Jana Čavojská

Aj na cisárskom dvore vo Viedni kedysi vedeli, kde je Železník. Kvalitnú železnú rudu tam ťažili už pred storočiami – prvá písomná zmienka o ťažbe pochádza síce z roku 1570, no na základe nálezov trosiek v zemných pieckach sa predpokladá, že ťažba sa začala už v&nbsp;2. storočí pred naším letopočtom. Bolo to najväčšie nálezisko železnej rudy v&nbsp;Uhorsku a&nbsp;štvrté najväčšie v&nbsp;celej monarchii. Spomína sa dokonca v&nbsp;povestiach. Podľa jednej vznikol kopec Železník z&nbsp;pozostatkov ozrutného chlapa, ktorého porazil v&nbsp;boji pes menom Mocný. Kopec, na&nbsp;ktorý sa chlap premenil, skrýval vo svojom vnútri železnú rudu. „Napokon ho predsa trepol o&nbsp;zem tak, že ostala z&nbsp;neho len hlina. A&nbsp;toľko sa tam tej hliny navalilo, že z&nbsp;toho povstal celý vrch. Ale to bola hlina iba na&nbsp;povrchu, tam dnu bola samá merná ruda na&nbsp;železo.“ Od&nbsp;tých čias nazývajú ten vrch Železníkom a&nbsp;kopali aj kopú v&nbsp;ňom železnú rudu. Túto povesť zaznamenal aj Pavol Dobšinský. Jeho otec bol vlastníkom dvoch miestnych štôlní.

Kopec Železník je štôlňami prevŕtaný skrz-naskrz. V&nbsp;najlepších časoch v&nbsp;nich pracovali tisícky baníkov. Ešte v&nbsp;60. rokoch sa tu ľudia mali dobre. Mali tu všetko: obchod, krčmu, hudobný <a href="https://jungla.sk/altanky" target="_blank" rel="noopener">altánok</a>, kolkáreň, jazierko na&nbsp;člnkovanie. Aj kino. Zriadili ho už v&nbsp;roku 1928 v&nbsp;bývalej manipulačnej budove patriacej baniam. Malo slúžiť banským robotníkom zo širokého okolia a&nbsp;ešte dlho bolo jediným kinom v&nbsp;Revúckom okrese. Najprv v&nbsp;ňom premietali len diapozitívy. Po&nbsp;čase prišli nemé filmy. V&nbsp;roku 1932, tri roky po&nbsp;tom, ako v&nbsp;Ústí nad Labem premietli vôbec prvý zvukový film v&nbsp;Československu, kúpili nový premietací stroj na&nbsp;zvukové filmy aj do&nbsp;Železníka. Na&nbsp;filmy sa sem schádzali ľudia zo širokého okolia. Kino bolo v&nbsp;tých časoch obrovskou raritou.

V&nbsp;roku 1948 kino znárodnili. Dostalo nový budovateľský názov Stachanov. Koncom 60. rokov začali do&nbsp;Československa dovážať železnú rudu z&nbsp;Ukrajiny. Bane v&nbsp;Železníku zatvorili. Ťažba v&nbsp;nich už bola nerentabilná. S&nbsp;odchodom baníkov z&nbsp;obce pomaličky vyprchal život. Kino to ešte nejako ťahalo do&nbsp;90. rokov. Potom si staručkú premietačku odniesli ľudia zo Združenia prevádzkovateľov a&nbsp;pracovníkov kín, aby ju zrekonštruovali. Do&nbsp;Železníka sa už nevrátila. Nejakým spôsobom sa dostala do&nbsp;súkromnej zbierky prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý v&nbsp;Medzeve zriadil múzeum venované slovenskej histórii kinematografie a&nbsp;filmovej dokumentaristiky. Neskôr ju prevzalo Technické múzeum v&nbsp;Košiciach. Za&nbsp;odmenu malo mať železnícke kino každý druhý film na&nbsp;premietanie zadarmo. No premietať už nebolo na&nbsp;čom...

Nielen kino, ale aj kolkáreň či altánok pomaly chátrali. Krčmu aj obchod zatvorili. Železníku ubúdali obyvatelia. Kedysi vychýrená obec sa stala jedným zo zabudnutých miest Slovenska. Už ani nie je samostatnou dedinou. Časť patrí pod Sirk a&nbsp;časť pod Turčok. Všetky cesty, ktoré na&nbsp;kopec prevŕtaný štôlňami vedú, sú úzke a&nbsp;kľukaté.

Dnešný Železník, to sú skôr lazy, domčeky alebo skupiny domčekov roztrúsené v&nbsp;kopcoch. Bývalé centrum dediny tvorí už dávno zatvorená krčma, obchod a&nbsp;námestíčko s&nbsp;dreveným altánkom. Kedysi v&nbsp;ňom hrávala kapela. Námestíčko slúžilo ako tančiareň. Ľudia sa tu zabávali rovno pod holým nebom. Hneď vedľa bola kolkáreň. Do&nbsp;Železníka vraj chodil hrávať kolky aj Jánošík! Aspoň tak hovorí miestna legenda. Z&nbsp;kolkárne však zostali len múry a&nbsp;drevené trámy v&nbsp;rovnakom štýle, v&nbsp;akom je postavený altánok. No na&nbsp;zvyšky kolkárne nedávno spadol strom a&nbsp;zničil aj to málo, čo sa z&nbsp;nej ešte zachovalo.

Rastislav Libák prišiel prvýkrát do&nbsp;Železníka pred dvanástimi rokmi s&nbsp;manželkou, ktorej otec sa tu narodil. „Stále rozprávala o&nbsp;Železníku, o&nbsp;krásnom kraji... Zaľúbil som si ho na&nbsp;prvý pohľad.“ Nakoniec sa sem pred šiestimi rokmi presťahovali. Našli tu pokoj, ktorý ocení človek presýtený zbytočnou hektickosťou veľkých miest. Trvalo tu býva asi šesťdesiat ľudí a&nbsp;hlavne v&nbsp;zime to nemajú jednoduché. Keď napadne veľa snehu, zostanú niektoré domy doslova odrezané od&nbsp;sveta.

Vchod do&nbsp;štôlne Ladislav, ktorá patrila kedysi medzi najznámejšie v&nbsp;Uhorsku, je dnes zamurovaný. Predtým tadiaľ vstupovali baníci do&nbsp;podzemia a&nbsp;vyťažená železná ruda vychádzala na&nbsp;povrch. V&nbsp;roku 1881 vybudovali odtiaľ lanovku k&nbsp;vysokej peci do&nbsp;Likiera. Zjednodušila sa tak doprava železnej rudy. Neskôr pribudli lanovky do&nbsp;Lubeníka a&nbsp;do&nbsp;Tisovca.

Železník pritom bol dlho len kopec so štôlňami. Až v&nbsp;roku 1882 začala Rimamuránska spoločnosť, ktorá bane prevádzkovala, stavať pri vstupoch do&nbsp;štôlní ubytovanie pre baníkov a&nbsp;ich rodiny. Prvé boli šesťbytové domy v&nbsp;lokalite Na&nbsp;kríži. Postupne pribúdali ďalšie, postavili aj školu. Stále tu však bývala len asi štvrtina zamestnancov baní. Ostatní do&nbsp;práce dochádzali.

Práca v&nbsp;baniach bola ťažká a&nbsp;nebezpečná. Riaditeľ baní organizoval aj mimopracovný život baníkov. Povoľoval zábavy a&nbsp;cenzuroval noviny. Kultúrne podujatia na&nbsp;Železníku síce boli, no baníci na&nbsp;ne nechodili. Podľa pravidiel Rimamuránskej spoločnosti sa totiž úradníci, technickí pracovníci a&nbsp;dozorcovia nesmeli stýkať s&nbsp;banskými robotníkmi.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/novy-zivot-zeleznika-kusok-historie-niekedy-slavnej-obce-skoncil-u-rudolfa-schustera" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO zo&nbsp; Železníka nájdete v GALÉRII&nbsp; &gt;&gt;</a>

V&nbsp;roku 1905 baníci zorganizovali štrajk za&nbsp;lepšie podmienky. Vedenie baní im založilo knižnicu a&nbsp;čitáreň novín. O&nbsp;rok neskôr postavili dve kolkárne - jednu pre obyčajných robotníkov a&nbsp;jednu pre banských úradníkov. V&nbsp;roku 1913 baníci dosiahli povolenie vydávať časopis Bányamunkás, v&nbsp;preklade Baník. Časté štrajky robotníkov riaditeľstvo baní hnevali. Počas 1. svetovej vojny posielalo neposlušných na&nbsp;front. V&nbsp;dolnej kolónii Ladislav prerobili jeden z&nbsp;bytov na&nbsp;žalár.

Postavenie baníkov sa zlepšilo až po&nbsp;vojne, za&nbsp;prvej Československej republiky. Robotníci získali právo zriaďovať odbory a&nbsp;organizovať spoločenské akcie. V&nbsp;Železníku sa vtedy ťažilo 11 percent železnej rudy v&nbsp;Československu. Do&nbsp;Železníka prišli rôzne vymoženosti. Vrátane kina. V&nbsp;baníckej usadlosti sa začalo najlepšie obdobie. „Neviem si ani predstaviť, ako sa tu vtedy žilo,“ konštatuje Rastislav Libák. „Ľudia tu mali všetko.“

Ako to už obyčajne býva, aj v&nbsp;Železníku to boli prisťahovalci, kto sa rozhodol naštartovať nejaké aktivity. Rastislav Libák, Ladislav Bene a&nbsp;pár ľudí sa s&nbsp;pomocou obecného úradu v&nbsp;Sirku, pod vedením starostu Daniela Faklu a&nbsp;kontrolóra Štefana Urbana, pokúšajú oživiť zabudnutú banícku obec. Ako prvé obnovujú kino. Pod starým názvom Kino Strachanov - Klub Železník začalo znovu premietať a&nbsp;fungovať zároveň ako klub pre mladých. V&nbsp;premietacej sále stále kúria drevom. Zvyšok budovy ešte čaká na&nbsp;rekonštrukciu, ale v&nbsp;čase uverejnenia príspevku už strecha dostáva svoj nový šat.

No plány do&nbsp;budúcnosti sú oveľa väčšie. Aktivisti chcú Železník obnoviť a&nbsp;naštartovať v&nbsp;ňom cestovný ruch. Tento nápad má potenciál. Hoci lanovky, banské zariadenia i&nbsp;koľajnice už dávno neexistujú, v&nbsp;okolí sa nachádzajú technické pamiatky spojené so slávnou baníckou históriou regiónu. Samotný Železník vyhlásili v&nbsp;roku 1991 za&nbsp;pamiatkovú zónu. No veľmi mu to nepomohlo. Teraz sa oň okrem obce a&nbsp;dobrovoľníkov zaujíma občianske združenie (OZ) Skryté poklady Slovenska, Železník a&nbsp;Čierne diery.

Zatiaľ funguje aspoň dvanásťkilometrová cyklotrasa z&nbsp;Revúcej. Je to vlastne bývalá stará cesta na&nbsp;Železník, sčasti asfaltová, sčasti kamienková, náročná, ale podľa Rastislava Libáka stojí za&nbsp;tú námahu. „So Železníkom máme veľké plány. Dúfame a&nbsp;veríme, že ľudia si sem cestu nájdu.“ On sa do&nbsp;projektov obnovy pustil kvôli dcére. „Čo by som jej odpovedal, na&nbsp;otázku, prečo som neurobil nič pre záchranu tejto lokality, keď som mal tú možnosť? V&nbsp;minulosti tu vybudovali veľké veci a&nbsp;mnohé z&nbsp;nich ešte dnes stoja. Musíme ich obnoviť.“

Práve budova kina má v&nbsp;budúcnosti slúžiť aj ako kaviareň a&nbsp;infocentrum. Aktivisti a&nbsp;OZ Skryté poklady Slovenska zorganizovali niekoľko brigád na&nbsp;jej obnovenie. Upravili okolie, na&nbsp;okná dali mreže, zrekonštruovali strechu. Čierne diery im venovali nový projektor, tak­že v&nbsp;kine sa opäť premieta. Ako prvý tu premietli dokumentárny film, ktorý o&nbsp;Železníku nakrútili. Aktivisti snívajú aj o&nbsp;múzeu baníctva. Železník si ho zaslúži.

Nový život Železníka: Kúsok histórie niekedy slávnej obce skončil u Rudolfa Schustera!

Výber pre vás

Nový život Železníka: Kúsok histórie niekedy slávnej obce skončil u Rudolfa Schustera!

Súvisiace články

Bratislava dáva východniarom 65-ročné železo: Vážime si to a most potrebujeme, vraví starosta

Výber pre vás