Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Počas veľkonočných sviatkov dostala cirkev od&nbsp;vlády aspoň na&nbsp;pár dní zelenú. Alebo skôr oranžovú. Veriaci sa opäť mohli oficiálne pomodliť v&nbsp;stánkoch Božích, dokonca zájsť za&nbsp;svojím farárom, vyspovedať sa. Než sa tak stalo, padli i&nbsp;varovné slová o&nbsp;rizikách, ktoré tento krok môže priniesť, otázky, či rozhodnutie nebolo nezodpovedné, či sa pred kostolnými bránami nebudú tlačiť davy a&nbsp;znova nekontrolovane šíriť nákazu. Zašli sme sa preto pozrieť, ako to v&nbsp;našich náboženských ustanovizniach vyzeralo naozaj. Nebolo prekvapujúce, že v&nbsp;rámci nášho malého prieskumu bol vidiek v&nbsp;túžbe po&nbsp;duchovnej očiste, spovedi a&nbsp;prijímaní oveľa aktívnejší než veľké mestá.

Najväčší sviatok kresťanského cirkevného roka - Veľkonočná nedeľa - sa nesie v znamení citeľne chladnejšieho počasia. Hoci jarné slnko aspoň pocitovo mierny poveternostný diskomfort zmierňuje, popoludňajšie ulice sú v Leopoldove, mestečku s našou najznámejšou väznicou, viac-menej opustené. Pred rímskokatolíckym Kostolom svätého Ignáca z Loyoly sa grupuje malá skupinka ľudí čakajúcich, kedy budú môcť vstúpiť. Po chvíli sa s dvojicou domácich dostaneme dovnútra aj my. Pri dverách nás víta jedna z dobrovoľníčok s rúškom na tvári, ktorá kontroluje dodržiavanie opatrení a stanovený počet návštevníkov. Naraz si ich môže sadnúť do lavíc najviac šesť. Jednu dlaň má ovinutú ružencom, v druhej drží nádobu s dezinfekciou, ktorú nám strekne na ruky.

Keď sa jej v&nbsp;tichu svätostánku spýtame na&nbsp;spoveď, posiela nás do&nbsp;farskej záhrady, kde sa tunajší duchovný venuje veriacim. Mimochodom, tam za&nbsp;veľkou železnou bránou sa vlani konali aj bohoslužby. Tentoraz slúži len na&nbsp;osobné stretnutia. „Až do&nbsp;štvrtka sa nedalo robiť prakticky nič, len sme na&nbsp;podnet mladých a&nbsp;vďaka ich spolupráci na&nbsp;Kvetnú nedeľu a&nbsp;Veľkonočné trojdnie na&nbsp;internete streamovali bohoslužby,“ povie nám farár Patrik Bacigál, keď má voľnejšiu chvíľu. „V&nbsp;piatok a&nbsp;sobotu sme kostol otvorili na&nbsp;dve hodiny, aby sa ľudia mohli prísť pomodliť. Tak ako minulý rok sa dobrovoľníci starali o&nbsp;dodržiavanie opatrení.“

Počet tých, ktorí si vyžiadali jeho asistenciu v záhrade, nevie odhadnúť. Chodili priebežne a doslova na otočku. Po slová útechy, na spoveď, po prijímanie na ruku. Farár je so situáciou zmierený a hovorí: „Fungujeme v rámci možností. Myslím si však, že uvoľňovanie opatrení by malo byť v rukách odborníkov a nie politikov.“ Je presvedčený, že individuálna pastorácia ni­kdy nemala z výnimiek vypadnúť. „Pokojne aj za prísnejších podmienok, aké máme teraz,“ uzavrie.

Cez rieku Váh smerujeme ďalej, do Hlohovca. Pred vstupnou bránou hlavného kostola na&nbsp;námestí nenachádzame nikoho, len na&nbsp;lavičkách v&nbsp;mestskom parku posedáva niekoľko ľudí. Podobná situácia je pri svätostánku patriacom k&nbsp;františkánskemu kláštoru. Dovnútra sa nedá. Len po&nbsp;mreže v&nbsp;predsieni.

V&nbsp;priľahlom areáli, kde sa za&nbsp;normálnych, nepandemických okolností odohráva množstvo akcií, sa s&nbsp;nami dá do&nbsp;reči šesťdesiatnik Ján. Prezrádza, že využil možnosť spovede. Rovno tu vonku, na&nbsp;čerstvom vzduchu. A&nbsp;s&nbsp;odstupom.   

„Pre kostoly mali platiť rovnaké kritériá ako pre nákupné centrá,“ hovorí presvedčene. „Veď sú to vo väčšine budovy s&nbsp;rozsiahlymi priestormi. Čo ma však najviac hnevá, je fakt, že viera v&nbsp;Boha sa u&nbsp;nás dostala na&nbsp;úroveň nejakého folklóru, zvykov, tradícií. To je predsa hlboký omyl. Kresťania boli stovky rokov prenasledovaní, mnohí za&nbsp;svoju vieru položili život. To nie je folklór ani divadlo. A&nbsp;už vôbec nechápem, ako je možné, že silne kresťanské Slovensko kostoly zatvára, zatiaľ čo napríklad Rakúšania alebo Česi ich majú otvorené. Hoci v&nbsp;obmedzenej miere. Nie, ani náhodou pandémiu nezľahčujem, ale treba si uvedomiť, že v&nbsp;cirkvi nie je, a&nbsp;nikdy nebola, žiadna demokracia. Čo je nariadené, to platí. Som si istý, že veriaci dodržujú opatrenia oveľa poctivejšie ako zákazníci v&nbsp;nákupných centrách.“

O pár metrov ďalej, pri tabuli s cirkevnými informáciami, sa pýtame staršej ženy, či tu bolo počas ostatných dní o niečo živ­šie. Len pokrúti hlavou. „Rozhodne žiadne zástupy, aj na parkovisku som videla nanajvýš jedno-dve autá.“ Ako pokračuje, sama je kresťanka, ale od začiatku epidémie sa do kostola odvážila len raz, v čase, keď sa opatrenia trochu uvoľnili. „Ale ani predtým som to s návštevami nepreháňala,“ usmeje sa. „Zato moja suseda chodievala dvakrát denne. Strach z nákazy jej zvyky zmenil. Povedala mi: ‚Aj keď som zaočkovaná, nejdem. Bojím sa.‘ Podľa mňa by sa nemalo nič otvárať, kým sa situácia nezlepší. Veď drvivá väčšina ľudí v kostoloch sú vyššie ročníky - teda najohrozenejšia skupina.“

V dedinách smerom na Piešťany prijali rôzne modely duchovnej služby. Niekde sledujeme, ako sa farníci po jednom trúsia do svätostánkov, zrejme na základe telefonických objednávok, inde postávajú vonku a čakajú, kým sa dostanú na rad. V Maduniciach je kostol síce zatvorený, ale od tunajšieho duchovného sa dozvedáme, že takmer všetky jeho ovečky využili výnimku hlavne počas soboty. V nedeľu už sledovali prenos svätej omše z Ríma doma pred televízormi.

V posledný sviatočný deň si to namierime do väčších miest západného Slovenska. Aj keď už žiadne dramatické prekvapenia neočakávame, historické centrum Trnavy na nás predsa len pôsobí mierne apokalypticky. V uliciach je dokonale pusto. Len z času na čas nás míňa zablúdený párik, zopár rodičov s deťmi držiacimi v rukách šibák, osamelý bežec či cyklista. Iba na jednom z námestí je trochu rušnejšie. Vzduchom sa šíri vôňa opekaného mäsa, malé skupinky, zväčša dvojice, posedávajú na múrikoch konzumujúc zmrzlinu a kebab z neďalekého stánku. Rúška na tvári chodcov sú skôr výnimkou než pravidlom.

Brány kostolov sú buď zatvorené, alebo sa dostaneme nanajvýš do&nbsp;predsiene, po&nbsp;presklené dvere, za&nbsp;ktorými je sporo osvetlená hlavná časť svätostánku. Svoju náruč nám otvorí až Bazilika svätého Mikuláša zo 14. storočia. Aj tu však zostal len kostolník, ktorý nás chvíľku nechá vychutnať si atmosféru najstaršieho kostola v&nbsp;meste. Po&nbsp;chvíli nám oznámi, že musí zatvoriť. Niet už na&nbsp;koho čakať, všetci, ktorí sa na&nbsp;tento deň objednali, už odišli.

Náboženský život v našom hlavnom meste funguje vo veľkej miere predovšetkým virtuálne. Podľa ľudí, s ktorými hovoríme, je aj tu mnoho kostolov zatvorených. Kázne sledujú na internete vo forme streamovaných videí alebo zvukových záznamov.

Viac nám o&nbsp;tejto novej praxi prezrádza evanjelický farár v&nbsp;bratislavskej Dúbravke Libor Bednár. Tvrdí, že po&nbsp;prvom uvoľnení opatrení zostali v&nbsp;dobrovoľnom lockdowne. Hoci najprv sa snažili situáciu riešiť rozdelením seniorov a&nbsp;mladších.

Nestačilo. Štandardne totiž býval počet návštevníkov ich bohoslužieb vyše dvesto ľudí, tak­že sa nijako nevedeli do nariadeného limitu zmestiť. „Predstava, že po naplnení povolenej kapacity budeme veriacich obracať pred bránami kostola a posielať ich domov, sa nám vôbec nepozdávala. Navyše, viacerí, hlavne z radov mladých, nabádali na opatrnosť. Preto sme v poslednú adventnú nedeľu pred Vianocami zavreli a už neotvorili. Bohoslužby sme začali nahrávať a vysielať nielen na YouTube, ale aj prostredníctvom lokálnej TV Dúbravka. Teraz sú to najsledovanejšie programy na&nbsp;tejto stanici.“

Ako pokračuje, vďaka tejto novinke sa dočkali príjemného prek­vapenia. Reakcie totiž dostávajú nielen z&nbsp;celého územia našej krajiny, ale aj od&nbsp;Slovákov v&nbsp;Maďarsku, Česku, Srbsku či Kanade.   

Dúbravskí evanjelici sa vždy snažili, aby ich bohoslužby boli pestré, na internete však aj tak urobili zásadné zmeny. Skrátili ich zhruba o polovicu, zvýšili dynamiku, stále hľadajú možnosti, ako ich ozvláštniť, aby prinášali ľuďom radosť a&nbsp;povzbudenie.

„Je to veľmi potrebné,“ vysvetľuje Libor Bednár. „Pandémia trvá dlho a&nbsp;všetkým už chýba osobný kontakt. Pociťujeme v&nbsp;tomto smere skutočne silný tlak. Návšteva kostola totiž nespočívala len v&nbsp;modlitbách. Za&nbsp;normálnych okolností robievame mnoho akcií, máme medzi sebou dobré vzťahy a&nbsp;aj po&nbsp;bohoslužbe tu alebo vonku na&nbsp;parkovisku mnohí zostávali v&nbsp;dlhých rozhovoroch. To je nateraz minulosť.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/pomodlit-vyspovedat-domov-nazreli-sme-kostolov-pocas-pandemickej-velkej-noci/2" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTOGRAFIÍ PANDEMICKÝCH SVIATKOV V GALÉRII ►►►</a>

Podľa neho veľkonočná výnimka pre nich neznamená prakticky žiadnu zmenu. Ak opomenieme krsty alebo pohreby, väčšinu duchovnej práce vybavujú cez telefón. Len v ojedinelých prípadoch, keď je to nevyhnutne potrebné, sa s&nbsp;veriacimi stretnú osobne v&nbsp;priestoroch fary. „Samozrejme, pri dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení,“ zdôrazní farár, ktorý však sám prizná, že aj jemu reálny kontakt s&nbsp;veriacimi extrémne chýba. Zatiaľ však inej cesty niet a&nbsp;myslí si, že väčšina bratislavských farností funguje podobne ako oni... vo virtuálnom svete.

Pomodliť, vyspovedať a domov! Nazreli sme do kostolov počas pandemickej Veľkej noci

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Pomodliť, vyspovedať a domov! Nazreli sme do kostolov počas pandemickej Veľkej noci

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Chcete byť starostom? Za cenu bytu v Bratislave kúpite v Španielsku celú dedinu pri oceáne

Koniec najbohatšieho Čecha: Ďalšie podrobnosti o tragédii. Prvé fotografie z miesta havárie

Hviezdne adresy: Chceli by ste bývať na ulici Petra Sagana či Námestí Petry Vlhovej?

Tajnosti okolo Putinovho očkovania: Prečo mu zrazu vadia kamery a pozornosť médií?

Návrat do života: Izrael doslova preplatil zdravie svojich občanov. Dnes majú slobodu nadosah

Život na Mesiaci: Pozemky v oblasti Dažďového mora vyjdú na 270 eur za hektár. No neber to!

Vatikánski pokrytci: Naštvali aj Eltonona Johna. Tučné zisky z Rocketmana im nesmrdia?

Výber pre vás