Vanda Felšöci Rusnáková

Stanislava Oršuľáka či Beatu Čonkovú pozná verejnosť na Slovensku ako ľudí, ktorí bez strachu informovali o dianí v prešovskej fakultnej nemocnici. Boli na čele sestričiek, ktoré dali výpoveď začiatkom tohto roku.

Spolu s tristoosemdesiatimi sestričkami chceli poukázať na katastrofálnu a neúnosnú situáciu v zdravotníctve. Aj keď predpokladali, že sa pridajú aj ostatné sestričky na Slovensku, pridali sa iba tie zo Žiliny a z Martina. Odborári rokovali s vedením, s ministerstvom aj so samotným premiérom, no výsledok je pre sestry katastrofálny. Nezmenilo sa nič.

Staré známe „každé čudo trvá tri dni“ sa potvrdilo aj tentoraz. Po pár mesiacoch už nik nehovorí o sestričkách, všetci sa tvária, že je všetko v poriadku.

„No nie je. Hoci tvrdili, že nás vezmú späť do zamestnania, opak je pravda. Viac ako osemdesiat zdravotných sestier už v nemocnici prácu nenašlo. A tie, ktoré prijali, sa radšej sťažovať nebudú,“ vysvetľuje odborárka a bývalá inštrumentárka Beáta Čonková.

V prešovskej nemocnici odpracovala v operačnej sále dvadsaťdva rokov. Milovala svoju prácu, no rozhodnutie konečne sa ozvať a nebyť iba poslušnou ovečkou neľutuje. Spomína na obdobie spred pár mesiacov, keď sestry vo výpovediach verili, že sa niečo zmení, že nová vláda sa k nim nebude správať tak ako vedenie nemocnice.

„Nechceli sme nič viac, len normálne správanie a ohodnotenie, ktoré nám prislúcha. Nik nechce vidieť, že systém sa vyprázdňuje a za pár rokov nemocnice krachnú pre nedostatok kvalifikovaných sestier,“ povzdychne si.

Poukazuje na to, že mladé sestričky radšej idú do Česka alebo, ak vedia jazyk, aj ďalej na západ, ako by mali ostať pracovať za pár korún v nemocnici na východe Slovenska. A tak tam pracujú sestričky v dôchodkovom veku.

„Nik ani nechce veriť tomu, aký nátlak na nás vedenie nemocnice počas výpovedí robilo. Zrazu sa mnohým sestričkám, ktoré mali pôžičky, ozývali banky, ako budú splácať svoje záväzky, keď dali výpoveď.

Alebo sestričkám, ktoré sú rozvedené a majú zverené do starostlivosti deti, volala sociálka, či budú vedieť zabezpečiť ich výchovu ako nezamestnané. Tých vecí bolo podstatne podstatne viac. A to nehovorím priamo o nátlaku vedenia nemocnice,“ mávne rukou Beáta Čonková.

Preto chápe, že väčšina sestričiek prijala možnosť vrátiť sa do nemocnice za podmienok, ktoré im diktovala. „Strach z toho, že zostanú na dlažbe, často aj tlak rodiny na dievčatá spravil svoje. Veď tu majú korene, rodiny a predstava, že by teraz odišli, je pre ne ťažko akceptovateľná. Aj preto prijali podmienky nemocnice a vrátili sa,“ vysvetľuje odborárka.

„Celé prijímanie bolo trošku divné. Najprv všetkým sestričkám vyvolávali, nech prídu na výberové konanie, že ich vezmú späť. Dostali sme zoznam vecí a potvrdení, ktoré máme doniesť. Vrátane zdravotných prehliadok od dvoch lekárov či výpisu z registra trestov. A to nás poznali ako svoje staré topánky, veď oni nám podpisovali výpoveď, oni nás predtým zamestnávali,“ krúti hlavou ďalší z nepohodlných - zdravotný brat 38-ročný František Kmec.

Podľa neho všetko bolo v poriadku dovtedy, kým si nepýtal pracovnú zmluvu. „A nastal problém. Nedali mi ju a povedali, že už moje miesto obsadili iným uchádzačom. Čo viem, väčšina sestričiek, ktoré prijali naspäť, pracovnú zmluvu videla a podpísala asi až dva týždne po tom, čo nastúpili. Verte, že vedenie nemocnice si určite ošetrilo správanie svojich zamestnancov tak, aby už neštrajkovali.“

Navyše sestričky prijali do práce, no nenechali ich pracovať na oddeleniach, kde pracovali do výpovedí. „Presunuli ich na iné, a tak môžu prísť o príplatok za špecializáciu. Tam začínajú od začiatku, musia sa zaúčať. Ako to môže vyzerať, keď jedna-dve sestry zaúčajú zvyšok personálu oddelenia?“ vysvetľuje ďalej Čonková.

Napríklad tento rok by malo odísť do dôchodku vyše päťdesiat sestier. Kto ich nahradí, je otázne. „Vieme, že na oddeleniach chýbajú kvalifikované sestry, no nás, čo sme si dovolili bojovať, jednoducho nezamestnajú. Pre nás miesto nemajú,“ tvrdí Stanislav Oršuľák.

„Viete, všetci sme čakali na voľby, že sa niečo zmení. Nič sa neudialo. Minister má nálepku krízového manažéra, ale všetko je po starom. Vedenie nemocnice ostalo to isté,“ myslí si Oršuľák. Poukazuje aj na neekonomické hospodárenie.

„Zdravotnícka chobotnica je spokojná. Vyšetrenia na cétečkách, rozbory, odbery, farmaceutické veci, všetko funguje ďalej bez zemetrasenia, ľudia v pozadí nemajú záujem o zmenu. Preto ostalo aj vedenie nemocnice. Nik nechce, aby nemocnica fungovala ako súkromný subjekt. Nikoho nezaujíma, že nemocnica vyrába len stratu,“ dodáva Stanislav Oršuľák.

„Preto sme sa búrili. Chceme sa pozrieť našim deťom do očí. Situácia je neúnosná. No evidentne väčšine vyhovuje.“ Sestričky poukazujú na to, že peňazí z odvodov je v zdravotníctve dostatok, stačí len, aby sa hospodárne využívali, čo sa podľa nich v štátnych zariadeniach nedeje. „Veď to platíme zo štátneho rozpočtu, do ktorého sa skladáme, a zo zdravotnej poisťovne my všetci. Ani to už nikoho neštve,“ vraví Beáta Čonková.

Podľa vedenia nemocnice je personálna situácia ako pred hromadnými výpoveďami a zariadenie je plne funkčné. „Všetky naše oddelenia v súčasnosti pracujú v pôvodnom režime a v plnej prevádzke,“ opisuje situáciu v FNsP J. A. Reimana Prešov hovorkyňa Renáta Cenková.

Aj keď prebiehajú výberové konania na pozíciu sestra a pôrodná asistentka, tak iba z dôvodu prirodzenej fluktuácie - teda pre odchod do dôchodku či pre porušenie pracovnej disciplíny, alebo materské dovolenky.

Kategoricky odmieta informáciu, že by sestričky pri opätovnom nástupe podpisovali klauzuly, ktoré by im zakazovali štrajkovať a vyjadrovať svoj názor. „Novoprijaté sestry podpisovali štandardné pracovné zmluvy,“ upresňuje Cenková.

Tí, ktorí nedostali prácu v nemocnici v Prešove, rozhliadli sa inde. „Na východe to nejde. Aj keď to nevieme dokázať, v ostatných nemocniciach máme stopku. Uchádzal som sa o prácu v nemocnici v Levoči. Boli nadšení. Dohodli sme sa, ešte chceli, aby som stiahol ďalšie kvalifikované sily.

No keď som mal nastúpiť, zavolali mi deň predtým, že mali poradu a jednoducho ma nemôžu prijať. Oficiálny dôvod nebol, aj keď nutne potrebujú kvalifikované sestry. Myslím si, že dostali ,nóty zhora‘. Dali nám nálepku neprijateľných rebelov a bolo po práci,“ hovorí František Kmec.

Osobne zvažuje odchod za prácou do zahraničia aj s manželkou a celou svojou rodinou. „Nebojím sa, že by som sa nezamestnal,“ dodáva. Asi osemdesiat sestier našlo prácu na západe Slovenska a v Česku.

„V Prahe sestričky dostanú 33-tisíc českých korún (asi 1 220 eur - pozn. red.), sociálne benefity, kvalitnú stravu, preplatenú dovolenku aj o ubytovanie sa postarajú. Na východe je plat sestričky 600 eur, v Bratislave 1 300 eur. Tak povedzte, aká je tu spravodlivosť?“ prezrádza nezamestnaná inštrumentárka Beáta Čonková.

Ona sama by v budúcnosti rada robila svoju prácu, no nevyhýba sa ani úplne inej profesii. „Rekvalifikujem sa na účtovníčku. Z východu nechcem odísť. Mám tu rodinu, rodičov, dom. Manžel ma podporuje v každom mojom rozhodnutí. Ťažko sa odchádza, no človek nikdy nevie,“ vysvetľuje Beáta Čonková.

Ani Stanislav Oršuľák zatiaľ nie je rozhodnutý, či ostáva na východe Slovenska. „Moja manželka robila sestričku na detskej JIS-ke, zamestnala sa bez jediného problému v Bratislave, ja sa zatiaľ venujem rodine.

Chovám zvieratá, učím sa s deťmi. Jasné, že aj ja som sa uchádzal o prácu v nemocnici. No s biľagom neposlušného zamestnanca to ide ťažko. Užívam si oddych nezamestnaného. Nevylučujem odchod do zahraničia,“ pripúšťa Stanislav Oršuľák, no jedným dychom dodáva: „Ale povedzte, keď všetci šikovní z tejto krajiny odídu, čo a kto tu ostane?“

Prepustené sestry, ktoré kritizovali vedenie nemocnice, majú smolu. Nie je pre ne práca

Výber pre vás