby postavenej na mieste starého vinohradníckeho domu dá vôbec súhlas na jej umiestnenie na fasáde... Nuž a&nbsp;argument, či to je vôbec akt, ktorý je politicky korektný, ma naozaj dorazil…“ krúti hlavou Jozef Lenhart.

Minimálne v&nbsp;jednej otázke však vieme pánovi historikovi odpovedať. Aktuálny majiteľ objektu proti umiestneniu pamätnej tabule na jeho fasádu nič nemá. Ba práve naopak, čomusi takému by sa potešil. Akési čaro sa totiž postaralo o&nbsp;to, že dom na Jozefskej ulici vlastní Asociácia na podporu vzdelávania Dowina, ktorá tento svoj majetok využíva ako domov pre študentov. Potvrdil nám to Ondrej Kováč z&nbsp;uvedenej asociácie, ktorý zostal prekvapený z&nbsp;iniciatívy Jozefa Lenharta. Vlani v&nbsp;máji ich totiž so žiadosťou o&nbsp;umiestnenie pamätnej tabule oslovilo občianske združenie Priatelia Bratislavy. „My sme súhlasili, ale nakoniec sa pamätnú tabuľu rozhodli osadiť na inú adresu na Jozefskej ulici, čo ma veľmi mrzí, lebo náš dom je domov študentov, tak ako za čias Janka Matúšku.“&nbsp;Historika Jozefa Lenharta táto iniciatíva prekvapila. Uvedené združenie totiž nepozná. „Viem, že v&nbsp;tomto smere sa angažovalo iné združenie s&nbsp;názvom Bratislavské rožky. Moja iniciatíva je osobná a&nbsp;občianska a&nbsp;moje zistenia sú dostupné všetkým, ktorých zaujíma história. Ja som osadenie tabule riešil prostredníctvom kompetentných úradov a&nbsp;podnet som oficiálne predniesol a&nbsp;spracoval ako člen komisie pre kultúru a&nbsp;pamiatky Bratislavy, kde pôsobili i&nbsp;členovia Bratislavských rožkov. Teda iniciatívu by som očakával predovšetkým od nich. Ale tak sa mi zdá, že opäť sa všetky snahy ocitli na mŕtvom bode, podnet skončil na stole nejakého úradu, dobre uložený ad acta. A&nbsp;zas treba dúchať do pahreby, aby tá povestná kvapkajúca kvapka predsa len vyhĺbila jamku a&nbsp;konečne sa slová zmenili na skutok,“ uzatvára Jozef Lenhart.

Naozaj sme hrdí Slováci? Tak prečo nemáme ani pamätnú tabuľu pre pieseň piesní?

Výber pre vás